Aj s pomocou dobrých ľudí preto chodí na rehabilitácie, žiaľ, presun autobusmi je náročný a taxík stojí skromnú rodinu neuveriteľné peniaze. Pre uľahčenie ťažkého života túži po staršom autíčku, pri skromnom rozpočte však o ňom môže len snívať... Jarka sa Márii narodila v 7. mesiaci tehotenstva ako prvé zo štyroch detí. Problémy sa začali prejavovať, keď malo dievčatko rok a ešte samostatne nesedelo. „Mama si všimla, že chodím len po špičkách. Podľa lekárov to bolo v poriadku, v tom veku tak podľa nich chodili všetky deti,“ spomína Jarka (40).
Prešli až tri roky, kým lekári odhalili pravú príčinu. „Zistili mi, že mám detskú mozgovú obrnu, kvadruspastickú formu, a že sa s tým už nebude dať nič robiť,“ povie Jaroslava, o ktorú sa mama s láskou stará každý deň celý jej život. „Tak ma ľúbi, že sa vzdala aj práce. Teraz mám 40 rokov a mojím snom je naučiť sa chodiť samostatne,“ zasníva sa s tým, že mame túži vrátiť všetko to, čo pre ňu spravila.
Jarku museli v detstve operovať v Brne. „Mala som skrátené šľachy, ktoré mi nadpájali až o sedem centimetrov. Keby nebolo týchto liečení, tak dodnes by som sa nedokázala postaviť na nohy,“ pokračovala Jarka, odkázaná na invalidný vozík. Paradoxne, v mobilite jej až tak nepomáha. „Je veľký a ťažký, ak chceme niekam ísť, nemôžeme, lebo mamina ho sama do autobusu nevyloží,“ povedala ustarostene Jarka s tým, že nedávno jej svitla nádej na ľahší vozík, žiaľ, situácia sa skomplikovala a napokon ho nedostala.
„Chodievam vďaka dobrým ľuďom do Trenčína na rehabilitácie, kde so mnou dve a pol hodiny cvičia. Je to pre nás finančne veľmi náročné a aby sme sa tam dostali, musíme si zobrať taxík a každá cesta nás stojí 20 eur,“ vyratúva. Ak by cestovali autobusom, riskovali by, že sa tam nedostanú. Pomohlo by im auto, to si však dovoliť nemôžu. „Ak by mal niekto staršie a funkčné a vedel by nám ho podarovať, bolo by to úplne skvelé,“ pokračuje Jarka, ktorá na rehabilitáciách urobí pár krokov s oporou, na tie prvé vlastné však stále čaká.
