Každý z nich mal iné zameranie, ale jedno mali spoločné – ilustrované komiksy! U slovenských čitateľov bol asi najobľúbenejší komiks Kamko a Kamka, ktorý vychádzal v časopise Kamarát. Ale fajnšmekri nostalgicky spomínajú aj na ďalšie kreslené príbehy z tých čias. Ako komiksy za socíka vznikali? Čo prezradili ich ilustrátori?
Ich komiksy hltali mladí čitatelia v celom socialistickom Československu. Jeden bol určený deťom, iný bol o formule, ďalšie rozprávali sci-fi príbehy... Ich autori - ilustrátori o sebe síce vedeli, ale zoči-voči sa nikdy nestretli. Stalo sa tak až teraz v bratislavskej galérii TOTO! je galéria pri príležitosti unikátnej výstavy Príbehy v bublinách. „My, v našej galérii, milujeme ilustrácie, tak logicky prišiel rad aj na komiks. Teší nás, že sme dali dohromady týchto pánov ilustrátorov a ľudia si budú môcť pozrieť originály ich prác,“ hovorí Ida Želinská z TOTO! je galéria. A ako si slovenskí „komiksáci“ spomínajú na roky svojej ilustrátorskej slávy?
Pavol Moravčík (82): Dodnes som na nich hrdý!
Tento komiks je legenda! Nebudeme preháňať, keď napíšeme, že príbehy Kamka a Kamky vychovali státisíce slovenských detí! Komiks bol hlavným ťahákom najobľúbenejšieho časopisu – Kamarát. Jeho autorom bol Pavol Moravčík. „Keď sme hľadali mená pre našich hrdinov, vypísali sme súťažnú anketu pre čitateľov Kamaráta. Najprv to vyzeralo, že sa budú volať Machuľko a Machuľka, ale nakoniec sme sa rozhodli pre Kamko a Kamka. To ich najviac vystihovalo a korešpondovalo to tiež s názvom časopisu Kamarát,“ spomína dnes čiperný osemdesiatnik.
Kamko a Kamka zažívali všelijaké dobrodružstvá, museli byť však aj vzornými pioniermi a ísť socialistickej mládeži príkladom. „Muselo to byť aj angažované. Kamka a Kamku som predtým, ako išli do tlače, v redakcii nikomu neukazoval. Ani šéfredaktorke! Spoliehali sa na mňa, že nevyrobím žiaden prúser, tak som ich nemohol sklamať. Musel som sledovať všetky sviatky, 1. máj, Kamko a Kamka museli zbierať papier do zberu, bylinky...,“ spomína Moravčík. Komiksoví hrdinovia sa za tie roky, čo ich kreslil, vyvíjali. „Po čase sa mi zdal zbytočný nos, tak som ho vynechal. Potom som namiesto piatich prstov kreslil tri...
Okresával som ich ako Pinocchia. Ešteže som skončil, lebo by som ich asi začal kresliť aj bez vlasov!“ smeje sa. Deti brali komiks naozaj vážne. „Raz mi napísalo 14-ročné dievča, že je v druhom stave... A, že Kamko a Kamka, pomôžte! Tak som jej odpísal...“ A čo robí autor kultového komiksu dnes? „Už nekreslím, chcem žiť. Kamaráti mi vymreli, teraz idem po Bratislave a nemám sa s kým porozprávať. Peniaze za Kamka a Kamku sa dávno minuli a zostal iba ten krásny pocit, že decká s tým žili a ja som im mohol niečo pekné odovzdať,“ dodáva Moravčík.
Juraj Maxon (56): Pre komunistov to bola úpadková kultúra
Komiksy nevychádzali len v mládežníckych časopisoch, ale aj v novinách. Juraj Maxon je autorom seriálu RUUM, ktorý v roku 1988 vychádzal v Smene na nedeľu, bol tiež spoluautorom komiksu Patrola času a na konte má aj množstvo kratučkých príbehov, tzv. stripov. „Spojenie obrazu a slova ľudí odjakživa priťahovali. Preto je komiks taký úspešný už vyše 100 rokov. Za komunistov však bol komiks zaznávaný, lebo z pohľadu mocných predstavoval úpadkovú kapitalistickú kultúru. Ale úplne ignorovať ho nemohli,“ hovorí Maxon.
Aby sa nejaký komiks mohol publikovať, musel sa v prvom rade nájsť odvážny redaktor, ktorý ho do sveta pustil a zobral na seba celú ťarchu zodpovednosti. „Tiež bolo strašne málo informácií – všetko sme si krvopotne zháňali, aby sme vedeli, ako to robiť, aby to bolo také ako na Západe. Aké typy písma použiť, ako viesť linky, aké dať farby, aby to vyzeralo dobre. A všetko sme robili sami, nie ako v cudzine, kde je to strojová výroba,“ vysvetľuje. Maxonove komiksy zaujmú dynamikou a detailnosťou. Kreslil ich na formát A2, čo je 60 x 40 cm. „S jednou stranou náročného komiksu som sa páral aj týždeň, desať dní...
Marián Oravec (61): Jednu stranu som kreslil celý deň!
Rajom sci-fi komiksov bol časopis o vede a technike – Elektrón. Ten si kupovala najmä mládež so záujmom o techniku, fyziku, matematiku... Nebolo to vždy úplne ľahké čítanie, ale náročný obsah vyvažovali práve komiksy. „V roku 1987 mi zavolali z Elektróna, či by som pre nich nespravil komiks. A tak vznikli príbehy Tajomstvo Hippokratovho koralu a Non Stop,“ vraví Marián Oravec.
Komiksy miloval už od detstva. „Do predajne zahraničnej tlače v Bratislave som si chodil kupovať francúzsky časopis Pif, kde boli samé komiksy. Tiež som obdivoval českého výtvarníka Zdeňka Buriana, napísal som mu a dokonca som sa s ním trikrát osobne stretol. To bol génius!“ Oravcove komiksy vynikali prepracovanými detailmi, na prvý pohľad vidno, že nakresliť ich, bola piplačka. Koľko mu teda tvorba sci-fi komiksu zabrala času? „Jednej strane som venoval približne deň. Najprv som to rýchlo nakreslil, potom vytiahol v tuši a nakoniec vyfarbil,“ dodáva.
Peter Chudý (68): Formuly sú môj jediný komiks
V živote nakreslil jediný komiks, ale ten sa stal pre čitateľov časopisu Elektrón legendou! Keď v roku 1976 začal časopis uverejňovať seriál o formule 1, bol z toho boom. Zatiaľ čo dovtedy mával Elektrón aj niekoľkotisícovú remitendu, vďaka Chudého komiksu sa vždy predal celý 22-tisícový náklad! „Ľudia písali do redakcie so žiadosťami o ďalšie čísla. Formula 1 bola vtedy fenoménom, avšak u nás, v socialistickom Československu, boli informácie o nej veľmi strohé. Bol to šport prehnitého Západu,“ hovorí autor komiksu. Ako teda formuly kreslil? „Ľudia na západe Slovenska mohli sledovať preteky na rakúskej televízii ORF. Tam som hľadal inšpiráciu aj ja. V celých Piešťanoch, odkiaľ pochádzam, bol jediný farebný televízor vo fabrike Tesla. Ten mal však inú normu a obrazu sa trhali farby. Prenosy formuly v závodnej jedálni sledovalo naraz aj tristo ľudí. Ja som si to fotil a z toho som potom kreslil,“ opisuje.
Podľa Chudého bol zázrak, že taký komiks vôbec mohol byť publikovaný. „Nebolo jednoduché vybaviť, aby časopis pre mládež mohol písať o formule. Dušou tohto komiksu bola Iva Marešová, manželka Sláva Mareša zo Zákruty, kam im chodili aj zahraničné motoristické časopisy. Pani Marešová písala scenár aj s dialógmi, ja som kreslil,“ hovorí autor, ktorý pre Elektrón v tom čase robil všetky technické kresby. Na svoje formuly je dodnes hrdý. „Takéto niečo nemali ani motoristické časopisy. Ľudia, ktorí to nemohli vidieť v televízii, sa k formule dostali vďaka tomuto komiksu.
Dával som doň aj technické fakty a konštrukčné detaily... V roku 1976 vo Svetovom pohári zvíťazil James Hunt a druhý bol Niki Lauda. Práve v tomto roku mal rakúsky jazdec aj tú hrozivú nehodu, pri ktorej skoro uhorel. Aj to sa objavilo v mojom komikse.“ A prečo Chudý napriek veľkému úspechu formúl nenakreslil už nikdy v živote žiaden iný komiks? „Musím priznať, že to bolo veľmi dobre zaplatené. Ale ja som architekt, to je práca, ktorá ma napĺňa a kde som niečo dosiahol.“
