Dnes, ako dospelá, tento sviatok vníma vďaka dcérke Laure (11), ktorá sa čerta na rozdiel od svojej mamy nikdy nebála.
Ako si spomínate na Mikuláša, keď ste boli malé dievčatko?
Viem si presne vybaviť tú emóciu... Mikuláša som brala vždy veľmi vážne a zodpovedne. Keď sa blížilo mikulášske a vianočné obdobie, výrazne sa mi zlepšilo správanie. (smiech) Mala som skôr chlapčenskú povahu. Bola som divoká, žiadne klasické dievčatko či princeznička. Musela som to skóre u rodičov vyladiť tým, že som od novembra začala sekať dobrotu. Potom ku mne bol aj čert milosrdnejší, ale mala som z neho veľký rešpekt a v jeho existenciu som verila dosť dlho.
Takže ste určite dostali od čerta aj cibuľu alebo uhlie...
U nás čert nosil uhlie a bolo tam vždy, ale len trošičku. Samozrejme, nepopieram, že som hnevala a v priebehu roka som vyviedla aj nejakú neplechu, takže uhlie tam byť muselo. Vždy však prevážilo to dobré, čo sa v tej čižmičke nachádzalo. Spoľahlivo som ale našla aj nejaké dobroty, veľa ovocia, najmä mandarínky. Tie milujem a dodnes ma najbližší prezývajú Mandarinka, okrem toho, že som Darinka, sú mandarínky moje najobľúbenejšie ovocie. Nechýbali ani oriešky, odmalička som bola taká veverička, lúskala som všade. No a s pádom komunizmu prišli aj rôzne kinderká a čokolády, ktoré sme poznali zo Západu. Ale vďaka tomu, že môj strýko žil v zahraničí, sa aj v hlbokom socializme v čižme objavila nejaká nevídaná sladkosť a z toho som mala obrovskú radosť. Bolo zrejmé, že Mikuláš si to so sobmi strihol cez západné Nemecko. (smiech)
Dostávate aj teraz niečo od Mikuláša?
Nie, ale asi by som to mala zmeniť. Myslím si, že tento rok podám sťažnosť, a zároveň návrh na vrátenie tohto zvyku do mojej izby, skúsim si vyleštiť čižmu a uvidím, ako to dopadne. (smiech)
