Jej mama Emília (70), s ktorou bývali na rovnakom – 12. poschodí - vybuchnutej bytovky, je doteraz nezvestná. Zúfalá žena sa mame snažila po detonácii dovolať. Mobil ešte chvíľu zvonil, no bez odozvy. A potom sa vypol...
Ingrid mala radosť, že Emília býva vo vedľajšom byte. „Pomáhali sme mamičke a ona nám. Nenudila sa, nebola sama, často k nám chodila. Krásne sme si nažívali, každý bol spokojný. Ale len do toho nešťastného piatka,” spomína Ingrid so zlomeným hlasom. Ona sama bola vtedy v práci. Robí asi kilometer vzdušnou čiarou od miesta nešťastia.
„Počula som ohlušujúcu detonáciu. Asi o dve minúty mi oznámila známa z vedľajšej bytovky, či viem, že naša vybuchla. Volala som mamke. Telefón zvonil, ale nikto nedvíhal. Tak som utekala domov a v jednom kuse volala. Trvalo to asi hodinu. Nikto nezdvíhal, potom sa mobil vypol,” opisuje desivé chvíle nešťastná dcéra pani Emílie.
Nevedia ju nájsť
Ingrid ešte aj po hodine tajne verila, že jej mama sa nájde živá a zdravá. „Videla som tú spúšť, ale trochu som vtedy ešte dúfala, že mamka bola v čase výbuchu vonku so psíkom... Odvtedy som ju však nevidela. Ani jej telo. Zatiaľ ju neidentifi kovali. Nevedia ju nájsť. Ale, že je niekde inde, tomu už veľmi neverím. Mamku trápili nohy, takmer nikam kvôli tomu nechodila,” vraví zúfalá žena, ktorej je v ťažkých chvíľach oporou manžel Peter (55).
„Ani neviem, či budem môcť urobiť dôstojnú rozlúčku, lebo neexistuje žiaden dôkaz, že naozaj nežije. Toto mi nedá spávať. To je pre mňa to najťažšie, lebo ľudský život je nenahraditeľný,” zamyslela sa ťažko skúšaná Ingrid, ktorá tiež hľadala miesto, kam sa uchýliť . „Ďakujem dobrým ľuďom . Dostali sme nezištnú ponuku od mladého páru. Ubytovali nás v jednej izbe domčeka do januára,” vraví s vďačnosťou v hlase.
Čo mame nestihla povedať
Ustarostená žena, ktorá prežíva najťažšie okamihy svojho života, si kladie otázku, ktorá ju trápi. „Ako je možné, že keď bola firma upozorňovaná na zápach, nevypli plyn. Mohlo sa predísť tragédii. To trošku pociťujem ako krivdu. Tam som vyrastala od dvoch rokov, spolu so susedmi. Boli sme takmer ako rodina. Je mi smutno,” doplnila Ingrid s tým, že mame vďačí za všetko, za celý život. „Pomáhala aj pri výchove môjho syna. A nemohla som sa s ňou priamo rozlúčiť. Odkázala by som jej, že mi je ľúto, že som jej každý deň nehovorila, ako ju mám rada. Človek však nepočíta s tým, že niekto blízky takto odíde... Mami, veľmi ťa ľúbim,” uzavrela Prešovčanka.