O stave slovenskej prírody pred 30 rokmi a teraz sme sa rozprávali s ekosozológom Mirkom Bohušom z Katedry environmentálnej ekológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Keď sa na začiatok pýtame, v akom stave sú ekológia a životné prostredie dnes, a v akom boli v roku 1989, Mirko Bohuš nás hneď poopraví. „Treba rozlišovať termín ekológia a termín ochrana životného prostredia. Nie je to to isté. Ekológia je veda o vzťahoch medzi organizmami a medzi organizmami a ich prostredím.
Tu by bolo vhodné uviesť aj ekosozológiu, čo je vlastne ochrana prírody na základe ekologických poznatkov. Budeme teda hovoriť o stave a ochrane prostredia, pri ktorom však tiež nemám rád, keď dostáva prívlastok prírodné či životné. Nezávisle od sympatií na jednu či druhú stranu, v angličtine aj v ruštine je to prostredie... Akoby to bol náš alibizmus vnímať prostredie ako niečo, čo je podľa potreby raz mimo človeka, inokedy sa ho to priamo týka,“ vysvetľuje ekosozológ, ktorý vyrastal v Komárne na brehu Dunaja, a tento kus slovenskej prírody sa mu stal celoživotnou vášňou.
Zatĺkanie ako metóda
„V roku 1989 som skončil vysokú školu, pracoval som na Prírodovedeckej fakulte UK a environmentalistika ma zaujímala. Mal som úzke väzby na ochranárov, keďže som bol členom Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny a mal som kontakty tiež na štátnu ochranu prírody. Aj som pôvodne uvažoval, či ísť študovať biológiu alebo, ako sa to vtedy nazývalo, ochranu prírodného prostredia.
Videl som však, že tam nie je žiadna šanca nič urobiť,“ spomína na prelomové obdobie. „Som z Komárna a v tom čase vrcholila výstavba vodného diela Gabčíkovo a na vlastné oči som videl, čo to robí s krajinou, v ktorej som vyrastal. Desilo ma, že sa po dostavbe bude v medzihrádzovom priestore každých 12 hodín meniť výška hladiny. Nikto nevedel, ako to poznamená ekosystém lužných lesov...“
Hoci štátni plánovači a stavitelia prezentovali situáciu ružovo, prírodovedci videli hrozby, ktoré vodné dielo predstavuje. „Nechcem tvrdiť, že by červená moc riziká ignorovala. Snahy o zlepšenie boli, ale ak sa to nepodarilo, tak sa to prehliadalo. Ich metódou bolo zatĺkať a keď sa už nedalo, tak aspoň bagatelizovať dôsledky. To nám ukázala napríklad aj havária jadrovej elektrárne Černobyľ,“ myslí si Bohuš.
Tam na jabloni, pod ktorou je Jerguš Lapin, sedí práve krakľa belasá,“ približuje prírodovedec. Krakľa bývala na Slovensku kedysi bežným vtákom, u nás bola ako hniezdič súvisle rozšírená do nadmorskej výšky 300 metrov. „Nebola vzácna, ale už v 50. rokoch minulého storočia začali stavy krakle klesať. A nielen u nás, vtedy už vymizla zo Škandinávie, neskôr z Nemecka, Česka, zo Slovinska...“
Jej domovom boli voľné priestranstvá s nízkou trávou i polia, kde mohla bez problémov nájsť hmyz a drobné stavovce. „Viacerí autori písali, že krakľa vymizla, lebo lúky boli rozorané na polia. A ona nemá potravu. K jej výskumu som sa dostal, až keď u nás hniezdili posledné páry. Bolo to akurát na začiatku tretieho milénia. Vtedy som už mal stovky fotografií od polovice 80. rokov, na ktorých rodičia mladým nosia z polí veľké zelené kobylky.
Ony a iné, rozmernejšie bezstavovce a drobné stavovce, sú hlavnou zložkou potravy mláďat, zatiaľ čo dospelé vtáky konzumujú aj menšiu korisť. Prekvapivé boli aj výsledky výskumu potravnej ponuky – tá bola výrazne vyššia na poliach... A práve na nich krakle najčastejšie lovili pre mláďatá. Ako však platí v prírode, málokedy je všetko jednoznačné – jednoznačné je jedine to, že krakle vedia vo svojom lovnom okrsku rýchlo nájsť aktuálny zdroj najvyhovujúcejšej potravy.“
Bez kraklí
Podľa Bohuša k vymiznutiu kraklí na viacerých miestach, paradoxne, prispela aj ochrana prírody. V 50. rokoch sa začala vlna vyhlasovania chránených území. Každý kúsok prírody, ktorý stál za to, vyhlásili za chránené územie. Ale len čo bolo niečo chránené, tak sa stoplo obhospodarovanie. A tak nám, paradoxne, z chránených území zmizli pasienky, kde práve žili krakle a iné živočíchy. Na pasienkoch sa zachovával otvorený priestor, lebo mladé stromčeky spásal dobytok. Zostali tam iba staré stromy s dutinami, ktoré využívali práve krakle.“ Opustené, aj keď chránené pasienky – napríklad v Kurinci pri Rimavskej Sobote či v Panónskom háji v Šúri pri Svätom Jure napokon zarástli lesom... A po páde totality zmizol aj ten zvyšok družstevných pasienkov, ktorý sa ešte obhospodaroval. Pre krakľu sa to skončilo katastrofou. „Po roku 2000 žilo na Slovensku na poslednom útočisku v okolí Martoviec asi 5-6 párov kraklí. Posledné hniezdenie bolo zaznamenané v roku 2010. Odvtedy Slovensko nie je domovom týchto krásnych vtákov...“
Holoruby
Dnes sú ľudia citliví na stav našich lesov. Holoruby pribúdajú, ale lesníci tvrdia, že sa nič nedeje, iba asanujú lykožrútovú kalamitu a vysadia lesy nové. „Vo výmere lesnej pôdy nie je problém, tá sa prakticky nemení. Lesníci majú zo zákona povinnosť plochu po výrube opäť zalesniť, čo aj robia. Ale nie je les ako les. Zoberme si napríklad lužné lesy pri Dunaji, kde prevládajú vŕby a topole.
Topole sú v rubnom veku, keď majú 25 - 30 rokov. Keď ich všetky vyrúbu, nezostanú tam žiadne stromy, ktoré by mohli zostarnúť a poskytovať dutiny pre vtáky. Lesníci síce vysadia na rúbanisku nový les, na hektár pozastrkávajú pár tisíc prútov, z ktorých sú po 25 rokoch opäť statné topole. Lenže kedysi sa o obnovu lesov starali záplavy na Dunaji, ktoré dnes už nie sú, lebo máme vodné dielo Gabčíkovo. A zoberte si, že v prirodzene zmladenom lese je tých stromčekov na hektár sto- až desaťtisíckrát viac! A to je rozdiel, ktorý sa zásadne prejavuje aj na živočíšstve,“ tvrdí prírodovedec.
Takže, sme na tom, pokiaľ ide o prírodu, lepšie či horšie ako kedysi? „Dnes sú silnejšie páky na to, aby to bolo lepšie, ale Slovensko má výnimočné nadanie na udeľovanie výnimiek alebo prehliadanie mnohých nepriaznivých vecí,“ tvrdí Bohuš. „Napríklad ťažba dreva počas hniezdneho obdobia, to je barbarstvo, ku ktorému kedysi nedochádzalo, prinajmenšom si naň z Podunajska nespomínam.
Myslíme si, akí sme všemocní a všetko sa nám prepečie. My prírodu nezničíme, my ju iba silno pozmeníme a ona sa s tým, čo spravíme, vždy nejako vysporiada. Lenže potom sa s tým zakaždým musíme vysporiadať aj my, a nemusíme sa stíhať čudovať... Z histórie ľudstva poznáme zaniknuté civilizácie, ktoré si pod sebou samy podpílili konár,“ dodáva
