Otec ho posadil za volant červenej dodávky a odvtedy ako chlapec behal za požiarnickými autami. Než si však obliekol uniformu, trikrát sa sklamal, lebo ho vždy odmietli. Nevzdal sa a dnes jazdí na rovnakom aute, v akom ako chlapec sedel. Peter nesníval ako každý chlapec o rôznych povolaniach, ale od detstva ho to ťahalo k hasičom.
„Keď som bol malý, tak vždy, keď sme s kamarátmi počuli, že idú hasiči, sadli sme na bicykel a išli za nimi,“ spomína usmievavý mladík. „Nikto z rodiny nebol hasičom. Skončil som strednú odbornú školu strojársku a podal som si prihlášku. Nemali miesto a ďalšiu si môžete podať až o rok. To sa opakovalo trikrát, už som ani nedúfal,“ krúti hlavou Peter. Medzitým pracoval v zahraničí, kde montoval hydranty.
„Potom prišiel zlom. V januári mi volali, či mám ešte záujem, a prihlášku som si dal v júni. Celý proces trval vyše pol roka, fyzické i psychické testy. Ale som tu a ten pocit je neopísateľný,“ vyznáva sa nadšený hasič. Dokonca ešte stále majú auto, v ktorom sedel počas dní otvorených dverí v roku 1999. „Niekto si myslí, že máme starú techniku, ale to je len toto auto, ktoré je určené pri úniku nebezpečných látok. Má najazdených 27-tisíc kilometrov a dostali ho presne v ten rok, keď vznikla tá fotografia. Je to Mercedes-Benz Sprinter,“ ukázal na auto. A čomu sa okrem práci fešný muž venuje? „Chodím posilňovať, bicyklujem a potom, samozrejme, sa venujem rodine a priateľke,“ uzavrel so šarmantným úsmevom.