Čitateľom Nového Času Nedeľa porozprávala o tom, ako prežívala novembrové udalosti pred tridsiatimi rokmi v Nemecku, kam sa pred vyše 40 rokmi vydala a tiež prezradila, či sa ešte stále cíti byť Slovenkou a kde je jej domov.
Spomínate si, čo ste robili v čase Nežnej revolúcie?
Pracovala som vo svojom kozmetickom salóne. V roku 1975 som sa vydala a odvtedy som žila v západnom Nemecku. Preto som sa o revolúcii, tak ako o mnohých iných udalostiach väčšinou dozvedela sprostredkovane. Sledovala som novembrové udalosti v televízii s manželom a s priateľmi.
Ako ste vnímali demonštrácie v Československu?
Bála som sa, aby nebolo veľa krvi. Našťastie to prebehlo veľmi nežne. Ale spomínam si, že môj otec sa strašne bál, že bude veľká revolúcia a potečie krv. Nebol komunista, bol statkár a z jedného dňa na druhý mu komunisti všetko zobrali. Keď som sa narodila, mali sme všetko, dokonca aj kone. Žili sme v hojnosti a rok na to sme nemali vôbec nič, nemali sme čo jesť. Chudák môj mladší brat musel nosiť po mne oblečenie. Keď sme mali banán, všetci sme sa oň delili. Každý si raz odhryzol a bolo po banáne. Vtedy som si povedala, že keď budem veľká, budem bohatá a všetko raz rodičom vrátim. A keď som spievala na Západe, vždy odo mňa dostali časť peňazí. Chvalabohu, netriem núdzu. Keď sa ma raz pýtali, čo by som si dala vytesať na náhrobný kameň, povedala som: Keď chceš dediť, musíš chodiť polievať! (smiech)
Na také morbídne myšlienky máte ešte azda čas!
No, nikdy neviete... Ale ja náhrobný kameň nebudem mať, lebo sa chcem dať spáliť. A dúfam, že keď k tomu príde, už bude platiť, že môžete mať urnu doma. Môj syn ma ubezpečil, že si vloží môj prach do briliantového prsteňa a bude ma mať stále pri sebe. Minule som sa ho pýtala, či by som už nemala začať niečo predávať a on na to: Nie, maminka, ja otvorím múzeum a budem vyberať 10 eur! (smiech)
Keď ste účinkovali na Západe, nechceli od vás ľudia z ŠtB, aby ste donášali na kolegov?
Do barov, kde sme spievali, v tých časoch chodili inšpektori a sledovali, aký máme repertoár, s kým sa zhovárame, kto za nami prišiel... Dokonca ma požiadali, či by som mohla niečo na kolegov donášať. Ale jasne som povedala, že nie. Videla som, čo s človekom robí strach, môj otec sa bál hovoriť. Bolo to zo zvyku, lebo žil v dobe, keď nikdy nevedel, kto ho udá. Do telefónu nikdy nič protištátne nehovoril. Pochopiteľne, keďže som spievala na Západe, mala som telefón odpočúvaný.
Keď ste sa vydali na Západ, mohli ste bez problémov chodiť na Slovensko?
Ja som do Nemecka odišla oficiálne. Môj manžel však musel zaplatiť Slovensku 40-tisíc mariek a dovolili mi jednorazovo vziať si tam nábytok a svoje veci. Keby som emigrovala, bolo by to iné, rodičia by nemali prácu, brat by nemohol študovať. Po svadbe som mohla chodiť domov, do socialistického Československa. Pravda však je, že som mala zakázané na desať rokov spievať v televízii. Bola som pre nich kapitalistka. Toto obdobie som využila na to, že som si spravila školu, študovala som na Fakulte lekárskej kozmetiky a narodil sa mi syn Benjamín (42). Po revolúcii ma začali opäť volať do rôznych programov a začala som zas spievať.
Boli ste aspoň raz počas novembrových udalostí manifestovať na Slovensku?
Nie. Som totiž typ, ktorý nemá rád masy ľudí. Mám z toho strach. Ale sledovala som Milana Kňažka aj ostatných, ako vyšli na pódium a ako sa slovami bili za demokraciu. Obdivovala som ich odvahu a bola som veľmi hrdá.
Revolúcia priniesla zmeny, otvorili sa hranice. Ako to vnímate dnes, po 30 rokoch?
Mrzí ma, že dodnes sa v Nemecku veľmi málo hovorí o Slovensku. Trochu viac sa hovorilo, keď zavraždili novinára Jána Kuciaka († 27) a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú († 27). Reportáže z demonštrácií boli aj v médiách, ale to bola po dlhom čase asi jediná zmienka o Slovensku v nemeckých správach. Keď vymenovali za prezidentku Zuzanu Čaputovú, tak som zaregistrovala len strohú informáciu, že Slovensko má novú prezidentku. Nehovoriac o tom, že moderátor si nedal ani tú námahu, aby sa naučil správne vysloviť jej meno, takže Nemci sa dozvedeli, že Slováci majú prezidentku Caputovu. Ale to je tak stále, ja som Efa Macikofa. Preto si píšem v mene dvojité w, aby moje meno vyslovovali ako Eva a priezvisko mám po manželovi. Asi nie sme pre Nemcov zaujímaví, lebo napríklad o Poľsku sa hovorí v jednom kuse, o Rusku tiež, aj o Maďarsku. Tam si idú politici svojou cestou. Ale ja mám pocit, že naši politici sú takí „žehličkoví“. Nespravím si s nikým zle, lebo neviem, kedy ho budem potrebovať. To mi je proti srsti.
Zmenili podľa vás Slováci po revolúcii svoju mentalitu?
Sledujem všetko, čo sa týka Slovenska a musím povedať, že stále sme v tomto smere nedobehli Čechov. Tí sa cítili vždy, akoby boli čosi viac. Ale tým, že si dáte roztrhané džínsy, kríž a potetujete sa, nie ste sebavedomejší. Podľa mňa to zmení až ďalšia generácia.
Ako prijímali Nemci otvorenie hraníc po revolúcii?
Najprv to bola eufória a tešili sme sa, že Slováci to dosiahli. Potom sme zistili, že Slovensko má čo doháňať. Po revolúcii všetci ľudia vybehli von s tým, že tam zarobia veľké peniaze. Vtedy bolo ešte školstvo na vysokej úrovni, čo sa, žiaľ, už nedá povedať o dnešnom stave. Keď ste študovali na Karlovej univerzite v Prahe, to bolo top! U nás je dnes mnoho privátnych škôl a zrazu je toľko doktorov, docentov a profesorov... Prosím vás, aký profesor, veď ani poriadne neštudoval!? Najdôležitejšie preňho je, aby ho tak titulovali.
V Nemecku to nie je zvykom?
Na Západe sa nikto nepredstaví titulom. Môj syn má dva inžinierske tituly, a nepredstaví sa, že ja som inžinier - inžinier, predstaví sa svojím menom. No, ale vrátim sa k tomu, že veľa ľudí po revolúcii odišlo a teraz sa vracajú späť. Lebo na Slovensku je to lacnejšie. S nemeckou penziou sa tu majú dobre, zato slovenskí dôchodcovia živoria. Všetko zdraželo, jedlo, zdravotníctvo a človek, ktorý celý život pracoval, zrazu zistí, že je na dne. To ma ako Slovenku bolí.
Máte v slovenskej politike svojho obľúbenca?
Páči sa mi, ako sa prezentuje predseda vlády Pellegrini. Hovorí kultivovane, zato keď niečo povedal Fico, ani som ho nepočula. To bolo len také huhňanie. Pellegrini, keď sa postaví a reční, tak to je niečo! Čo povie, tak to už je druhá vec, do toho sa nechcem miešať. Ale vie reprezentovať. Čaputová podľa mňa zatiaľ ešte nereprezentuje úplne ideálne. Možno sa do toho musí ešte dostať. Prezidentka musí predať to, čo povie. Nesmie sa pozerať dolu, bokom, ale na ľudí – z očí do očí. Vtedy vás ľudia žerú a nevšimnú si, že nie ste dobre oblečená. Žiaľbohu, na Slovensku je dôležité, čo máš oblečené, akú máš taštičku a ako ste namaľovaná. To nie je dobré!
Vy ste odjakživa vytŕčali z davu, a to nielen pri vašej výške 182 cm. Aj na pódiu ste boli tak trochu rebelkou, najmä čo sa módy týkalo...
To je pravda. Keď som napríklad spievala v Rusku, mali sme predpísané šaty. Mohli byť len červené, žiadne výstrihy, cez ruky šálik. V iných mestách, v iných provinciách to nebolo také prísne, dokonca sme mohli spievať aj v angličtine. Prísne pravidlá platili len v Boľšom teátri s Brežnevom v prvom rade, ktorý „smatrél, kakája ja dévočka…“ Vyšla som na pódium v dlhých červených šatách a spievala som po rusky. Minútový valčík som stihla za trištvrte minúty. (smiech) Na záver som sa uklonila, otočila a ukázala holý chrbát, takmer až po zadok.
Nebol z toho škandál?
Nie, po koncerte na recepcii som povedala, že šaty boli drahé a na viac látky som jednoducho už nemala.
To mohli brať ako provokáciu!?
Ja som vždy provokovala!
Vždy vám to prešlo?
Vždy. Som ten typ človeka, ktorý si ide za svojím. Viem, že som kritizovaná, ale to je tak vždy, keď ináč vyzeráte, keď nejdete s masou. Na to som si však už veľmi dávno zvykla a už to tak beriem. Každý človek má svoj charakter, nemáte právo druhého kritizovať. Preto som napríklad absolútne za gejov, za transvestitov, za lesbičky, veď sú to presne tí istí ľudia ako my, len sa niekde niečo stalo, nejaký chromozóm sa pomýlil. Ale, že muž ľúbi muža, žena ženu alebo to tradičné, že láska je muž a žena, to je každého vec. Mám veľa priateľov z tohto „druhého brehu“. A sú to najlepší kamaráti môjho života. Aj keď si nemyslím, že právo adoptovať si dieťa homosexuálmi je správne.
Prečo?
Lebo si myslím, že chlapci aj dievčatá majú mať v rodine svoje ženské a mužské vzory, potrebujú ženské aj mužské myslenie. Okrem toho, deti deťom vedia robiť veľmi zle a za netradičný model by sa im mohli vysmievať: „Ty máš dvoch ockov? A kde máš mamu?“ Pred pár dňami som bola na Floride v Miami Beach, kde zastrelili Versaceho († 50). Bol tiež gej a veľký zástanca gejov. Išla som si pozrieť jeho vilu a stretla som dvoch mužov, ako tlačia kočík. Hneď som sa im prihovorila, že či sa môžem pozrieť na bábätko a oni že v pohode. Nazriem do kočíka a odtiaľ sa ozvalo: Haf! Haf! Vyštekol na mňa psík s ružovou mašličkou!
Ako ste zareagovali?
Zasmiala som sa a rýchlo som utekala preč.
S manželom Petrom tvoríte aj po rokoch šťastný a zamilovaný pár. Čím to je?
Môj manžel ma zbožňuje, nosí ma doslova na rukách. A ja jeho tak isto, nikdy som mu nepovedala inak ako Liebling – miláčik. Menom ho oslovím len vtedy, keď ho niekomu predstavujem. Nemám rada, keď sa manželia oslovujú ocko a maminka. To už nie ste milenci... My sa fakt veľmi ľúbime. Hovoríme si, že máme pred sebou posledných 10 - 13 rokov aktívneho života, po osemdesiatke už zdravie ide rapídne dolu. Tak azda nám bude slúžiť, lebo by sme chceli ešte veľa cestovať a rada by som sa zdokonalila v taliančine. Je to fajn aj preto, lebo si cibrím mozog.
V Nemecku žijete vyše 40 rokov. Cítite sa ešte byť Slovenkou?
Som v Nemecku naozaj dlhšie, ako som žila na Slovensku. Prirovnám to k futbalu. Tým, že môj syn je manažér v FC Bayern, tak veľmi žijeme futbalom. Keď napríklad hrajú Slováci proti Nemcom, tak držím našim. Ale naši, to znamená aj Slováci aj Nemci. (smiech) Veľa hrám v Nemecku vo filmoch, mám tam rodinu, ale hrám aj na Slovensku. Robila som raz interview o cudzinkách pre nemecký časopis a spýtali sa ma, kde je môj domov. Povedala som im: „Domov je tam, keď čítaš, kto zomrel a tých ľudí poznáš.“ Slovenkou som zostala, hoci moja rodina je v Nemecku. Keď idem na Slovensko, vravím, že idem domov. To ostane.
Pred pár dňami ste oslávili 70 rokov, no nikto by vám toľko neodhadol. Ako to robíte?
Dávam si veľký pozor na to, čo jem. Alkohol nemusím, ja som srandovná aj bez toho. Občas si dám po večeri pohárik červeného vínka. Keď si človek povie – tak sa teším domov, dám si pohár vína – už je zle. Mne lekár povedal: „Keď sa začneš tešiť na alkohol, tak už je koniec. A zo zásady, nikdy si neotvor sama fľašu! Nechaj, aby ti druhý nalial. Keď si začneš sama nalievať, nalievaš si v jednom kuse.“ Nie som mäsová, hoci si dám raz za čas. Ale mne mäso smrdí. Jem len biele mäso a veľmi veľa rýb. V poslednom čase menej vysmážam, hoci milujem šnicle. Človek však nesmie žiť len pre postavu.
Čo vám v živote robí najväčšiu radosť?
Žijem pre svoju rodinu, mám muža, syna, trojročnú vnučku Lili. Teším sa, keď im môžem urobiť radosť. Moja nevesta bude mať na budúci rok štyridsiatku a ja pomaly začínam redukovať svoje veci. Mám veľa zlata, briliantov, tak jeden prsteň dostane ako darček. Šperky a žena, to patrí k sebe. Pamätám sa na jeden moment v šesťdesiatom ôsmom roku, keď prišli Rusi. Spievala som vtedy v berlínskom hoteli Hilton s kapelou Braňa Hronca. Sedeli tam staré baby, na rukách starecké škvrny, ale na každom prste veľké brilianty. Slovenka to vidí! (smiech) Povedala som si, že keď budem taká stará ako ony, tiež budem mať také brilianty, ale fľaky na rukách nie. A pozrite sa, nemám!
Potrpíte si na drahé veci?
Som modernejší typ. Kedysi som nosila chanelovské kostýmy a dodnes si potrpím na značkové kabelky. Topánky už nemusia byť značkové, ale musia sedieť a dobre vyzerať. Či sa to volá Louboutin, alebo inak, to nie je dôležité. Napokon, kto to vie? Aj iné značky robia červené podrážky. V posledných rokoch sa snažím hlavne neplytvať a nakupujem veci šetrné k prírode. Mám v šatníku niekoľko kúskov, ktoré nie sú z kože, ani z umelej hmoty, ale z materiálov, ktoré sú ekologické a recyklovateľné. Táto myšlienka sa mi páči. Okrem toho som si uvedomila, že nepotrebujem veľa šiat. Mnohé si preto sama prešívam do moderných strihov. Slovenky sú šikovné baby, do koča aj do voza.
V Nemecku ste vyštudovali a dlhé roky pracovali v oblasti lekárskej kozmetiky. Nechýba vám to?
Nechýba. Ja som od 55 rokov v penzii. Pracovala som s chorými ľuďmi, spolupracovala som s dvomi nemocnicami, s lekárkou, ktorá sa starala o onkologických pacientov. Ako kozmetička som robila lymfodrenáž a jemnú masáž. Robila som lymfodrenáž aj Patrickovi Swayzemu († 57) a Farrah Fawcett († 62), keď zomierali. Bolo to strašné, často keď som prišla domov, plakala som. Pamätám si na Patricka, bol už len kosť a koža. Farrah som robila lymfodrenáž, aby sa jej uľavilo, keď ležala v poslednom štádiu rakoviny na klinike pri Mníchove. Lenže ja som všetky problémy nosila domov. Veľmi som sa tým zaoberala, myslela som na to, že na druhý deň pôjdem zas k chorému človeku, čo trpí v bolestiach. Duševne som už nevládala. Manžel napokon rozhodol, že stačí. Povedala som si, že skôr ako sama zle skončím, musím s tým skončiť. A predala som lekársku kozmetiku. Človek sa musí vedieť rozhodnúť. Musí mať svoj život v rukách. Nie hovoriť, že to je môj osud, preto sa mi to stalo. Lebo osud je to, čo človek spraví zo svojho života. Vždy treba bojovať, tvoj život je jediná šanca, ktorú máš.
