Bývalý novinár David Púchovský sa roky zaoberal možnými príčinami havárie, skúmal vyšetrovacie spisy v archívoch, hovoril s ľuďmi, ktorí pád lietadla prežili, aj s ďalšími svedkami. Príbeh najznámejšieho leteckého nešťastia v bývalom Československu spísal v knihe Katastrofa letu 001 na Zlatých pieskoch. Čo všetko sa v nej čitatelia dozvedia?
Prečo ste sa rozhodli napísať túto knihu?
Ten príbeh som poznal už z detstva, o havárii mi hovorili starí rodičia, s ktorými sme sa chodili kúpať na Zlaté piesky. Neskôr, keď už bol internet, som si vyhľadával o katastrofe všetky informácie, ktoré sa dali zohnať. Pritom som zistil, že skoro v každom článku sa písalo niečo iné, a tak som chcel prísť na to, prečo to lietadlo naozaj padlo.
Kde ste začali?
Nakoplo ma to, že som poznal jedného z tých troch, čo pád lietadla prežili. Jaromír Kratochvíl (74) bol pre mňa prvým zdrojom informácií. Ďalej som hľadal v archívoch, vo fondoch ČSA... Veľmi mi tiež pomohol bývalý pilot Ladislav Keller, ktorý lietal pre ČSA.
Za komunistov bolo tendenciou každý „prúser“ ututlať. Zostalo dosť archívnych zdrojov o tomto nešťastí?
Vtedy vlastne štátne orgány nezverejnili nič, žiaden záver vyšetrovacej správy. Aj preto potom vznikli rôzne konšpirácie, ktoré prežívajú dodnes. Nemal som však pocit, že by po roku 1989 v archívoch niečo skartovali, našiel som tam všetko. Aj podľa bývalého pilota Kellera, ktorý o leteckých nešťastiach napísal štyri knihy, bolo vyšetrovanie tejto konkrétnej udalosti najprecíznejšie.
Aké konšpirácie o príčinách pádu medzi ľuďmi kolovali?
Často sa spomínalo, že príčinou havárie bola chyba motora. Vychádzalo sa z toho, že ten motor mal naozaj poruchu. Lietadlo sa deň pred pádom vracalo do Prahy z Afriky, letelo bez pasažierov, lebo mali poruchu motora. Takže leteli s jedným motorom vypnutým. Celú noc ho potom v Prahe opravovali a nakoniec dali súhlas, aby lietadlo letelo do Bratislavy. Toto bola realita, okrem nej však boli v obehu aj rôzne konšpiračné teórie ovplyvnené vtedajšou dobou. Napríklad, že napriek hlásenej poruche lietadlu odmietli pristátie v Brne, kde práve bola nejaká súdružská delegácia z Vietnamu. Podobná teória tvrdila, že posádka chcela pristáť vo Viedni a tiež im to zakázali.
Aby som neprezradil všetko, tak čo môžem povedať, je to, že až po slovenské územie ten let prebiehal úplne štandardne. A potom, v dôsledku súhry nečakaných okolností posádka spravila sériu rozhodnutí, ktoré nakoniec viedli ku katastrofe. Ako tvrdia piloti, za žiadnou haváriou nie je len jedna príčina, ale súhra okolností a chýb, ktoré sa na seba nabaľujú.
Nedostávali príkazy z veže?
Skúmal som aj túto komunikáciu a určite mala vplyv na to, čo sa stalo.
Čiže nebolo to len tým motorom?
Poviem to takto – posádka mala do poslednej chvíle šancu situáciu zachrániť.
A snažili sa pristáť? Prečo krúžili nad Bratislavou, nedovolili im to alebo sa im to nedarilo?
Lietadlo dostalo povolenie pristáť, pokiaľ nastane stav núdze, kapitán môže so strojom pristáť hocikde, nikto mu to nemôže zakázať. Toto pravidlo platilo aj vtedy. A nie je pravda, že krúžili nad mestom, skrátka iba nedokončili okruh.
Prečo nakoniec nepristáli?
Keď už boli tesne pred bratislavským letiskom, lietadlo malo vyššiu výšku, a tak museli pristátie opakovať.
Francúz Gérard Ménard (72), ktorý to prežil, tvrdil, že situácia na palube bola úplne normálna. Až do posledných sekúnd pred pádom si nevšimli nič nezvyčajné. Čech František Lukáš († 76), ktorý to tiež prežil, bol možno jediný, ktorý si uvedomil, že niečo nie je dobre. Keď už preleteli letisko a stroj začal strácať výšku, tak sa skrčil, chytil sa pevne cez uličku druhého sedadla a to mu asi zachránilo život. Samotný pád trval možno sekundu, dve.
Ako opísali samotný pád?
Sedačky sa vytrhli, predok sa po páde do jazera plnil vodou a tí, ktorých odhodilo do zadnej časti, samotný pád prežili. Väčšina z nich sa však potom utopila. Nakoniec zostali nažive iba štyria, z toho jeden zomrel po prevoze do nemocnice. Tí štyria mali nad hlavou iba pár centimetrov vzduchu a čakali na záchranu. Vytiahli ich asi o 25 minút.
Tak rýchlo tam prišli záchranné zložky?
Záchrana bola veľmi chaotická, neboli na také niečo pripravení. Ako prví prišli zamestnanci z letiska, napríklad pán, ktorý nakladal batožiny, mechanici... Žiadni záchranári. Z požičovne, lebo nezabúdajme, že na jazere bola práve letná sezóna a kúpalo sa tam plno ľudí, si požičali člnky a snažili sa obyčajnou sekerou spraviť do lietadla otvor. Nakoniec z letiska doniesli karbobrúsku a vyslobodili ľudí cez chvost lietadla, ktorý bol nad hladinou. Profesionálni záchranári dorazili až oveľa neskôr. Bilancia je taká, že zo 79 ľudí na palube prežilo samotný pád možno 25 ľudí, nakoniec však zostali nažive len traja. Ako zázrakom nezahynul nikto z dovolenkárov, ktorí plávali v jazere.
Videli, že sa na nich rúti lietadlo, z ktorého sa dymí... Po dopade priplávali na nafukovačkách zo zvedavosti k miestu nešťastia, ale nevedeli, čo majú robiť.
Vraví sa, že ten pilot bol hrdina, že zámerne stroj nasmeroval do jazera, aby bolo čo najmenej obetí na zemi. Je to pravda?
Nie. Do poslednej chvíle plánovali pristáť, či už na letisku, alebo na poli. V porovnaní s dneškom okolo Zlatých pieskov nebola vtedy skoro žiadna zástavba, iba polia, čiže toto nezohrávalo rolu. Pristátie na poli by bolo jednoznačne bezpečnejšie.
Ako o tom vtedy informovali médiá? Ututlať sa to asi nedalo.
Bratislavský Večerník zverejnil prvý článok a dve fotky ešte v ten deň. A vraj za to redakcia dostala aj pokutu. Od 27. júla do 3. augusta boli každý deň nejaké články, ale potom už nič. Komunisti to stopli.
Vyplatili pozostalým odškodné?
Áno, išlo o niekoľko desiatok tisíc korún. Ale bol tam prípad, že zahynuli bezdetní mladomanželia, ale ich rodičia nemali nárok na odškodné. Nič nedostal ani ten Francúz, ktorý prežil.
Po havárii spravili vyšetrovatelia s lietadlom to, čo poznáme z filmov? Poskladali ho do poslednej súčiastky.
Postupovali štandardne, trosky išli do Prahy, čiernu skrinku poslali na analýzu do Moskvy.
Čo je s troskami dnes?
Spálili ich a sú pochované v priestoroch bratislavského Letiska Milana Rastislava Štefánika.
Zakázali po havárii lietať tomuto typu strojov, ako sa to robí dnes?
Nie, to si v tej dobe ani nemohli dovoliť.
Viem, že vy lietate veľa. Nebojíte sa teraz, po tom, čo ste zistili?
Ani nie. Vtedy bola iná doba. Veľa havárií sa deje kvôli technike, technologický pokrok je vykúpený aj obeťami. Dnes je nehôd menej ako kedysi. Uvedomil som si tiež, že existuje niečo ako osud. Niektorí pasažieri nastúpili do toho lietadla, lebo zmeškali iný let, alebo let presúvali toľkokrát, až si sadli do tohto stroja. To sa nedá ovplyvniť.
