O outsiderstve
V podstate som sa naučila žiť aj s nálepkou večného outsidera a do tejto roly som sa dokonale vžila. Sedí mi oveľa viac ako pozícia favoritky, ktorá sa má sebavedome postaviť na kurt, lebo je na to predurčená.
Nikto mi neveril. Odborníci, tréneri ani verejnosť mi nedávali šancu v bielom športe, ktorý je určený pre vysoké dievčatá, a ja som vždy bola len malé pivo. Ich odvrhnutie ma posúvalo dopredu.
Takmer všetky tenistky si na mňa väčšinou trúfali. Spoznala som to z ich správania, pohľadov, všetkých drobností, ktoré si my dievčatá a ženy vieme tak vychutnať aj v reálnom živote, nieto keď spolu súperíme. O to viac ma bavilo nad nimi vyhrávať.
O oslavách titulu majsterky sveta
Keď sme prišli do hotela, objednali sme si asi päť fliaš šampanského, neviem, či som sa k nejakému poháriku vôbec dostala, a potom sme išli hore do baru. Teraz som konečne svoj tím doplnila aj ja. Strašne sme kričali, všetci - a stále... Potrebovali sme dostať zo seba eufóriu. Únava a vybičované emócie ma úplne utlmili. Tešila som sa, ale iba vnútorne, nedokázala som skákať po stoloch ani nič podobné. Bola som emocionálne vybitá, fyzicky dorazená, ale neskutočne šťastná. V bare sa všetci strašne opili, to hádam ani nemusím opisovať. Oslavovali sme, púšťali si slovenské pesničky, búchali po stoloch, spievali... Keď som s Michalom išla do izby, nevedel o svete ani o sebe... Ľahol si krížom cez posteľ a ja som zaspala na gaučíku, schúlená so svojou veľkou trofejou.
O veľkej kríze
Prvý raz v živote sa mi nechcelo trénovať, vstávala som bez nálady a stále som sa v duchu sama seba pýtala: Prečo mám vlastne ešte hrať tenis?
Či som si to chcela priznať, alebo nie, či som rozumela tomu, čo sa so mnou deje, pravda je taká, že som sa dostávala do depresie...
Pamätám sa celkom presne, keď som bola v hoteli sama s trénerom a on si ma zavolal, že sa musíme porozprávať. Oblial ma studený pot, akoby ma pristihol pri krádeži. Tréner je férový človek, vždy hovorí otvorene. Aj teraz povedal z mosta do prosta, že ma odhalil.
„Pozri, nechal som to už nejaké tri mesiace tak, myslel som si, že ide o chvíľkovú záležitosť. Z toho, čo predvádzaš, mi je všetko jasné a vidím to takto. Buď už tenis vôbec nechceš hrať, alebo nerozumiem tomu, čo sa deje.“
Okamžite som sa rozplakala, padol mi kameň zo srdca. Konečne je to vonku, a najslabším hláskom, aký dokážem vydať, som prisvedčila:
„Áno, asi už nechcem hrať tenis.“
O zdravotných ťažkostiach
Dráma sa však odohrávala aj na tréningových dvorcoch, lebo alergia prepukla naplno a dostala som astmatický záchvat, taký silný, že ma museli odviezť do nemocnice. Kortikoidy, ktoré mi dali vdychovať, mi roztiahli pľúca, vedeli sme však, že zdravotný problém bude dlhodobý. Lekári mi potvrdili záťažovú astmu. Odvtedy beriem lieky, vlhké prostredie mi nerobí dobre, zadúša ma, chytám kŕče. Som pod dohľadom a spreje do nosa cestujú s nami všade. Podľa lekárskej prognózy sa to bude len zhoršovať. No, bravó!
O peniazoch
Tak som sa ešte spýtala, koľko bola odmena pre finalistu. Naozaj ma nezaujíma, koľko peňazí na turnajoch zarobím, vždy sa snažím hrať, hrať, hrať... no šesťciferné číslo vyrazilo dych aj mne.
„Láska, je normálna taká cifra?“ opýtala som sa Michala. Bolo to vyše pol milióna dolárov. Mňa však suma pripísaná na účet nejako extra nevzrušuje, skutočnú radosť zažívam, keď si za zarobené peniaze kúpim niečo krásne.
O reprezentovaní
Chuť na reprezentáciu mi zhorkla v Londýne v roku 2012, keď ma vtedajší predseda Slovenského olympijského výboru Chmelár obvinil, že som prišla na olympiádu iba na výlet a do výkonu som nedala všetko. Niekoľkokrát v médiách hodnotil môj výkon ako podpriemerný, doslova povedal, že moje priority sú niekde inde... Fakty sú jasné a svoju krajinu s veľkým srdcom a odhodlaním reprezentujem od pätnástich rokov.
O prvej veľkej láske
Na bratislavských kurtoch sa začali písať kapitoly mojej prvej lásky, ktorú som prežila s ukrajinským tenistom Sergejom Stachovským... Žil v Bratislave, trénoval ho Ján Krošlák a museli sme sa stretávať tajne. Môj otec by ma nikam nepustil. Jediné, čo sme mali spolu dovolené, bolo kino. Do kina sme teda chodili každý deň, videli sme všetky filmy, niektoré aj dvakrát... Po čase sme sa vynašli a už sme nechodievali do kina, ale tajne k nemu domov. Mali sme pre seba dve hodinky, kým sa skončil film, aby sme sa vrátili, a otec o ničom netušil. Večer zase, keď tatino išiel niekam von, volala som Stachymu, aby došiel ku mne. Sedávali sme na chodbe pred bytom, kecali... Keď sme počuli, že niekto vošiel do vchodu, Stachy vybehol o poschodie vyššie a ja som sa schovala dnu.
O problémoch rodičov s Michalom
... zo začiatku nemal Michal s mojou temperamentnou rodinou na ružiach ustlané. Raz v noci, na začiatku nášho vzťahu, ma odprevadil domov. Normálne, ako slušný chalan. Odkiaľsi z kríkov sa vynoril môj otec, fialový od hnevu. Úplne nepríčetný. Len ho chcel biť.
Miško kričal: „Ujo, veď ja nič.“
Do nepríčetnosti vytočený otec ho tam v noci naháňal, až kým sa nevysilil, a doma sa začali nekonečné tirády o tom, že nemôžem mať frajera, nemôžem sa s nikým stretávať, nemôžem sa zaľúbiť...
Nakoniec, keď už naozaj nevedel, kadiaľ ku mne alebo cezo mňa, debata sa skončila tak, že mi dal na výber: „Musíš si vybrať medzi otcom alebo Michalom.“
Z jedného dňa na druhý prestal otec chodiť na tréningy, prestal sa o všetko starať, úplne ma vygumoval. Myslel si, že ma tak vytrestá. Ukáže mi, že bez neho sa mi nebude dariť. Tvrdohlavá som však po ňom. Vzoprela som sa... Otec prestal v mojom živote úplne existovať... Rok, možno dva sme sa s tatinom vôbec nerozprávali...
Ani mamina v tom čase nebola v pohode. Bojovala s Michalom, bola zvyknutá, že mi voláva štyridsaťkrát za deň, že s ňou trávim voľný čas. Michal jej ukradol dcéru, nechcela si to pripustiť.
O manželovi - zlatokopovi
Jasné, niektorí tvrdia, že vo mne našiel zlaté vajce a taký život by bezo mňa nikdy nemal.
Nie.
Ja sa na to pozerám inak - Michal je neskutočný človek a mienka verejnosti je mu ukradnutá. Je sebavedomý, pretože nemá so mnou žiadny zlý úmysel. Michal - zlatokop? Môžem sa len zasmiať. Aj on. Nie je to chalan, ktorý chce byť značkovo oblečený a začne mu šibať z peňazí. Od samého začiatku sme mali vo veciach jasno - neriešili sme peniaze, veď on sa kvôli mne vzdal svojho života, a to ho mal celkom pekný.
O konci
V kútiku duše som tušila, že rok 2019 bude mojím posledným v kariére profesionálnej tenistky, a veľmi som chcela dosiahnuť nejaký veľký úspech. Niečo nezabudnuteľné, neopakovateľné a krásne. Mojím veľkým snom bolo ukončiť kariéru návratom do top 10 a víťazstvom na veľkom turnaji.
Človek si vie vytvoriť plány a sny, no hlava, rozum a život si vyberú vlastnú cestu. Napriek tomu, že som mala natrénované, hrala som brutálne a veľmi som si verila, nedokázala som svoju formu pretaviť v roku 2019 do zápasov a z turnajov som odchádzala s porážkami v prvých kolách. Do toho pridajme zápal, ktorý ma opäť zložil na pár týždňov do postele, celkovú únavu a túžbu po usadení, po normálnom živote... Už keď som sa na Veľkú noc rozlúčila s reprezentáciou v domácom fedcupovom zápase, mala som naplánovaný koniec svojej tenisovej cesty.
