V Slovenskom národnom divadle hrá už viac ako polstoročie a ako vraví, už nič nie je také ako kedysi. Aj jeho zasiahla tragická smrť mladej kolegyne Moniky Potokárovej († 27), ktorá koncom novembra dobrovoľne odišla z tohto sveta. Oldo Hlaváček (85) si v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa zaspomínal na to, čo má najradšej – na divadlo. Na to, ako bolo, ako je a ako by mohlo byť, keby sa mladá a staršia generácia hercov viac o seba zaujímali.
Aj keď ste na dôchodku, stále hráte v SND ako externista. Je to iné, ako keď ste boli členom činohry?
Už to nie je ten „kamarátšaft“, ktorý bol kedysi v divadle, keď sme s obrovským záujmom robili inscenácie. Vtedy sa divadlo nerobilo tak úradne, ako sa to robí dnes. Režisér si nás musel získať svojím prístupom, aby sa s nami vedel porozprávať. Boli sme jedna partia, ktorá sa dohodla, že ide robiť inscenáciu. Každý z nás, i tá najmenšia postava, sme vedeli, kam to režisér smeruje a čo chce urobiť. Debatovali sme o hre, mali sme pripomienky. Teraz režisér sedí v hľadisku, sleduje skúšku a tých pripomienok zo strany hercov veľa nie je. Ten prístup je úplne iný, ako bol voľakedy.
V čom je iný?
Častokrát sa stalo, že pán režisér povedal: „Nebudeme sedieť tu v divadle, v skúšobniach, ale pôjdeme von!“ Išli sme do Horského parku, alebo na jazero Rohlík v Ružinove. Sadli sme si dookola, urobili sme si ohník a skúšali sme tam. Najmä národný umelec Karol L. Zachar mal rád takéto divadelné skúšky vonku v prírode. Na skúške sme sa zišli všetci naraz, bolo to také spoločné vnímanie textu. Nechcem dnešnej dobe nič vyčítať, ale dnes je v divadle veľa individuality.
Ako to myslíte?
Skúša sa tak, že ak je v hre obsadených napríklad dvadsať hercov v postavách, režisér si najprv zavolá štyroch. O týždeň si zavolá iných štyroch, ktorí nevedia, čo skúšali tí prví štyria... To nie je dobré. A prečo sa to takto robí? Pretože tí štyria, ktorí nemôžu prísť, sú v televízii alebo na filmovačke. A to sa toleruje. Výsledok už však divák netoleruje. Je mi z toho smutno.
Žilo sa kedysi v divadle radostnejšie?
Hovorím síce sám za seba, ale nie som sám, kto takto uvažoval a správal sa. Viacerí mi to totiž potvrdili. Kedysi sme si idúcky z divadla opakovali texty, ktoré sa čítali na „čítačkách“ - čítacích skúškach. To isté som robil aj ja, najmä vtedy, keď to boli dvojstranové monológy. Častokrát som ani nevnímal, čo sa deje okolo mňa na ulici. Mal som na to v mozgu priestor, pretože som nebol nútený zapodievať sa inými prácami a povinnosťami, ktoré dnes herci majú nielen v divadlách. Mnohí kolegovia sú na voľnej nohe. Mne sa predovšetkým páčia tí, ktorí hrávajú v divadlách. Vedia, čo je to predstavenie, vedia, čo je to divák v hľadisku. To sú pre mňa praví „komedianti“. Nie tí, ktorí si odskočia z filmovačky do divadla, odohrajú predstavenie a zas utekajú naspäť.
Je podľa vás divák dnes menej náročný?
Dnešná doba si z ľudí urobila „prézle“ - strúhanku. Nevedia sa poriadne zorientovať, čo je zaujímavé v rozhlase, v televízii, kedy ísť do kina, kedy nejsť, čo počúvať, čo pozerať... Je to príliš veľa informácií na jeden ľudský mozog, aby bol schopný ich konzumovať. A nielen konzumovať, ale ich aj triediť. Aby divák vedel, čo je preňho užitočné a čo nie, čo je až nebezpečné. Niektoré hry by divadlá nemali ani inscenovať. Nebudem radšej konkrétny...
Tak aspoň naznačte.
Sú to súčasné moderné hry, ktorým častokrát ani my herci nerozumieme. Voľakedy, keď sa dostala takáto hra na repertoár, povedali sme si svoj názor. Podaktorí kolegovia slušne a opodstatnene povedali: „Toto ja nehrám!“ Dnes už to nefunguje. Lebo herci sú radi, že sú v SND.
Ste z generácie, ktorá môže porovnávať. Vytratila sa z divadla súdržnosť, kamarátstvo, to, že si kolega na kolegu našiel čas?
Kto to nezažil, kto nebol vtedy na svete, ťažko to môže pochopiť. To totiž nebolo len v divadle. Stretával sa inžinier s inžinierom, lekár s lekárom, opravár s opravárom... Mali si čo povedať, boli sme k sebe otvorenejší, úprimnejší. Dôverovali sme jeden druhému. V SND to bolo tak, že keď večer nebolo predstavenie, stretávali sme sa v súkromí. Manželka sa pozrela z okna a referovala: „Už ide Gusto! Julo už ide!“ A dole ulicou už prichádzali Gusto Valach či Julo Pántik. Sedeli sme v malom záhradnom domčeku, debatovali sme, samozrejme, aj popíjali... Vyrozprávali sme sa zo svojich starostí, bolo to čosi ako očista duše. Rozprávkové obdobie. Vedel som, že okolo mňa sú stĺpy, o ktoré sa môžem oprieť. Či to bol Gusto Valach, Julo Pántik, Fero Dibarbora, Števo Kvietik - ktokoľvek z týchto veľkých hráčov, mohol som sa o nich oprieť. Za mojich mladých čias, keď som mohol, išiel som sa pozrieť na každé predstavenie. Aj keď som v ňom neúčinkoval. Sedel som v zákulisí a pozeral som sa na kolegov, ako hrajú. To som teraz nezažil, že by sa niekto z mladých prišiel pozrieť na dialóg kolegov, ktorí hrajú v inej hre. Lebo nemajú čas!
Aj dnes by hercom padli vhod stĺpy, o ktoré by sa mohli oprieť. Hovorí sa, že sú to veľmi citlivé a zraniteľné duše.
Ktorí herci? Títo rozlietaní, ktorí ani nevedia, kde sú? Prosím vás, aká zraniteľnosť?!
Lenže možno práve ten pracovný nápor spôsobujú, že niektorí z nich siahnu častejšie po alkohole, alebo končia v depresiách. Nedávno SND prišlo o talentovanú herečku Moniku Potokárovú...
Písalo sa, že bola pracovne príliš preťažená, lebo hrala v 12 predstaveniach. Ale veď to je nič! Pre člena činohry to je celkom nič. Nesmie však robiť aj pre televíziu, chodiť na filmovačky, mať relácie v rozhlase a neviem kde čo. Veď ja som hrával mesačne 21 večerov a každý večer skoro iné predstavenie! Mimochodom, počas svojho aktívneho života v divadle som slovo depresia nepočul.
Takže to nie je o tom, koľko predstavení má naštudovaných herec? Ale skôr o tom, že sa venuje viacerým aktivitám naraz?
Nech mi odpustí celý svet, neverím, že to, čo sa udialo v SND, že si mladá herečka siahla na život, bolo kvôli preťaženosti. Človek, ktorý je zavalený prácou, by sa mal podľa mojej mienky skôr radovať z toho, že má na pleciach veľa práce. Ja som sa osobne tešil z toho, keď som nevedel, kam utekať skôr. Či do televízie, či do rozhlasu. Ale pred divadlom muselo ustúpiť všetko.
Opäť sa vrátim k tomu, že umelci vraj prežívajú mnohé veci dramatickejšie ako bežní ľudia. Na javisku žijú životy svojich divadelných postáv, často sú to veľmi smutné roly. Môže to mať vplyv na ich psychiku? Vezmite si, napríklad samovraždy vašich rovesníkov Ivana Mistríka či Antona Mrvečku...
Poznal som dobre oboch. Ani jeden, ani druhý si nesiahli na život kvôli práci v divadle alebo v televízii. Čítal som však, že pani Potokárovej sa to prisudzuje. Pýtal som sa v divadle kolegov, čo mi vedia o nej povedať. Tých, ktorých som sa pýtal, mi povedali, že o nej nevedia takmer nič.
To je zvláštne, nie? Veď bola manželkou herca Roba Rotha, ktorý patrí v súčasnosti k najväčším hviezdam Národného divadla.
A vidíte, o tom väčšina z nás nevedela. Niečo sa síce šuškalo, ale isté to nebolo.
A nie je to práve to, o čom sme hovorili na začiatku? Že kedysi ste všetci o každom všetko vedeli, poznali ste sa ako rodiny, ako sa volá kolegova manželka, kde študujú deti?
Dnes nielenže nepoznáme ich rodiny, ale nepoznáme dokonca ani svojich kolegov! Vytratila sa nutnosť stretávať sa a debatovať medzi sebou. Voľakedy dávnejšie mi to bolo veľmi ľúto. Ťažkal som si a dokonca som sa zdôveril v médiách, že mladí sa nevedia ani obzrieť po starších kolegoch. Že nevedia pozdraviť, ba ani odzdraviť. Ale toto nechajme bokom, nenapravíme to. Týchto mojich mladých kolegov nepokazilo divadlo, režiséri, kolegovia. Oni už prišli do divadla hnaní novou dobou, novým správaním. A prečo je to tak? Vidím jeden jediný dôvod, a to sú peniaze. Dnešná doba pokazila mladých ľudí kvôli príjmom.
Je to dosť pochopiteľné, veď veľa hercov sa sťažuje, že v divadle sú slabo platení.
Ja som mal v SND oveľa menší plat ako moja manželka, ktorá tam robila v administratíve.
Ale to vás muselo ako živiteľa rodiny poriadne štvať...
Divadlo nemalo šancu dať nám vyššie platy. My sme všetci krútili hlavami, no to bolo asi všetko. Je to asi začarovaný kruh. Mladý človek si buduje rodinu, potrebuje peniaze na byt, spláca hypotéku, zároveň chce cestovať, obliekať sa, zabávať sa. Takže berie všetko – od divadla, cez dabing, moderovačky, seriály, reklamy. Hlavne, že zarobí. Napriek tomu sú kolegovia, na ktorých to nebadám a nazdávam sa, že nie sú tí, ktorí sa pachtia za príjmami. Vidím, že sa skutočne lopotia a usilujú sa dokázať, že sú dobrí a potrební herci.
Zmierili ste sa s tým, že všetko je ináč ako kedysi?
Nie som s tým zmierený. Voľakedy som do divadla išiel s nábojom, že to tam „vystrelím“, že budem na javisku žiariť. Ale potom, pred dôchodkom, som už chodil do divadla z povinnosti, že je to moje zamestnanie. A teraz, keď hrám ako externista, chodím do divadla len preto, aby som sa stretol s kolegami. Už tam nejdem s elánom a nadšením. No je rozdiel medzi cestou do divadla a hraním. Lebo keď sa oblečiem do kostýmu, tak som ten, čo som bol pred sto rokmi! Kostým je zázračná vec. Keď si ho oblečiem a vyjdem na javisko, odovzdávam svoju dušu, svoje telo postave, pre ktorú som tam. A to stojí za to hrať, kým môžem.
