Známa tvár verejnoprávnej televízie v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa objasnila, prečo sa rozhodla venovať oblasti, kde aj vyštudovaní odborníci majú často problém zvládnuť emócie pri stretnutí so smrťou.
Výraz smútková terapia nie je veľmi známy. Čo vás viedlo k tomu, že ste sa ňou rozhodli zaoberať?
Ide o vzdelávanie a osobnostný rozvoj. Mám pocit, že stále sa snažíme vytesniť otázku smrti, konca života a smútku z našich uponáhľaných životov. Hoci každý z nás vie, že sa nás to skôr či neskôr bytostne dotkne - v súvislosti s našimi blízkymi aj so samým sebou. Ľudia sa touto témou veľmi neradi zaoberajú.
Smrť je, pochopiteľne, nepríjemná téma...
Hlavne je to u nás stále tabuizovaná téma. Rovnako ako téma hospicov či paliatívnej medicíny. Ide o odbor, na ktorý sa študenti medicíny veľmi nehrnú. Úplne to chápem, pretože je to neustály dotyk s fatálnym koncom, a to je pre mnohých veľmi ťažké. Prežiť to s niekým blízkym je hrôza, ale ťažké je to aj v prípade pacientov, a odzrkadlí sa to potom na emóciách človeka. Terapeut sa po skončení kurzu smútkovej terapie môže rozhodnúť, ako chce pomáhať. Budem rada, ak sa paliatívna medicína odtabuizuje. Osobne sa budem snažiť, aby sa viac písalo a hovorilo o ľuďoch, ktorí pomáhajú iným v najsmutnejších chvíľach ich života.
Pre pacientov a ich blízkych je paliatívna liečba a hospic niečo, čo znamená, že koniec je neodvratný. A to nikto nechce počuť.
Ale paliatívna liečba aj lieči a skvalitňuje život chorým. Keď som sa zoznámila s pani doktorkou Máriou Jasenkovou, riaditeľkou detského hospicu Plamienok, veľmi sme si ľudsky sadli. Niekoľkokrát bola hosťom v našom televíznom Dámskom klube. Po vysielaní sme zvykli zájsť na kávu a rozvíjali témy o živote. Povedala mi, že mám dar, ktorý má málo ľudí – že vidím cestu pomoci. Nabádala ma, aby som to v sebe rozvíjala. Spočiatku som odmietala, lebo som mala strach. No potom som sa predsa len rozhodla absolvovať v Plamienku polročný vzdelávací kurz smútkovej terapie. Bol to úžasný zážitok, hoci z prvého sedenia som bola vystresovaná. Doma som povedala, že viac tam nepôjdem, lebo to asi nezvládnem.
Prečo ste si to mysleli? Doľahol na vás práve smútok z toho, o čom ste na kurze hovorili, čo ste videli?
Bolo to náročné, lebo kurz viedol smútkový terapeut, Španiel Iván Goméz a všetko bolo v angličtine. Mali sme napríklad urobiť krok do seba, prejaviť sa v rámci muzikoterapie či arteterapie. Všetko sú to veci, ktoré bežne človek nerobí. Po druhom, treťom raze začnete rozmýšľať, ako by ste vy prežívali smútok. Smútok je totiž vyslovene individuálna záležitosť. Sú fázy, ktoré človek zvláda sám a sú fázy, keď potrebuje pomoc klinického terapeuta alebo dobrovoľníka.
V minulosti však žiadni smútkoví terapeuti neboli a ľudia sa so smútkom vyrovnávali prirodzene, s pomocou rodiny, priateľov...
Ani dnes nevyhľadávajú smútkovú terapiu všetci. Je to dobrovoľné, pomoc sa ponúkne, len keď o ňu niekto požiada. Kedysi bolo evidentné, že človek, ktorý smútil, chodil istý čas v čiernom. Farba čierneho oblečenia bola vždy znakom smútku a okolie rešpektovalo, že toho človeka nebude pozývať na zábavy, na oslavy, lebo má smútok. Ale v dnešnej dobe nie sme takí vnímaví k okoliu. Základom kurzu, ktorý som absolvovala, bola pomoc deťom v ich smútku. Lebo dospelí sa v prípade straty partnera môžu oprieť o svoje deti, možno aj o rodičov. Ale dieťa po strate rodiča zostane akoby uväznené vo vlastnom smútku. Rodič, ktorý s ním zostane, má o to ťažšiu úlohu, že sa sám musí vysporiadať so stratou partnera, a ešte musí viesť aj dieťa, aby stratu druhého rodiča zvládlo.
Ako môže dobrovoľník po absolvovaní kurzu pomôcť?
Napríklad so psychológom môže viesť terapie, môže byť súčasťou rodinných víkendových pobytov. Detský hospic Plamienok nielenže každoročne otvára pre záujemcov nový kurz smútkovej terapie, ale pravidelne organizuje letné tábory pre deti, ktoré stratili buď svojho súrodenca, alebo rodiča, či starého rodiča. Samozrejme, nie každý je po strate blízkeho „odkázaný“ na pomoc smútkových terapeutov. Ako som už spomenula, smútok je individuálny a každý sa s ním vyrovnáva sám. Niekto to zvládne pomerne rýchlo, iný sa so smútkom pasuje roky. Smútkoví terapeuti pomáhajú deťom, ktoré majú problém. Aj keď je tridsať detí v triede, dieťa sa často cíti vo svojom smútku osamotené. Uzavrie sa do seba, môže si zhoršiť prospech v škole... Ale v komunite detí, kde sa niečo podobné stalo 20 - 30 deťom, sa dokáže otvoriť.
Aký je rozdiel v prístupe k deťom rôznej vekovej kategórie?
Deti sa všeobecne potrebujú zo svojho smútku vyrozprávať, vykresliť, vyskákať... Inak sa pracuje s trojročnými a inak s tínedžermi. Trojročné deti napríklad často ukladajú bábiku do postieľky, lebo zomrela. To sú hry, ktoré sa bežne deti nehrajú. V najkritickejšom veku sú však tínedžeri. A práve komunita rovesníkov s podobnou situáciou dokáže tínedžerovi pomôcť, lebo vidí, že vo svojom smútku nie je sám. V človeku zarezonuje, keď počuje z úst dieťaťa vetu: )„Ja si pamätám, to bolo ešte vtedy, keď maminka žila...“ No čím viackrát to dieťa vypovie, tým ľahšie sa s tým vyrovná a zmieri. Ja sa zatiaľ priamo nestretávam s deťmi, ale moderujem tlačové besedy hospicu, nahrávam s pani doktorkou a s rodičmi, ktorí prežili smrť svojho dieťaťa, podcasty. Spravila som napríklad podcast s maminou, ktorá pochovala svoje dieťa. Ak ho budete počúvať v aute, bude vám úplne jedno, že vás predbehol iný šofér, prípadne že na vás nervózne vytrubuje.
Čo bolo z vášho pohľadu na kurze smútkovej terapie najťažšie?
Keď sme trénovali ticho. Terapia sa volala silence. Mala som obrovský problém byť v tichu medzi ľuďmi, kde počujete sem-tam len, ako niekto dýcha. Trvalo to takmer tri hodiny v kuse. Ja som nikdy nebola tak dlho sama so sebou v tichu. Čudovali by ste sa, kam sa v myšlienkach dostanete! Spočiatku, kým sa človek zastavil, upokojil, sme mali otvorené oči. Potom sme so zavretými očami zostali už len ponorení do seba a vnímali ticho, blízkosť, a zároveň vzdialenosť ľudí okolo.
Na začiatku ste priznali, že ste sa báli, či ten kurz zvládnete. Neobávate sa, že vás smutné príbehy časom „položia“?
Myslím si, že ak to zostane na dobrovoľnej báze, tak to bude v poriadku. Vtedy si to človek dokáže časovo, osobnostne aj emočne nejako regulovať. Ľudia takéto vypätie nevydržia dlho, lebo je to psychicky neskutočne náročná práca. Hoci je zmysluplná a napĺňa ich, som presvedčená, že sa nedá robiť celý život. Našťastie, choroba nie vždy znamená len smrť. Spolupracujem aj s Kvapkou nádeje a za roky som spoznala aj prípady mnohých vyliečených detí. To sú tie optimistické príbehy.
Ako vás ovplyvnilo to, že sa pohybujete medzi chorými deťmi? Sama ste mama, nie je ľahké prizerať sa, ako si smrť nevyberá...
Svoje deti nekonečne milujem, no po minulom roku som zistila, že ich milujem miliónkrát viac. Keď mám možnosť, večer pred spaním sa s nimi porozprávam, aký mali deň, vytiahnem z nich drobné tajomstvá. Aj keď rodičia nemajú toľko času na deti, ako by chceli, lebo doba je rýchla, divoká a zlá, tak aspoň desať minút by si mali nájsť pre svoju rodinu, pre deti, pre seba. Lebo nevieme, ktorý deň je ten posledný.
