Zaspomínal si na ne pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. „Spomínam si, ako vtedy začali ešte v predstihu štrajkovať študenti na Univerzite Komenského. Vnímal som to, pretože som vtedy sám učil na škole. Študenti ako prví začali taký nežný štrajk... Pamätám si aj na to, ako osemnásteho pricestoval z Prahy Milan Kňažko a doniesol nahrávku brutálneho zásahu, ktorý sa tam udial. Tu bola, čo sa týka informácií, absolútna izolácia. Zásah videli až deň na to v rakúskej televízii. A v Bratislave na Umeleckej besede na Dostojevského rade sa osemnásteho zišli ľudia, ktorým Milan pustil tú nahrávku. Boli obkolesení políciou, tajnými... Bol tam aj jeden človek v čiapke, pán Budaj. Ten s Milanom nahrávku ľuďom púšťal a hovorili ‘Toto sa stalo, vysoké školy začali štrajkovať... Pokiaľ nesúhlasíte s tým, čo sa u nás deje, podpíšte sa!‘,“ zaspomínal si Horváth v rozhovore pre agentúru SITA.
„S dosť veľkými obavami som šiel vtedy domov a žena vo dverách hovorí, že náš syn je na námestí. Tak sme sa zobrali a išli sme tam. Tvárili sme sa, ja sa za to nehanbím, že ideme do neďalekej cukrárne. Magda Vášáryová s Milanom Kňažkom čítali na námestí prehlásenie a my sme sa pridali k davu protestujúcich. A postupne začala mobilizácia... Študentov nasledovali umelci, slobodu si obhajovali aj v Prahe,“ opísal silné momenty.
Bývalý režim podľa neho ľudí jednoznačne terorizoval. „Nebolo to vymyslené... Normalizácia spočívala napríklad v tom, že človek, pokiaľ bol v nemilosti, nedostal prácu. Komunisti vládli všade, všetky podniky boli štátne a my herci sme postupne chodili do tovární vysvetľovať, čo sa deje a čo chceme. Mám taký zážitok. Šli sme so Zitou Furkovou do jednej továrne, kam nás, samozrejme, nechceli pustiť, a ľudia, robotníci, stáli v oknách ako v nejakej väznici a kričali ‘Nie, poďte, poďte!‘ Boli sme teda razantní, čakali sme celkom dlho u riaditeľa, vypili sme kávu a on prišiel, povedal, že na nás nemá čas a hneď odišiel. Bezradne sme tam sedeli a po chvíli sa vrátil... Bol úplne iný, rozžiarený, dal nám koňak... Komunistická strana vtedy zložila vedenie,“ vysvetlil Horváth.
Revolučné dni však neboli podľa známeho herca jednoduché. „Bola v pohotovosti armáda a všade boli policajti, tí ale s nami väčšinou sympatizovali. Bolo úžasné sledovať, ako prišiel na námestie muž zo Zboru národnej bezpečnosti a hovorí ‘Z Dúbravky, my súhlasíme!‘ Štátni zamestnanci, vykonávatelia a strážcovia moci nám boli naklonení, a potom sa to už prevalilo. Že by to nebolo nič, to sa nedá povedať a naša obdivuhodná spoločnosť to vyriešila naozaj zamatovým spôsobom. To je unikát aj v svetových dejinách. Keď sa na to tak teraz pozerám, to prevzatie moci nikde nikdy nebolo bezbolestné,“ skonštatoval 74-ročný rodák z Nitry.
Ako povedal, revolúcia priniesla skutočne obrovskú zmenu. „Bola to od toho šesťdesiateho ôsmeho naozaj veľká zmena. Keď sem vtedy prišli Rusi, mal som ambíciu emigrovať, no nikdy som nevedel opustiť rodinu, tak som nakoniec od toho upustil. Hovoril som si, že veď nemôžu odísť všetci... Čo tu sa nebude žiť alebo čo? Osemdesiatydeviaty a deväťdesiaty boli teda veľmi búrlivé roky. Prichádzalo niečo iné, nové a mnohí sme dúfali v lepší život, aj keď sme nevedeli, či sa komunizmus reálne niekedy skončí,“ uviedol sympatický interpret. „Pri všetkých tých negatívach, ktoré bývalý režim prinášal, som teda veľmi rád, že som sa tej zmeny dožil,“ dodal.
Dnes sa podľa jeho slov na Slovensku žije rozhodne lepšie. „To teba objektívne priznať. Môže sa cestovať a je úžasné, že sa deti idú učiť jazyk do anglickej školy, my sme sa učili len ako samoukovia. Okrem toho sa dnes chodí pracovať von, vtedy ste nemali šancu, takže objektívne je to obrovský posun. Aj to, že sme dnes v Európskej únii. Aj táto spoločnosť má síce svojich zlých činovníkov, nazval by som to aj parazitov, no oni sú všade a ide len o tú konkrétnu spoločnosť, ako sa s tým vyrovná... Vtedy tu boli straníci, dnes tu máme mafiánov a je len na mladšej generácii, do akej miery dovolí, aby boli súčasťou spoločnosti takíto ľudia... Myslím si, že ľudia vôbec nie sú slabí, sú silní a dokážu si presadiť, čo chcú,“ poznamenal Horváth.
Ako sa zároveň domnieva, v živote spoločnosti je podľa neho veľmi dôležitá práve kontinuita. „Dejepis sa učí od čias neandertálcov, ale mám taký dojem, že by sa mal učiť naozaj podrobne, aby žiak dostal depešu, čo bol Slovenský štát, čo bola vojna, čo boli roky ‘68 a ‘89. Našej spoločnosti chýba kontinuita, čas beží strašne rýchlo. Dnes tu máme tridsaťročných ľudí, ktorí sa narodili, keď bola revolúcia a kto si už pamätá rok ’68? Mám taký dojem, že tu je obrovský deficit v poznaní histórie a nestačí, že vám mama, otec, dedo povie, ako to bolo, pretože sa ukazuje, že človek je tvor nepoučiteľný a stále tu sú militantné tendencie, ľudia sa vyvyšujú jeden nad druhého a navzájom sa utláčajú... Ale to je asi človeku ako, dá sa povedať, tvorovi, ktorý je v tejto prírode najagresívnejší, tak nejako zvláštne blízke,“ uzavrel herec.
