Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, ako sa tieto dobroty vyrábajú? Vyberte sa spolu s nami do továrne Cloetta v Leviciach, kde sa vyrábajú cukríky doslova pre celý svet!
Ako to vyzerá v takom kráľovstve na čokoládu, to deťom ukázal tajomný pán Wonka vo filme Charlie a továreň na čokoládu. Ako je to však v továrni na cukríky? O tom sme sa mohli na vlastné oči, čuch aj chuť presvedčiť v továrni spoločnosti Cloetta v Leviciach. Kráľovstvo cukríkov tam vyrástlo na zelenej lúke pred vyše 12 rokmi a odvtedy sa z levickej fabriky stala jedna z najväčších cukríkarní v Európe.
Made in Slovakia
Pred vstupom do výrobnej prevádzky si musíme obliecť plášte, fasujeme špeciálne topánky a na vlasy si nasadzujeme hygienické pokrývky. Našťastie, ani jeden z nás nemá porast na brade dlhší ako 1 cm, lebo zakrytú by sme museli mať aj bradu. Skrátka, nikto si nevezme na zodpovednosť, že vlas nejakého novinára bude nalepený na slovenskom cukríku, ktorý si kúpi nejaký Švéd či Angličan. „Ak chcete, tu máte aj štuple do uší. Výroba cukríkov nie je tichá prevádzka,“ povie s úsmevom personálna riaditeľka firmy Martina Zomborská. Po minútach príprav konečne vchádzame do výroby.
Víta nás vôňa pelendreku a vidíme, ako sa z mašín sypú cukríky. Toto je však len jedna z hál, ktoré v nasledujúcich dvoch hodinách navštívime. „Našu továreň postavila švédska spoločnosť Cloetta v roku 2006 a dnes je to naša najväčšia prevádzka. Pracuje tu vyše 770 ľudí a robí sa nepretržite na štyri zmeny,“ hovorí na úvod naša sprievodkyňa. Skrátka, tu sa chrlia množstvá cukríkov každú minútu! „Za hodinu vyrobíme 56 kíl, za týždeň je to 80 ton a ročne v Leviciach vyrobíme 30 000 ton cukríkov!“ A nie hocijakých – špecializujú sa najmä na obľúbené „gumené“ cukríky, rôzne želé a pelendreky. Dokopy asi 580 druhov cukríkov.
„Žiaľ, Slováci si naše cukríky môžu kúpiť len v podnikovej predajni v Leviciach... všetko ostatné ide na export. Najviac, vyše 60 % produkcie, vyvážame do Škandinávie, ďalej do Veľkej Británie, Holandska, Nemecka... Ale tiež do Kanady či na Blízky východ,“ pokračuje Zomborská. A mnohokrát sú to veľmi známe značky, na ktoré natrafí pri cestách do týchto krajín aj našinec. Len nemá tušenie, že cukríky, ktoré si kúpil napríklad v Štokholme, pochádzajú zo Slovenska. Spoznať sa to však dá podľa písmen LE v šarži uvedenej na každom balení bonbónov.
Vône a farby
Ako prechádzame cez haly, kde sa nám pred očami mihajú cukríky všemožných tvarov a farieb, cítime vôňu sladkého drievka, potom jahody, citróna, aby sme nakoniec prišli tam, kde sa začína cesta každého cukríka. A je jedno, či je to gumený medvedík, kolová fľaštička, ovocné želé v čokoláde či pelendrek.
„Vitajte v našej kuchyni,“ hovorí technológ výroby Filip Kevély pri obrovských tankoch, z ktorých sa rozbieha spleť potrubí. „Tu sa varí základná cukríková masa z cukru, vody a z glukózy. Celé to trvá maximálne dve minúty. Po uvarení sa do masy pridávajú farbivá, arómy a v prípade želatínových produktov aj želatína. Práve teraz pripravujeme kolovú želatínu, z ktorej budú gumené kolové fľaštičky.“ Jeho reč každú chvíľu pretne silný piskľavý hukot.
„Nebojte sa, to sa po varení vákuom odstraňuje prebytočná voda z cukríkovej masy,“ vysvetľuje. Po uvarení tekutá cukríková masa putuje do zariadenia, ktoré sa nazýva mogul, a z neho sa nalieva do foriem. Tie sú vytlačené v prášku kukuričného škrobu. So záujmom sledujeme, ako dýzy tekutinou napĺňajú formu a potom na páse putuje v tuneli z nášho dohľadu. Jedna forma za druhou. Výroba cukríkov od uvarenia, cez formovanie, tuhnutie až po balenie trvá tri dni. Preto počas našej návštevy nemáme šancu vidieť výrobu konkrétneho cukríka od A po Z. Pred našimi očami sa do foriem nalieva pomarančové želé, na inom stroji sa už želé polieva belgickou horkou čokoládou, v baliarni balia mentolky...
Nie je guma ako guma
Dozvedáme sa, že obľúbené gumové cukríky môžu mať trojaký pôvod. „Buď sú želatínové, tie rozoznáte podľa toho, že sú elastické ako guma. Alebo sú pektínové, také sú elastické iba čiastočne, to je napríklad želé v salónkach. A tretie sú škrobové cukríky, ktoré majú mäkšiu štruktúru a lepia sa vám na zuby,“ objasňuje technológ Kevély.
Po tom, čo sa cukríky nalejú do škrobovej formy a stuhnú, idú na tzv. sendovanie. Pri tomto procese sa vodnou parou roztápa ich povrch a následne sa na nich nalepuje buď cukor, kyslá posýpka alebo guľôčky. Niektoré druhy sa však takejto povrchovej úpravy nedočkajú a po stuhnutí sa iba vyváľajú v škrobovom prášku alebo v potravinárskom oleji.
Aké je to pracovať dennodenne medzi toľkými dobrotami? Majú tunajší pracovníci ešte vôbec chuť na sladké? Zobnú si z cukríkov, ktorých sú okolo nich mraky? „Pracujem tu už tretí rok, zo začiatku ma to lákalo, dať si z cukríkov, ale teraz už nie. Ak mám chuť na sladké, radšej si dám čokoládu ako cukrík,“ priznáva technológ.
Iné chute
Vchádzame do inej haly, kde to rozvoniava jahodami. Na strojových pásoch vidíme veľké ružové cestá, ktoré šikovné ženičky zautomatizovanými pohybmi prekladajú na polovicu a ukladajú do prepraviek. Čo sa tu práve robí? „Pozeráte sa na skladanie tofiny. To je hmota, z ktorej sa vyrábajú obľúbené mäkké cukríky, ktoré Slováci poznajú ako štolverky či sisi,“ vysvetľuje nám operátorka výroby Mária Sedliaková, ktorú sme iba na pár sekúnd dostali od pásu.
V ďalšej hale to vonia pelendrekom. „Tieto cukríky sú obľúbené najmä v Škandinávii a vyrábame tu aj slávnu značku Läkerol, ktorá sa dováža priamo na švédsky kráľovský dvor,“ povie hrdo personálna riaditeľka Zomborská a prezrádza nám, že Škandinávci milujú príchute, ktoré by našincom sotva chutili. „Pre severské trhy vyrábame napríklad cukríky s príchuťou údeného mäsa, čili či cukríky obaľované v slanom posype.“ Ochutnáme... Skrivia sa nám ústa a radšej to ihneď zajeme jablkovou štolverkou. Nech z cukríkovej továrne odchádzame so sladkou chuťou na jazyku.
