Csongor Kassai (47) by sa vraj v skutočnom živote ešte raz porozprával so svojou sestrou, ktorá náhle zomrela, keď mala len päť rokov. Hovorili sme aj o jeho ekologickom cestovaní, zranenej ruke či nečakaných problémoch s maďarčinou.
V poslednom čase ste vraj mali trochu viac voľna. Viete oddychovať? Ráno si poriadne pospať?
Áno, viem si pospať. (smiech) Herecká práca nemá v podstate žiadnu pravidelnosť, niekedy musíte zároveň s východom slnka stáť pred kamerou, alebo točíte nočné scény, inokedy celé dni skúšate v divadle. O to viac si vážim voľné dni, s ktorými si naozaj môžem urobiť, čo len chcem. Rozložím si ich tak, aby som mal na všetko čas.
Diváci vás momentálne môžu vidieť na Jojke v komediálnom seriáli Hrobári. Sledujete úspech či neúspech projektov, v ktorých hráte?
Stane sa, že sa mi dostane do uší, napríklad v prípade filmov, že sme na nejakom festivale dostali cenu. Pri seriáloch je to ťažšie, peoplemetrové výsledky sa ku mne nedostanú, ale, samozrejme, viem, že Profesionáli majú úspech aj po rokoch. Súdim aspoň podľa toho, že ich opakujú skrz-naskrz v rôznych časoch. Kamkoľvek idem na zájazd, tak druhá alebo prvá otázka je, či ich ešte budeme točiť. (smiech) Nebudeme.
Zaujímavou zápletkou v spomínaných Hrobároch je, že po konzumácii zázračnej bryndze mohli postavy komunikovať so zosnulými, ku ktorým mali najbližšie. S kým by ste sa chceli v skutočnom živote ešte raz porozprávať vy?
Rád by som sa porozprával so sestrou, lebo sme sa „rozdelili“ tak skoro, že nebol čas na to, aby som si poriadne uvedomil, aké by to bolo, keby som mal staršiu sestru.
Keď dostanete scenár k filmu či ku kratšiemu seriálu, viete, do čoho idete. Čo môže robiť herec, keď sa upíše nekonečnému seriálu a v 49. časti zistí, že z tej jeho postavy robia čoraz neuveriteľnejšieho blbca?
Čo nie je výnimkou. (smiech) Nedá sa poradiť. Rada v štýle zatvor oči a rob to ďalej, lebo z toho budeš mať zárobok, je asi nanič. Samozrejme, ak má herec určité postavenie, môže z toho seriálu odísť, takzvane sa z neho nechať vypísať. Ak niečo znamenáte, môžete si aj vopred vyberať, napríklad charakter postavy, alebo koľko tam budete hrať. Ak to je však pre niekoho živobytie a k inej práci sa nevie dostať, tak je len rád, že dostal aspoň takúto prácu.
Pred pár rokmi ste hrali v ZOO, inak vás veľmi v dlhších seriáloch nevidieť. Prečo?
Nedostávam často takéto ponuky, asi tvorcovia vychádzajú z toho, aké mám charakterové črty, ako vyzerám. Všetci sme nejako zaradení, tento je komik, tento tragik, tento je dobrý, keď je naštvaný, tento zase, keď plače. (smiech) Následne nás obsadzujú alebo neobsadzujú.
Ako veľmi sa za všetky tie roky zhoršila vaša maďarčina, keďže žijete v Bratislave a hráte len po slovensky či po česky?
To som zistil, keď som sa minulú a predminulú sezónu dostal naspäť do maďarského divadla Thália, kde som hral jednu komédiu v maďarčine. Zapamätať si komplikovanejšie slovosledy a dať to na prvú na javisku, nebolo med lízať, trošku som sa aj bál. Musel som si preorientovať ústa. Samozrejme, mám aj v Bratislave okolo seba Maďarov, s ktorými sa rozprávam, Anikó Vargovú, Viktora Horjána. Niektorí sa zase snažia v maďarčine pocvičiť a chcú sa preto so mnou čo najviac rozprávať práve po maďarsky.
Veľa ste pracovali a stále pracujete v Česku. Nikdy vás nelákalo ostať žiť v Prahe?
Ale áno, v období, keď tých ponúk z Česka bolo viac a bol som tam takmer pol roka nepretržite. Potom však zase ponúk ubudlo a začal som špekulovať, či sa mi oplatí sťahovať. Bolo to ťažké rozhodovanie.
Dokonca ste tam učili budúcich hercov na pražskej DAMU. Máte v sebe pedagogický talent?
Povedzme, že som tam prednášal, slovo učiť mi pripadá trochu silné. Skúšal som mladým ľuďom vysvetliť, ako by sa dalo bližšie dostať k nejakému charakteru. Ale nie som si istý, či by som chcel silou-mocou učiť, tak ako povedzme Milka Vášáryová dlhé roky na VŠMU.
Nedávno vyšla životopisná kniha Dominiky Cibulkovej, v ktorej priznala, ako už v pomerne mladom veku stratila motiváciu a chuť do tenisu. Čo ženie dopredu vás?
Naša profesorka Dača Turzonovová povedala: „Pozrite sa, vy vždy budete začínať odznova. Aj keby vám teraz dali Hamleta a o pätnásť rokov budete hrať tú istú rolu, zase začnete od nuly. Pätnásť rokov ubehlo z vášho života, tá rola rovnako ako vy bude vo vás dozrievať.“ Navyše v divadle každý večer sedí iný divák, to publikum je inak zložené a ak ste dostatočne citliví, dokážete sa s ním zladiť. Je to zaujímavý adrenalín. Aspoň ja to robím preto, že by som chcel vždy tých ľudí prekvapiť niečím drobným.
Je o vás známe, že nešoférujete a na presuny po Bratislave využívate MHD. Tým pádom ste oveľa viac v kontakte s ľuďmi, fanúšikmi, ako niekto, kto ráno sadne do auta v podzemnej garáži a vystúpi pri divadle. Neprekáža vám to?
Niekedy je to lepšie, niekedy horšie. Ale myslím, že veľmi si nevyberie ani ten, kto nastúpi v podzemnej garáži do svojho auta. Lebo skôr či neskôr sa s ľuďmi stretne. V obchode, na rodičovskom združení... Tým, že ja som medzi ľuďmi permanentne, nie je to pre mňa taký šok... Skúste si predstaviť, že Tomáš Maštalír nastúpi do električky. To by preňho bola doslova herecká úloha. (smiech)
Na druhej strane vás zrejme vôbec netrápi nová parkovacia politika v Bratislave.
Áno, je to fantastický pocit. Už sa niekoľkokrát stalo, že niekto ma chcel odviezť do divadla, ja som vystúpil pred divadlom a on ešte krúžil autom desať minút, kým zaparkoval.
Koľkokrát do roka sa vy ako introvertnejší človek zvyknete prekonať a ísť na nejakú párty?
Sám od seba, akože teraz mám náladu zabaviť sa, také nie je. (smiech) Ale keď ma pozvú, rád sa ukážem. No nie je to častý jav.
A čo sociálne siete? Množstvo vašich kolegov sa „predáva“ cez instagram...
Neviem, či v mojom veku a s tým, čo mám za sebou, sa potrebujem predávať. Instagram či facebook mi nič nehovoria. A ani iných tam nesledujem. Tento civilizačný prvok ma nejako minul.
Nedávno sa skončila ďalšia séria Tvoja tvár znie povedome. Vy ste v muzikáloch ukázali, že so spevom ani s tancom nemáte problém, takže ste ideálny kandidát na účasť v tejto šou... Tiež nič pre vás, ani za svet?
Nieže ani za svet. Volali mi, ale mal som toľko roboty... Viem, čo táto šou od človeka vyžaduje, čo je to sedieť dlhé hodiny v maskérskom kresle, aké je to celé fyzicky nesmierne náročné. Navyše neviem, či môj mozog má toľko kapacity, aby sa naučil všetky tie texty piesní, v angličtine či dokonca vo francúzštine. Buď by som si veril, že podám stopercentný výkon, alebo do toho nejdem.
Bežne si chlapi zapnú športový kanál kvôli futbalu. U vás ako vášnivého hráča biliardu je divácka pozornosť zameraná na tento šport?
Samozrejme. Teraz sa napríklad začína UK Championship, jeden z najvýznamnejších turnajov na svete. Keďže sa pool biliardu venujem, je pre mňa veľmi užitočné sledovať tých najlepších, ich strky, ako riešia ktoré situácie. Takto sa vzdelávam.
Vianoce budete tráviť vo svojom rodisku, na východe?
Doteraz som v Bratislave trávil len jedny, musel som tu ostať kvôli operácii. Moja mama bola veľmi nešťastná, ale nemohol som to riskovať. Inak chodím vždy na východ, sú to jediné dni v roku, keď ma mama vidí naživo, inak jej len môžem zavolať, že: „Mami, zapni telku.“ (smiech)
Aké sú vaše výzvy, plány, očakávania pre rok 2020?
Mám nevyriešené zranenie zápästia a mojou výzvou je nejako si dať dohromady jeho liečbu, a zároveň to zladiť so všetkou prácou, ktorá ma čaká.
Potrebujete operáciu?
Dúfam, že nie, lebo tá by ma odstavila na trištvrte roka. Zápästie nie je jednoduchá záležitosť, je tam strašne veľa šliach a kostičiek. Uvidíme, čo s tým.
