Taká normálna tínedžerka, ktorá však na rozdiel od rovesníkov nesmie športovať, keďže jeden neopatrný pohyb by jej mohol narobiť veľké problémy.
Študujete v prvom ročníku na obchodnej škole za kaderníčku. Prečo nie na konzervatóriu?
Pôvodne som na konzervatórium ísť chcela, ale všade sa vyučuje len operný spev a ja operu nespievam. Teraz sa tam už snažia presadiť aj odbor moderného spevu a keby sa im to podarilo otvoriť, možno by som aj uvažovala, že tam pôjdem. Ale zase je fajn, ak budem mať okrem spevu v rukách aj nejaké druhé remeslo, ktoré ma tiež baví. Je to niečo kreatívne a som dosť hyperaktívna, takže mi to vyhovuje. (smiech)
Účesy už robíte celej rodine?
(smiech) Tatina občas ostrihám, ale fakt iba občas. Inak sa nikoho nechytím, lebo zatiaľ z toho mám zlý pocit.
A otec ide potom normálne medzi ľudí?
Ale áno, je v pohode. Je to môj pokusný králik.
Do Česko Slovensko má talent ste sa vraj sama neprihlásili. Kto to urobil?
To je tajné. (smiech) Urobil to môj manažér Kubko.
Počas finálového večera ste boli od hlavy po päty za princeznú s dokonalým mejkapom. Cítili ste sa úplne najkrajšia v živote?
Asi áno. Nikdy som sa ešte takto nevidela. Najskôr som to nechcela, mala som z toho strach, ale už keď som to mala všetko na sebe, zistila som, že sa cítim sebavedomejšie.
Aj sa vám lepšie spievalo?
Áno, omnoho. (smiech)
V porovnaní s kastingom z vás bolo oveľa menej cítiť trému. Nebolo to aj tým, že ste prechladli a viac sa sústredili na chorobu a zabudli na všetok stres okolo?
To nie. Na chorobu som sa vôbec nesústreďovala. V momente, keď som vystúpila na pódium, úplne som zabudla na všetky ostatné problémy vrátane nádchy. Spravila som si svoju bublinku, kde som bola len ja, a snažila som sa veľmi si ľudí nevšímať.
V štrnástich ste vyhrali súťaž Sanremo Junior v Taliansku. Dá sa to nejako porovnať s finále Česko Slovensko má talent?
Vystupovala som tam s veľkým orchestrom, bolo skvelé môcť si takto zaspievať. Taliani sú navyše úplne iní ako Slováci. Ale ak by som mala zhodnotiť, kde sa mi lepšie spievalo, tak to bolo teraz.
Sanremo vás vraj nikam neposunulo, nepriblížilo k nejakým ďalším zaujímavým príležitostiam. Prečo?
Tým, že slovenskú účasť mali na starosti ľudia z Česka, tak sa viac venovali súťažiacej z ich krajiny. Ja som to síce vyhrala, ale viac posúvali dopredu ju.
Okrem tejto súťaže ste povyhrávali aj množstvo ďalších. Teraz ste ovládli tú úplne najväčšiu. Stačilo súťaženia?
Áno. Hlavne som celé roky všade vyhrávala a bolo mi normálne ľúto tých ostatných detí. (smiech) Niekam som prišla a všetci ostali smutní: Je tu ona, nemá to zmysel. Raz v Hlohovci mi však jedno dievča povedalo, že no počkaj, keď sa ja postavím na to pódium! Aj tam som vyhrala. Bolo mi jej ľúto, tak si verila... Teraz by ma už asi tie súťaže nemali kam posunúť, i keď v rámci zábavy sú fajn.
Odkedy ste vyhrali Česko Slovensko má talent, všetci vás mučia jednou otázkou: Čo s tou výhrou 50 000 eur? Určite máte ako každá normálna žena už naplánované aspoň drobnejšie výdavky...
(smiech) Jasné, niečo miniem na handry a topánky. No a veľmi by som chcela klavír, veľké čierne krídlo! Ale neviem, či sa k tomu dopracujem.
Máte už naň doma rezervované miesto?
To sa nejako vyrieši. Bývame v rodinnom dome. (smiech) Kedysi som na klavíri štyri roky hrala, potom ma to nejako prestalo baviť. Ale keby som si ho teraz kúpila, jasné, že by ma to opäť bavilo!
Spievať ste intenzívnejšie začali po dlhodobých problémoch s nohou, ktoré vás vyradili z bežného života. Už je to v poriadku? Môžete športovať?
Nešportujem. Nemôžem behať ani nič podobné, necvičím od štvrtého ročníka, lebo by mi to mohlo ublížiť. Som vyliečený pacient, ale stále chodím na kontroly. Stačí jeden hlúpy pohyb s tou nohou, zle stúpiť a môžem si ju zlomiť. Potom by som už nemusela mať svoj kĺb. Ale ja som pokojný človek, šport mi nechýba.
Veľmi dôležité teraz bude, aby ste prišli s vlastným repertoárom. Dokážete si pesničku napísať aj sama?
No... Občas si niečo sama pre seba píšem, ale asi na to nemám bunky. Lepšie bude, keď mi piesne zloží niekto iný. Ale možno, keď budem staršia, budem mať viac skúseností, tak to príde.
Keď dáme hudbu a spev preč, čo vás ešte baví?
Napríklad kresliť mandaly - je to upokojujúce. Okrem toho milujem čítať knihy, chodiť von ako každý pubertiak, dobre sa vyspať, som trochu závisláčik od sociálnych sietí a rada sa tiež prechádzam po Čachtickej doline.
Priateľa ešte nemáte?
Nie. (smiech)
