Zatiaľ čo polícia vysvetľuje, prečo o prípade týždeň mlčala, vychádzajú na povrch nové skutočnosti zo života Violy. V roku 2014 poskytla ako úspešná modelka a fotografka veľký rozhovor pre regionálne Podvihorlatské noviny. V ňom opisuje, aké ťažké boli začiatky jej profesionálnej kariéry, ale prezrádza aj tajné sny, ktoré sa jej už nikdy nepodarí splniť.
Rodená Sninčanka sa v čase vydania rozhovoru venovala modelingu už 12 rokov. Začínala tak približe vo svojich sedemnástich a fotila pre prestížne svetové časopisy aj so zahraničnými hviezdami. „Vďaka modelingu neustále stretávam množstvo osobností česko-slovenského, ale aj svetového formátu, ktoré buď účinkujú na prehliadkach, moderujú ich, alebo spoločne fotíme,“ hovorila Viola.
Medzi známymi tvárami, s ktorými sa stretla, spomína Jána Koleníka, Andreu Verešovú, Tinu či Leoša Mareša. „Z Hollywoodu to boli Jim Carrey, Val Kilmer, spevák Coolio, David Copperfield, Pharrell Williams...“ spomínala Viola. Redaktorke mladá učiteľka opisovala aj svoje detstvo. Modelingu sa chcela venovať už odmalička a veľkou oporou jej bola mama.
„Nemali sme peniaze, v tej dobe boli rodičia už rozvedení. Pamätám sa, ako sme na moju prvú cestu na kasting, na veľkú modelingovú súťaž v Bratislave, predali moje kolieskové korčule a šijací stroj, dali zlato do záložne, aby sme mali v ruke peniaze na cestu a môj prvý book. Dovolím si tvrdiť, že to bola tá najlepšia investícia. Som za to mame veľmi vďačná,“ vyznávala sa Viola. Zároveň priznala, že najskôr sa stretla s viacerými neúspechmi, keď bola hodená do vody a musela plávať. „Trvalo pár rokov driny a sebazaprenia, kým sa mi všetky investície vrátili, ale stálo to za to,“ dodala.
Pomáhala deťom
Napriek tomu, že bola pomerne úspešná modelka, na oblečení si v súkromí nepotrpela a vyberala si jednoduché strihy. „Doma v Snine oddychujem, a tak nosím väčšinou tepláky, niekedy sa smejem, že moji susedia ma v ničom inom ani nevideli,“ rozprávala s úsmevom. Už v tom čase vedela po anglicky skoro ako po slovensky.
Okrem toho sa vedela dohovoriť aj po taliansky a mala ambíciu naučiť sa aj ďalšie cudzie reči. Modeling ju však priviedol k väčšej ľudskosti: „Vďaka tomu, že som veľa videla, pokoru, istý druh slobody a kvantum nezabudnuteľných zážitkov. Stratila som ale chvíle s rodinou, pohľad na moju rastúcu sestru, posledné roky života starých rodičov a istý pocit domova.“ Viola veľmi rada cestovala, pričom najviac ju očarili Thajsko, India a Afrika. Naopak, nepáčilo sa jej v Istanbule v Turecku.
„Zamykanie dverí o deviatej večer. Monitorovanie každého nášho pohybu strážnikom budovy a sledovanie za bieleho dňa, keď som mala voľno. Keď som pristihla nášho vrátnika zaplateného majiteľmi agentúry, ako ma spoza rohu ulice sleduje a vykukuje jedným okom, nevedela som, či mám plakať, či sa smiať,“ posťažovala sa Viola. Sama už v roku 2014 vystavovala svoje fotografie a vernisáže mali úspech aj medzi ľuďmi.
Peniaze z predaja kalendárov a fotiek venovala na projekt, ktorý sa staral o siroty v Kambodži narodené s vírusom HIV. Viola priznávala, že mala množstvo nesplnených snov a to, čo by ešte v živote chcela dokázať. „Chcela by som založiť vlastný charitatívny projekt, a tak vedieť pomôcť ľuďom vo väčšej škále. Samozrejme, že mi ostali ešte nesplnené sny. Vďaka Bohu, o čom by ten život potom bol. Je ich veľa a teším sa na cestu za ich splnením. Všetky nepoviem, ale jedným z nich, okrem spomínaného charitatívneho projektu, je vydať vlastnú knihu,“ uzavrela krásna učiteľka.
Viola: Ako malá som chcela byť policajtka
Bol modeling vaším snom? Ako si spomínate na začiatky? Komu či čomu vďačíte za dosiahnuté úspechy?
Keď som mala asi osem rokov, všade som tvrdila, že raz budem policajtka alebo modelka. Keďže som bola ako dieťa pekne „zaoblená“, obe tieto tvrdenia pôsobili veľmi komicky... Začiatky vôbec neboli ružové. Posledné roky, keď si na to spomeniem, som udivená a hrdá na to, aké rozumné a cieľavedomé dievča som bola. Za úspech veľmi vďačím Bohu, sebe, ľuďom z brandže, ktorí videli môj potenciál, rodine, otcovi, ale najmä mojej mame, ktorá mi bola z rodiny najväčšou oporou.
Spájate modeling s charitou, vydali ste kalendár fotografií, ktorý má pomôcť deťom v Kambodži. Ako vznikla myšlienka pomáhať iným?
Modeling mi skôr len umožnil vidieť svet a stretnúť sa s rôznymi ťažkými osudmi ľudí, čo mi pomohlo uvedomiť si, aké šťastie máme my na Slovensku, aj keď z vlastných skúseností viem, že aj tu, a najmä na východe, to majú ľudia veľmi ťažké. Stále máme ale k dispozícii kvalitnú pitnú vodu, zdravotníctvo, školu, aj keď sa rodičia sťažujú na vysokú cenu školských pomôcok a za lieky treba čoraz viac doplácať...
Takmer všetci máme strechu nad hlavou, je nám teplo, máme kde spať, je tu pomerne nízka kriminalita, netrpíme hladom. Je to dar, ktorý u nás berieme ako samozrejmosť. Viem, že sa netreba porovnávať s horším, a verím, že sa situácia u nás bude už len zlepšovať, no stále si myslím, že máme byť za čo vďační. Prebudilo sa vo mne akési vnútorné volanie, túžba pomôcť iným, neviem to definovať. Príde mi to prirodzené.
Akú otázku by ste si položili vy sama?
Opýtala by som sa: Prečo som prijala ponuku na tento rozhovor? Preto, aby som inšpirovala ľudí, najmä mladých, aby sa nebáli ísť za svojím snom bez ohľadu na to, odkiaľ sú a z akých sociálnych pomerov pochádzajú. Aby vedeli, že s vierou a tvrdou prácou sa dá dosiahnuť takmer všetko.
A tiež, aby som povzbudila ľudí pomáhať, keď to tak vo vnútri cítia, ale brzdí ich myšlienka vlastného nedostatku. Môžem ich ubezpečiť, že všetko, čo darujeme od srdca, či je to 1, 5, 1 000 alebo viac eur, či pomocná ruka susedovi alebo babičke, všetko sa vždy niekoľkonásobne vráti, ale, ako som povedala, musí to byť darované od srdca.
