Čitateľom Nového Času Nedeľa porozprávala o tom, ako prežívala novembrové udalosti pred tridsiatimi rokmi v Nemecku, kam sa pred vyše 40 rokmi vydala a tiež prezradila, či sa ešte stále cíti byť Slovenkou a kde je jej domov.
Spomínate si, čo ste robili v čase Nežnej revolúcie?
Pracovala som vo svojom kozmetickom salóne. V roku 1975 som sa vydala a odvtedy som žila v západnom Nemecku. Preto som sa o revolúcii, tak ako o mnohých iných udalostiach väčšinou dozvedela sprostredkovane. Sledovala som novembrové udalosti v televízii s manželom a s priateľmi.
Ako ste vnímali demonštrácie v Československu?
Bála som sa, aby nebolo veľa krvi. Našťastie to prebehlo veľmi nežne. Ale spomínam si, že môj otec sa strašne bál, že bude veľká revolúcia a potečie krv. Nebol komunista, bol statkár a z jedného dňa na druhý mu komunisti všetko zobrali. Keď som sa narodila, mali sme všetko, dokonca aj kone. Žili sme v hojnosti a rok na to sme nemali vôbec nič, nemali sme čo jesť. Chudák môj mladší brat musel nosiť po mne oblečenie. Keď sme mali banán, všetci sme sa oň delili. Každý si raz odhryzol a bolo po banáne. Vtedy som si povedala, že keď budem veľká, budem bohatá a všetko raz rodičom vrátim. A keď som spievala na Západe, vždy odo mňa dostali časť peňazí. Chvalabohu, netriem núdzu. Keď sa ma raz pýtali, čo by som si dala vytesať na náhrobný kameň, povedala som: Keď chceš dediť, musíš chodiť polievať! (smiech)
Na také morbídne myšlienky máte ešte azda čas!
No, nikdy neviete... Ale ja náhrobný kameň nebudem mať, lebo sa chcem dať spáliť. A dúfam, že keď k tomu príde, už bude platiť, že môžete mať urnu doma. Môj syn ma ubezpečil, že si vloží môj prach do briliantového prsteňa a bude ma mať stále pri sebe. Minule som sa ho pýtala, či by som už nemala začať niečo predávať a on na to: Nie, maminka, ja otvorím múzeum a budem vyberať 10 eur! (smiech)
