A Popoluška v podaní Libuši Šafránkovej (66) bola taká ľúbezná... A čo princ? Ako mu nakrúcanie navždy zmenilo život? To nám herec Pavel Trávníček (69) prezradil v tomto vzácnom rozhovore.
Len sotva si dokážeme predstaviť Vianoce bez stromčeka, zemiakového šalátu a rozprávkovej klasiky Tri oriešky pre Popolušku. Máte to tak aj vy? Bez čoho pre vás nie sú Vianoce?
Mám to tak aj ja. Musel som si zvyknúť, je to tak všade a dúfam, že to tak i zostane. (Smiech) Vianoce sú krásne, dojemné a romantické. Tri oriešky pre Popolušku vysielajú zvyčajne na Štedrý večer, keď varím rybaciu polievku. Počas jej prípravy si často len tak odbehnem k televízoru, ukážem na princa a začudovane sa spýtam pozerajúceho osadenstva: „A kto je toto?“
Momentálne ste štvrtýkrát ženatý a s manželkou Monikou (34), mladšou o 35 rokov, vychovávate syna Maximiliána. Prežívate aj preto vianočný čas o čosi intenzívnejšie?
Áno, veď Vianoce sú predovšetkým pre deti! Synáčika to baví najviac. Vlani prvýkrát zažil Vianoce a veľmi sa mu to páčilo. Chytil vianočný stromček, celý ho prevrátil a behal s ním po izbe. Hoci Vianoce ešte celkom nevnímal, veľmi sa mu páčilo, ako blikajú a svietia svetielka, a aj preto sa teším na Vianoce, hlavne kvôli nemu.
A spoznal vás už aj v úlohe princa v rozprávke Tri oriešky pre Popolušku?
Nie, na to je ešte malý. To moja manželka Monika hovorí: „Hele, Maximiliáne, táta!“ On sa vtedy zarazí, pozrie sa na mňa, potom späť na televíziu a nevie si to v tej hlavičke vysvetliť a dať dokopy, že ma vlastne vidí dvakrát. (Smiech)
V čase nakrúcania Popolušky v roku 1973 ste mali 22 rokov. Bola to vaša prvá filmová úloha, ktorá vám otvorila dvere, ale zároveň vás aj navždy zaškatuľkovala...
Áno, zostalo mi to po celý život, ale každému niečo zostane a koniec-koncov asi nemôžeme mať úplne všetko. V Česku to máme tak rozdelené, Josef Dvořák je vodník, ja som princ, Popelka je Libuška Šafránková, a tak to zostane.
Favoritmi na rolu princa boli aj vaši hereckí kolegovia Jaroslav Drbohlav († 38) (princov pobočník Vítek, red. poz.) a Jan Hrušínský (64). Je pravda, že ste úlohu nakoniec získali vďaka vašej podobe s francúzskym hercom Alainom Delonom, ktorého mimochodom aj v Česku dabujete?
Je to pravda. Ale bola to aj veľká náhoda! Pred viac ako 40 rokmi sme s kamarátom Jardom Soukupom točili jeho absolventský film na FAMU. V tom čase som študoval na brnianskej JAMU. On si ma tam našiel a obsadil do filmového príbehu o vojakovi. A režisér Popolušky – Václav Vorlíček, ktorý bol Jardovým profesorom, si vďaka tomuto absolventskému filmu na mňa spomenul a vybral ma do roly princa v Popoluške.
Hlas, ktorým rozprávate ako princ v Popoluške, však nepatrí vám. Keďže váš moravský prízvuk režisérovi prekážal, dal vás nadabovať hereckým kolegom Petrom Svojtkom († 35). Nepociťovali ste to vtedy ako krivdu?
Áno, hovorili mi, že rozprávam príliš po moravsky... No paradoxne, keď teraz skúšame v Prahe s mladými pražskými hercami muzikál, pýtam sa ich, čo budeme robiť s tou „pražáčtinou“. (Smiech) Keď hercom poviem, že ich musíme predabovať, strašne ich to uráža a ponižuje, pretože sa považujú za pupok sveta.
Rozprávka vznikla v koprodukcii s východným Nemeckom, a preto mala aj na tie časy neobvyklý rozprávkový rozpočet 6 miliónov Kčs. Podľa toho, čo píšu médiá, režisér Vorlíček dostal honorár 40 000 korún. Pamätáte si ešte na výšku svojho honoráru?
Áno, aj vďaka koprodukcii považujú Nemci Popolušku za svoj film. Treba povedať, že tento film sa dostal do Európy práve vďaka Nemcom. Barrandov a Česi, kam sa len hrabú, by to nikdy nedokázali! Nemcov všetci uznávajú a nebyť ich… Bol predsa rok 1973 a my sme nemali ani podpis karty na autogramy. Až tri roky po nakrútení sa začala Popoluška dostávať do povedomia ľudí. Fanúšikovia mi často písali do Nemecka, lebo si mysleli, že som Nemec. Neboli sme veľmi známi. A čo sa týka výšky môjho honoráru, v tom čase som sľúbil, že o tom nebudem hovoriť a dodnes to dodržujem.
Popoluška vznikla v koprodukcii s východným Nemeckom, ale film sa dostal aj do západného Nemecka, kde ste natočili niekoľko ďalších rozprávok. Nemali ste vtedy chuť tam emigrovať?
To vôbec nepripadalo do úvahy. Bola by to blbosť. Keby som bol zubárom, lebo pôvodne som aj chcel študovať stomatológiu, tak by to malo význam. Keďže je jedno, či vám vŕta zub Nemec, Angličan alebo Čech. Ale pre herca je to len ilúzia, nemá to cenu, neuživí sa a vždy mu budú vyčítať divný prízvuk. A to je najväčší idiotizmus. Myslím si, že Európa, ktorá je vzdelaná a inteligentná na rozdiel od Ameriky, by tiež mala produkovať filmy vo svojich pôvodných jazykoch a takzvaný cudzojazyčný film bude „američtina“. Treba im to takto pekne vrátiť, pretože sa správajú ako nafúkaní kreténi. Alebo, ako hovoria moji kolegovia, sú to „osprchovaní Rusové“. (Smiech)
Nebola vám niekedy popularita na príťaž?
Keď sa na to pozeráme tak, že je to sprievodný znak herectva... Vždy hovorím, že tak ako majú doktori pred menom MUDr. a inžinieri Ing., herci majú popularitu. Napríklad Líba Šafránková, keď len začuje „Popelka“, tak jej od zlosti rastie z hlavy strom. Hovorí: Ježišmária, snáď som natočila aj niečo iné! Strašne ma to štve! Vtedy jej hovorím: Na to si zvykneš! Popelka je len jedna, musíš to tak brať ako obeť! Môžeš robiť, čo chceš, vždy zostaneš len Popelka.
Pôvodne sa mali Tri oriešky pre Popolušku nakrúcať v lete, nakoniec však zvíťazila zima, ktorá dala rozprávke punc romantiky. Ale nakrúcať na zasneženej Šumave pri teplote mínus 18 stupňov C a mať na sebe len tenké pančušky asi nebola žiadna slasť, však?
Podmienky to boli ťažké, ale vždy hovorím, boli sme mladí a vydržali sme to. Myslím si, že málokto by v dnešnej dobe na pľaci vydržal toľko, čo vtedy my. Nedávno som opäť videl kameru, s ktorou sa nakrúcala Popoluška. Tá kamera bola obluda strašných rozmerov. Denne sme s ňou urobili maximálne dva-tri obrazy, lebo nosiť ju v tých snehových závejoch nebola žiadna sranda. Bola strašná zima a aj vtedajšia technika bola ťažká a na obtiaž, nie ako dnes.
A ako vyzeralo v tých časoch občerstvenie na pľaci, ktorému dnes hovoríme katering?
Ten spočíval v tom, že nám pristavili starý hnusný linkový autobus, ktorý premával aj po okolitých dedinách. V ňom sedel náš socialistický šofér. Vždy sme mu hovorili: Zakúrte nám, prosím, je nám strašná zima. Na čo nám vždy odvrkol: Hovno! Šetrím naftu, nič nebude!
Vaša herecká kolegyňa Libuše Šafránková vyrastala na vidieku, takže aj jazda na koni jej bola bližšia. Ako ste sa s tým popasovali vy?
Libuše sa musela učiť jazdiť rovnako ako aj ja. Mojou výhodou bolo, že som mal dedka, ktorý vlastnil hospodárstvo. Takže som sa občas zviezol aj na koni. Ale to, samozrejme, nebolo rozhodujúce. Historické sedlo je o niečom úplne inom a dámske sedlo, kde sa sedí len na pol zadku, tak z toho spadne každý i džokej profesionál. Mne pred nakrúcaním Popolušky dali k dispozícii brnianskeho džokeja Tomáša. Ten celú situáciu okomentoval so slovami: Vraj ťa mám za týždeň naučiť jazdiť na koni. No, je to teda riadna kravina, neviem, ktorý debil to vymyslel, ale môžeme sa o to aspoň pokúsiť. Vtedy sme boli mladí a odvážni, nemali sme predstavu, čo dokáže kôň za veci, keď sa nahnevá. Ale mne sa to páčilo a nakoniec som mal aj vlastného koňa.
Paradoxom je, že v tejto romantickej zimnej rozprávke sa s Popoluškou ani raz nepobozkáte.
To je dobre! A často sa ma ľudia pýtajú, ako som sa tam vlastne volal? Odpovedám, že nijako, len princ! (Smiech) V Nemecku, ale aj u nás si mnohí často lámu hlavu, prečo sú Tri oriešky pre Popolušku také populárne. Odpoveď je v tom, že rozprávka musí byť priezračne jednoduchá. Dnes, keď si pozriem nejakú rozprávku, mám pocit, že sledujem trikový film. V roku 1973, keď sme Popolušku nakrúcali, však žiadne triky neboli. Vychádzali sme z toho, čo vieme a čo máme. Takže, ako hovorí môj kamarát, Popoluška je o tom, že celý čas jazdím na koni a hľadám črievičku. (Smiech)
Výraznú postavu si vo Vorlíčkovej rozprávke zahral aj herec par excellence, Vladimír Menšík († 58), ktorý vám vraj dal po vašom páde do hnoja prezývku fekálny princ. Ako si naňho spomínate?
Láďa Menšík mal kedysi svoj kočovný program Kreslo pre hosťa, s ktorým jazdil po republike. Po čase mu však vypadol jeho sparingpartner, kolega Jiří Sovák a Láďa mi navrhol, aby som jazdil s ním. Bol to geniálny improvizátor a herec. Je mi ľúto, ako sa jeho povesť sprofanovala. Všetci hovoria, ako bol stále len opitý, a nie je to vôbec pravda. Bol úžasný a aj v Nemecku pri nakrúcaní Popolušky vstával v hoteli ako prvý. Priniesol nám raňajky až do izby a všetko zariadil.
Málokto vie, že vaša mama Anna pochádzala zo Slovenska. Máte vďaka tomu k Slovensku špecifický vzťah?
Áno, Ilava, Valaská Belá, Homôlka... Mám tam aj rodinu, takže tam ešte občas aj jazdievam. Ináč sme tam chodievali celé detstvo. Dedo mal svoje hospodárstvo, kone a v dolinách polia. Veľa som sa od deda priučil. Bolo to ešte o tom starom systéme práce, ako sa v Česku hovorí „růčo fůčo“, čiže veľmi ťažká robota. Dedo mal 73 rokov, ale postavu mal ako dvadsiatnik. Vzal kosu a o tretej ráno sa vybral na polia. Bol v nesmiernej kondícii a obdivoval som ho. Než sa spotil a dostal osudný zápal pľúc, mal 75 rokov...
Vráťme sa teraz do súčasnosti. Práve sa nám začínajú vianočné sviatky, ako vnímate obdobie pokoja, lásky a ľudského porozumenia?
Vianoce sú dobrým obdobím pre všetkých. Človek sa konečne trochu zastaví a bilancuje, čo sa mu počas roka podarilo a čo nie. Taktiež si musí dať predsavzatie, lebo sa to tak robí. Myslím si však, že úroveň Vianoc v posledných rokoch čoraz viac klesá a zmenili sa na obchodnícku vojnu reťazcov. Tá je nemilosrdná a ide len o kšeft. Poetika sa vytratila. Kedysi sme doma hrávali koledy – otec na husliach, ja na piane, sestra na flaute. Dnes to je o tom, pusť tam CD, a to stačí. Všetko je iné, taký je svet a iný nebude. Možno jediná poetika, ktorá nám zostane, bude predsa len tá Popoluška.
