Pred pár týždňami oslávil krásnych 100 rokov, neužíva žiadne lieky a receptom na dlhovekosť je pohárik vína a slanina. To je pamätník, sympatický pán Ján Paľovský z Bratislavy.
Vchádzame do bytu v petržalskom paneláku, kde spolu s manželkou Evkou (82) žije sympatický muž, ktorý na chrbte nosí už úctyhodných osem krížikov. Čaká nás usadený vo svojom obľúbenom kresle, ustrojený, ako správny džentlmen, vo vyžehlenej košeli, aby nám rozpovedal svoj príbeh...Východný front
Ján Paľovský sa narodil v septembri 1919 v Rimavskej Bani do maloroľníckej rodiny. Nastúpil do obecnej ľudovej školy, neskôr odišiel na gymnázium do Rimavskej Soboty. Bol šikovný, a tak sa dostal na Vysokú školu technickú v Košiciach. Písal sa vtedy rok 1938 a prvá Viedenská arbitráž sa blížila. Keď Československo pod nátlakom nacistického Nemecka a Talianska odstúpilo južné Slovensko Maďarsku, Košice sa zo dňa na deň stali mestom v inom štáte a vysoká škola sa presunula do Bratislavy
„Moji rodičia nemali peniaze, aby mi financovali štúdiá v Bratislave, a tak som nastúpil na poštu v Tisovci a pošta sa mi stala osudnou počas 63 rokov života,“ vysvetľuje Ján, ktorý sa pôvodne volal Pál. Keďže úrady Slovenského štátu vyzvali všetkých zamestnancov s menom znejúcim po maďarsky, aby sa premenovali, inak ich vyhodia, prijal meno Paľovský.
Z Tisovca sa dostal do Bratislavy na vtedajšie Ministerstvo pôšt a telekomunikácií. „Odtiaľ ma v roku 1941 povolali do vojny. Narukoval som do Martina k 11. spojovaciemu práporu. Po základnom výcviku som pracoval na rádiotelefonickej stanici v Martine, kde som nastúpil aj do školy pre záložných dôstojníkov. Neskôr ma poslali na východný front, konkrétne na Krym, do Vojinky. V pešej divízii tam bojovali bok po boku Slováci, Rumuni aj Nemci a spolu sme mali brániť polostrov pred vylodením spojencov,“ hovorí. Keď potom ochorel, transportom ranených a chorých slovenských vojakov sa dostal do Vojenskej nemocnice v Bratislave.
Čo sa tu chystá?
Odtiaľ kroky mladého vojaka smerovali do Martina, kde stretol vtedy ešte majora Jozefa Marka, významného muža SNP. „Pozdravili sme sa a on mi hovorí: Pán poručík, vy ste boli na východnom fronte, čo ste tam robili? Tak som mu povedal a on ma pozval k sebe do bytu. Prišiel som tam, dve hodiny sme sa rozprávali, ale nedozvedel som sa, čo je cieľom mojej návštevy.
Nemal som ani poňatia, že sa chystá Povstanie. Pripravovalo sa v tajnosti, ja som slúžil v zahraničí, tam sa o tom nevedelo,“ hovorí Ján a pokračuje. „Bolo mi čudné, keď som sa stretol s jedným mojím učiteľom, a ten sa ma pýta: Tak čo, Janko, kedy začnete? Hovorím: A s čím?“
O niečo neskôr sa stretol s vtedy ešte podplukovníkom Jánom Golianom. „Pozatváral v kancelárii všetky okná, bolo to zvláštne, tak som čakal, čo sa bude diať. Hovorí mi: Pán poručík, podľa informácií, ktoré mám od majora Marka, ste výborný rádiotelegrafista, šifrant, boli ste na východnom fronte...
Poverujem vás pripravením rádiotelegrafnej spojovacej siete, šifrovacích kľúčov a všetkého s tým spojeného. Hovorím si dobre, urobím to, no furt som nevedel, že na čo. Až som stretol poručíka záložníka, ktorý bol so mnou v škole. Pýtam sa ho: Ty, Laco, prosím ťa pekne, čo sa tu deje?“ smeje sa pamätník. „Až on mi povedal, že sa pripravuje Slovenské národné povstanie. Takto som sa doň dostal aj ja.“
Neskôr odvelili vojaka Paľovského do Harmanca, kde postavil rádiostanicu a potom na Donovaloch pripravil rádiospojenie. Koncom októbra 1944 prišiel rozkaz, že sa prechádza na partizánsky spôsob boja. „Mali sme sa prebojovať cez hrebeň Nízkych Tatier a nájsť spojenie s Červenou armádou. Na Korytnickom sedle nás napadli odzadu Nemci. Útok sa nám podarilo odraziť, no zostalo nás len pár. Nakoniec sme sa dostali do dedinky Moštenica, kde nás dobrí ľudia ukryli,“ spomína na koniec SNP pamätník.
Celý život na pošte
Na sklonku vojny sa zamestnal ako zmocnenec pošty v Rimavskej Sobote. V tom čase stretol aj svoju prvú manželku Aničku, s ktorou sa v roku 1945 oženil. Potom pracoval na rôznych pozíciách, no vždy spojených s poštou. „Bol som inšpektorom pôšt na košickom riaditeľstve, riaditeľom pošty v Rimavskej Sobote či šéfom ekonomického odboru na Krajskej správe spojov v Banskej Bystrici.“ Práve tu pán Paľovský prispel k vzniku niečoho, čo používame dodnes.
„Dovtedy sa každá platba za bývanie a energie vyberala zvlášť, a tak sme spolu s ďalšími kolegami vymysleli, že to spojíme do jednej a vzniklo sústredené inkaso platieb obyvateľstva, teda SIPO.“ V roku 1969 odišiel pracovať na ministerstvo do Bratislavy. „Vybrali ma za riaditeľa poštového odboru pre celé Slovensko,“ spomína Paľovský.
Už ako dôchodca pracoval v Československej televízii v Bratislave ako obsluha výmenníkovej stanice a tu mu osud privial do cesty druhú manželku Evku, s ktorou je 28 rokov.
Bez liekov
Pán Paľovský je pritom na svoj vek vo výbornej kondícii. „Chorý nebol, ani nepamätám, neberie žiadne lieky, iba občas niečo proti bolesti. Veď on ani tabletku prehltnúť nevie. Lúšti krížovky aj osemsmerovky, a to bez okuliarov,“ prekvapuje manželka a ukazuje nám krížovky vypísané úhľadným písmom.
Zaujíma nás aj to, či sa podľa pamätníka zmenili oproti minulosti medziľudské vzťahy. „Dnes už ľudia nie sú k sebe takí vrúcni ako v minulosti. Každý hľadí skôr na peniaze ako na priateľa. Ja si myslím, že treba byť človekom v každom prípade,“ odpovedá a spomenie si na jednu príhodu. „Keď po vojne nebolo roboty, prišiel za mnou v Rimavskej Sobote jeden Maďar.
Mal som príkaz zamestnať iba ľudí, čo hovoria po slovensky. Prišlo mi ho však ľúto, tak mu hovorím, že ho zamestnám pod podmienkou, že sa čo najskôr naučí po slovensky. On to skutočne dodržal a odvtedy mi z vďačnosti každý jeden rok na meniny, narodeniny a na sviatky písal pozdrav. Až raz list neprišiel, lebo Pišta zomrel,“ povzdychne si pán Paľovský a my z toho cítime, že dožiť sa stovky má aj svoje nevýhody, pretože vidíte odchádzať na večnosť mnohých blízkych i známych.
Na záver sa však čiperného starčeka aj tak pýtame, či nám prezradí tajomstvo dlhovekosti. Pán Ján sa iba usmieva, no odpovie jeho manželka. „Každý večer je tlačenku, slaninu, klobásu a potom si dá deci bieleho vína.“ V takom prípade sa tešíme na starobu aj my.
