Čo nám o novej, ale i starej Perinbabe prezradil sám maestro Jakubisko, ktorého sme navštívili v jeho pražskej firme?
Juraj Jakubisko nás privítal v dobrej nálade. Skôr, ako nás zasvätil do tajov výroby novej Perinbaby, prisľúbil, že nám z rozprávky niečo pustí. Kto by si dal ujsť takú príležitosť?! „Premiéra bola plánovaná na Vianoce 2019, ale človek mieni, Pán Boh mení. Viete, ako sa vraví: Keď chceš pobaviť Boha, povedz mu, aký máš plán na zajtra... Z mojej strany je všetko hotové. Perinbaba ožila, momentálne pracujeme na zvukovej postprodukcii a trikoch. Je to veľmi náročná práca vzhľadom na to, čo sa v rozprávke deje. Navyše, robíme dve jazykové verzie - slovenskú aj českú,“ vysvetľuje a dodá, že na filme spolupracoval od začiatku obrovský tím ľudí.
„Používame súčasné moderné technológie a zistil som, že to nejde tak, ako som dúfal. Myslel som si, že digitálna technológia robí úplné zázraky. Ale nerobí zázraky, je to naozaj prácne. Niečo sa dá, niečo sa nedá a aj napriek týmto moderným technologickým výdobytkom musím ako režisér kúzliť. Premiéra sa teda posunula na rok 2020. Som zvedavý, ako Perinbabu a dva svety prijmú diváci. Od nakrútenia prvej rozprávky uplynulo 35 rokov, už je tu nová generácia divákov,“ zamyslí sa Jakubisko, ktorý mal pri nakrúcaní na zreteli dve roviny. Ako prijmú pokračovanie tí, ktorí na Perinbabe vyrástli a či sa bude rozprávka páčiť aj dnešným deťom. „Verím, že aj nová generácia si film obľúbi,“ povie presvedčene.
Známe tváre
Nová Perinbaba je vlastne putovaním za šťastím. To však má dve cesty. A ktorú si vyberie Lukáš - lásku alebo bohatstvo? Podľa tvorcov totiž vždy máme možnosť vybrať si jeden z dvoch svetov. V istom momente vraví Perinbaba Lukášovi: „Cesta ku šťastiu bude dlhá, ale ty ju, chlapče, zvládneš!“
Jakubisko vo filme oživil mŕtve postavy, ktoré poznáme z prvého filmu – famóznu taliansku herečku Giuliettu Masina († 73), ktorá stvárnila samotnú Perinbabu, a aj Zubatú – Valeriu Kaplanovú († 81). „Zubatá má viac premien, musí byť vynaliezavejšia ako kedysi, pretože svet sa dnes niekam posunul. Neštandardne na rozprávku, vyberal som si hercov podľa vnútorných charakterov. Takých, ktorí na mňa zapôsobili, ktorí majú osobné čaro a vnútorné fluidum,“ vymenúva Jakubisko, ktorý do filmu obsadil napríklad speváka Dana Nekonečného († 52). Tomu zveril rolu komediantského principála. „Nie je to však typický principál, ale celkom netradičný. Veď uvidíte,“ povie tajomne a usmeje sa.
Medzi nové tváre rozprávky patrí aj herec René Štúr (45), vodca krkavčích bojovníkov, či modelka Andrea Verešová(39), ktorá zahviezdi v úlohe kňažnej. Pochopiteľne, sme zvedaví, prečo si vybral práve Andreu. „A poznáte krajšiu kňažnú?“ odpovie protiotázkou a dodá, že slovenská modelka je prirodzene noblesná, čo bol jeden z dôvodov, prečo jej rolu zveril. „Som spokojný s tým, ako je rozprávka herecky obsadená. Vyšlo z toho úžasné panoptikum,“ vraví režisér.
Hlavného hrdinu Lukáša si vyberal z dvoch stoviek mladých ľudí. „Často sa ma pýtajú, že prečo som si vybral do hlavnej úlohy youtubera. Youtuber je súčasť dnešných detí. V Lukášovi Frlajsovi (27)je niečo citlivé, ale pritom je úplne iný ako jeho filmový otec Jakub. Je vnútorne citlivý, ale navonok hrá, že mu na citoch nezáleží,“ myslí si režisér, ktorý však na rozdiel od Jakuba z pôvodnej Perinbaby, Lukáša nechal žiť na zemi. „Perinbaba je jeho kmotra, no Lukáš s ňou nežije v nebi. Dozerá naňho zo svojho sveta, Lukáš však žije dolu na zemi vo svojom svete. Už nebude zhora sypať s Perinbabou sneh,“ vysvetľuje Jakubisko, ktorý do hlavnej ženskej úlohy Lucie dosadil baletku SND Valériu Frištik (22). „Valéria má v sebe éterickú krehkosť, pritom je súčasná mladá žena,“ vraví. Dôkladným výberom prešiel aj zvierací hrdina – pes. Vybrali ho zo sedemdesiatky českých aj slovenských havkáčov. „Zvíťazil český psík,“ prezradí Jakubisko a keď sa spýtame, čo v prípade štvornohého filmového hrdinu zavážilo, vysvetlí: „Bol komunikatívny, reagoval veľmi dobre aj na cudzích ľudí a počúval Lukáša.“
Nechce sklamať
Počúvame slávneho režiséra, ako so zanietením hovorí o svojom novom filmovom diele. Pýtame sa, či má aj taký ostrieľaný filmový génius obavy, aby diváka nesklamal. „To nie je o úspešnosti, či prijatí. Skôr je to o mojom pocite zodpovednosti. Snažím sa robiť filmy najlepšie, ako viem. Nezáleží na tom, či ste, alebo nie ste ostrieľaný. Pred premiérou mám vždy trému. Je to istá zodpovednosť, nakrúcam preto, aby sa film ľuďom páčil, aby z neho mali radosť a aby ho mali radi. Verím, že ľudia pokračovanie Perinbaby prijmú,“ vraví a na chvíľu sa odmlčí.
Chytí do rúk okuliare, na pár sekúnd sa zadíva von oblokom, akoby premýšľal, a potom povie: „Dnes sú deti a mladí ľudia zvyknutí na rýchlejší strih a väčšiu akčnosť. Zoberte si napríklad scénu z prvej Perinbaby, kde Alžbetka s Jakubom letia v balóne a vedľa nich letí principál, herec Karel Effa (†71). Pre vtedajších divákov to bol zázrak, lebo neboli triky. Pri nakrúcaní boli tri žeriavy, na jednom bol priviazaný balón a na druhom principál. Herci viseli na malých neviditeľných lankách, nesmeli sa príliš obracať, lebo keby sa pretrhlo jedno lanko, pretrhnú sa ostatné a herec spadne. Bolo to nebezpečné. V novej Perinbabe sú už moderné prvky, určené deťom, ktoré pracujú na počítači a vedia, že zázraky sa dajú robiť aj iným spôsobom než lankami z nebies,“ usmieva sa pri spomienke na filmovačku v polovici 80. rokov Jakubisko, ktorý bol pri nakrúcaní tejto scény v treťom balóne, aby mal všetko pod kontrolou.
Môže za to náhoda
Slávna rozprávka o láskavej Perinbabe, ktorá v zime posiela na zem sneh, vznikla úplnou náhodou. Keď bola režisérova dcéra Janette malá, rozprával jej rozprávky. „Začal som jeden večer, no nedopovedal som jej ju celú. Keď som chcel na druhý deň pokračovať, nepamätal som si, kde som predtým skončil. Najprv to bola Červená čiapočka, potom som do príbehu zapasoval Alibabu a 40 zbojníkov,“ usmieva sa Jakubisko.
„Miešal som príbehy a zistil som, že tá koláž má pre dej určitý pôvab. Keď za mnou prišli nemeckí koproducenti, aby som nakrútil pre nich rozprávku, prikývol som. Štúdio Koliba malo totiž s Nemcami zmluvu na dvanásť rozprávok. Boli to tí istí ľudia, ktorí so mnou robili aj Tisícročnú včelu. Prišli na Kolibu a povedali, aby som jednu rozprávku natočil práve ja. Niektoré z vybraných rozprávok už boli nakrútené, zostali už len tri či štyri. Na Kolibe povedali, že to bude Pán Boh daj šťastia, lavička! O macoche, ktorá mala dve dcéry, jednu vlastnú a druhú nevlastnú. Lenže keď som si rozprávku prečítal, zistil som, že ten príbeh je veľmi jednoduchý a pre deti sa nedá natočiť. Spojil som svoju fantáziu s rozprávkami bratov Grimmovcov a vymyslel som rozprávku, ktorá sa na žiadnu nepodobala. Nemci ju nazvali Pani Zima, no to mi nesedelo. Hovorím si, do ,prkínka‘, to pre nás nie je dobrý názov. Malo by to byť niečo ako perina, babička, perina, babka, baba... Čo keby sa volala Perinbaba?“
Aj po rokoch, keď už je nakrútená druhá časť, Jakubiskovi pri tejto spomienke zažiaria oči. A hneď pridá aj malú „pikošku“. „Po rokoch, keď mala už Perinbaba veľký úspech aj v zahraničí, napísali mi z Goetheho inštitútu list, v ktorom sa pýtali, kde som našiel túto rozprávku. Lebo oni ju nikde nenašli a mysleli si, že som objavil ďalšiu grimmovskú rozprávku. Povedal som im, že som to veľmi dávno kdesi čítal. A kde? Spomeňte si, nabádali ma,“ smeje sa režisér, ktorý celú vec vysvetlil po svojom. „Nechcel som im pokaziť radosť, tak som povedal, že je to nakrútené na motívy rozprávky Pani Zima. Tak vlastne bratom Grimmovcom prischla ďalšia rozprávka – Perinbaba,“ usmeje sa popod fúzy.
Náročné triky
„Kvôli pokračovaniu som oslovil českého trikára, žijúceho v Amerike. Pracoval 35 rokov u Disneyho, ovládal všetky triky. Lebo to nemôže robiť hocikto. To akoby som povedal: Ja mám stradivárky! No ale keď na nich neviem hrať, sú mi nanič. Mať trikový nástroj ešte nič neznamená. Bohužiaľ, tento fantastický trikár nečakane zomrel. Keby žil, Perinbaba a dva svety na Vianoce beží v kinách. Lenže, odíde jeden človek a nenahradíte ho len tak ľahko. Výroba trikov, to nie je hókus-pókus, je to zložitý proces. Pre predstavu – najprv som musel nakresliť, ako bude vyzerať každý jeden dom, potom ho preniesť do 3D modelu. Podľa toho, ako sme virtuálne postavili celé mestečko, museli sme stavať kulisy,“ vymenúva Jakubisko.
S obdivom počúvame tohto výnimočného režiséra, ktorý aj napriek ôsmim krížikom na chrbte akoby nič pracuje s technickými vychytávkami modernej doby. Zaujíma nás, či si trikári vždy vedeli poradiť s predstavami režiséra, alebo občas vymyslel aj niečo, čo nedokázali zrealizovať. „Áno, ale ja som režisér, ktorý trikárom pomáha a spolupracujem s nimi. V strižni urobím tzv. predlinky, ukážem im, ako to majú urobiť a oni to podľa môjho výtvarného návrhu už dotiahnu, technicky dotvoria. Je tam vyše 500 trikov. Moja žena Deana od istého času vraví, že už pochopila, prečo sa Avatar točil niekoľko rokov,“ zasmeje sa.
Mladé srdce
Počúvame čiperného osemdesiatnika, ktorý svoje roky zjavne už dávno prestal počítať. Keď sa rozhovorí o tom, ako behal v Dobšinskej či v Demänovskej ľadovej jaskyni po schodoch hore-dole, ticho žasneme. Veď pred siedmimi rokmi mu život zachránilo nové srdce! „Srdce je v pohode, len kĺby trochu cítim,“ reaguje na margo nakrúcania v studených jaskyniach. No vzápätí nezostane nič dlžný svojej povesti optimistu. „Žartujem, že som podplatil Zubatú. Mám mladšie srdce ako moja žena Deana, takže mi musí chodiť po pivo,“ zasmeje sa a hneď dodá: „Aj keď ja pivo nepijem!“ Potom sa rozhovorí o transplantácii, ktorá mu zachránila život.
„Všetci sa vtedy čudovali, že v mojom veku mi chcú transplantovať srdce. Vraj som VIP pacient. Vtedy pán profesor Jan Pirk povedal: U mňa je každý, kto príde na operačný stôl, VIP pacient. Každého beriem ako najväčšiu osobnosť. Niekedy si tak osudovo hovorím, že možno som zo Slovenska odišiel pre túto chvíľu, aby som bol blízko IKEM-u,“ povie a potom sa zamyslí: „Viete, pred ôsmimi rokmi som ešte chodil na pohreby kamarátom, bral som to tak, že ich treba do neba odprevadiť. Ale vtedy sa mi ešte nezdalo, že Zubatá kosí v mojom lese. Dnes to už beriem osobne. Napríklad Karel Gott bol o rok mladší ako ja!“ stíchne a listuje v jednom z tridsiatky svojich denníkov, do ktorých píše a kreslí to, čo stojí za to zaznamenať.
„Boli sme s Karlom rovesníci i priatelia. Zažili sme spolu neuveriteľné 60. roky. A nielen s Karlom, bola to celá plejáda umelcov mojej generácie. Nikdy sme sa s Karlom nebavili o smrti. Žil tak ako ja, myslel si, že bude žiť sto rokov. Budem úprimný, keď sa hovorilo, že sa vyliečil z rakoviny, trošku som zneistel. S mnohými mojimi kamarátmi sme zažili chvíľu, že sme oslavovali, že sa vyliečili. Cítili sa fantasticky a potom to z ničoho nič prišlo. Choroba sa im zákerne vrátila. Minule som sa manželky spýtal: Deana, ja sa cítim tak dobre – nezomriem? Lebo pred smrťou sa každý cíti dobre,“ zasmeje sa nad vlastným čiernym humorom a ukáže obrázok v denníku s portrétom Karla Gotta. „Je to podivné, ale 1. októbra večer, keď Karel zomrel, som si maľoval a stala sa mi veľmi zvláštna vec. Kreslil som si mechanizmus ľudského bytia v podobe ženskej tváre. Večer som diár odložil a na druhý deň som sa dozvedel, že Karel zomrel. Zistil som, že tá žena, čo som maľoval, je mu podobná. Tak som ten portrét dokresli, dopísal Karlovo meno a dátum, keď odišiel. Bolo to všetko veľmi mystické.“
Potom sa ešte na chvíľu zadíva na obrázok a povie: „Ale aby som nehovoril pochmúrne, prezradím vám, ako som kedysi dostal Karla do rozpakov. Je známe, že ako mladý chlapec chcel byť maliarom, no na výtvarnú školu ho neprijali a stal sa z neho spevák. Raz som mu zo žartu povedal: Karle, ty máš také šťastie, že ja som sa nedal na spev, ale na filmovú réžiu! Pretože u nás v Kojšove všetci spievajú a sú fantastickí speváci. Keby som sa bol vykašlal na film a spieval, tak, človeče, mal by si veľkého konkurenta! Karel sa zadíval a povedal to svoje povestné: Skutečně?“ usmeje sa Jakubisko a vzápätí nám sľúbi, že spievať sa rozhodne nechystá. Plánuje naďalej režírovať. Zatiaľ ešte nie v nebi, u Perinbaby, ale tu dolu, na zemi.
