Vedeli ste, že hitom sa stala len úplnou náhodou? Populárnu pesničku pred rokmi zložil líder skupiny LOJZO Marián Kochanský († 50) a naspieval ju spolu s Mekym Žbirkom (67). Mariánov syn Marek Kochanský (43) v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa prezradil, prečo sprvoti zapadla prachom, aby sa neskôr stala súčasťou predvianočnej atmosféry. Porozprával aj o Vianociach so svojím slávnym otcom, ktorého kapela rozdávala radosť pesničkami aj svojráznym imidžom.
Pesničku Každý deň budú vraj Vianoce hrajú rádiá už roky. Išlo o zámer vytvoriť vianočnú skladbu?
Skladbu Každý deň budú vraj Vianoce som poznal už ako dieťa. Pamätám si z konca 80. rokov, že otec prišiel domov z práce, zavrel sa do spálne, zobral do rúk akordeón a hral. Len zasvätení vedia, že táto vianočná melódia vznikla oveľa skôr ako samotný text. Paradoxne, hudbu napísal za socializmu, v Československu a text vznikol až po Nežnej revolúcii, po rozdelení republiky. Skladba však vôbec nebola robená účelovo ako vianočná.
Nebyť náhody, zostala by v zabudnutí...
Otec si aj v tomto prípade počkal, kým si bude istý, že si vyberie správne. Na spoluprácu oslovil Mekyho Žbirku, ktorému sa pesnička páčila. Skladba Každý rok budú vraj Vianoce vyšla na štvrtej LP platni skupiny Lojzo ako posledná, bonusová pesnička. Rádiá ju hrali len veľmi málo, vtedy bolo dobré najmä všetko americké. Skladba zapadla prachom a nič sa s ňou nedialo.
Čo ju vzkriesilo?
Možno by ju už nikto nikdy nepočul, ale jeden mobilný operátor si ju vybral do vianočnej reklamy. Myslím si, že to bol zásadný zlom. Pesnička akoby vstala z mŕtvych a pomaly zabudnutá, nádherná skladba sa dostala na obrazovky komerčných televízií. Začali ju vo veľkom hrať rádiá. Tým, že to bola vianočná reklama, ľudia si skladbu spojili s Vianocami. Ale hoci pôsobí vianočne a má to aj v názve, hovorí o niečom úplne inom. Pesnička už vtedy vystihla neistotu v ľuďoch, či naozaj niekedy príde zmena k dobrému a pozitívnemu. Je to nádherný text, ktorý poukazuje na to, aby sme sa netešili vopred. Tak ako počas Nežnej revolúcie ľudia verili, že bude lepšie, a napokon sa to ubralo iným smerom.
... Len v dávnych bájkach víťazí česť, rozum a láska nevinná.
Čoraz viac pravdy má tvrdá päsť, bude to liečba povinná. Každý deň budú vraj Vianoce, ticho šepkajú ľudia po vonku. Už sa nám pozlátka ligoce, čo však ukrýva? Iba kamienok, či sladkú salónku?
Ako vnímal otec popularitu pesničky?
Určite ho to tešilo, ale nejako zvlášť to neprežíval. Zložil väčšinu skladieb pre skupinu Lojzo a písal prevažne veselé pesničky. Otec nebol typ, že by písal na zákazku. Čakal, kým bude s textom úplne spokojný. Kapela mala špecifický štýl a táto skladba sa do jej repertoáru nehodila. Mal odložené viaceré pekné skladby, no pre Lojzo nepoužiteľné. Tak napríklad v roku 1985 vznikla aj pieseň Že mi je ľúto. Tiež ju mal dlho v šuplíku, potom oslovil Joža Ráža. Naspievali ju spolu a stal sa z nej hit. A hoci sa piesne skupiny Lojzo z komerčného éteru vytratili, skladby Že mi je ľúto a Každý deň budú vraj Vianoce prežili otca už o 13 rokov. Paradoxne, po jeho smrti ich rádiá hrajú častejšie.
Kapela Lojzo - Ľudový orchester jednoduchej zábavy obyvateľstva - vystupovala v teplákoch a v baretkách. Možno práve na pohľad jednoduchosť, chytľavá melódia a originálne texty ľudí vtedy spájali...
Tie pesničky sú naozaj zapamätateľné, no zároveň veľmi kreatívne. Koncom 80. rokov urobil otec videofilm s názvom Hudobné sny. Išlo o to, ako by pesničky, ktoré ľudia poznajú v prevedení skupiny Lojzo, zneli v iných štýloch. Je tam 10 skladieb, jedna je nahraná ako metal, ďalšia s dychovkou, s orchestrom... Otcovi sa veľmi páčilo, že je to stále tá istá pesnička, a pritom znie úplne ináč. Ale kapela zostala verná svojmu pôvodnému štýlu a pre Lojzo jednoznačne platilo: V teplákoch na večné časy a nikdy inak!
Hoci pracujete ako kameraman v televízii, kráčate aj v otcových šľapajach ako frontman kapely s príznačným názvom Kochanski. Akú muziku hráte?
Niekoľko rokov, no najmä pred smrťou, ma otec nabádal, aby som založil vlastnú hudobnú skupinu. Mal ideu, že by sme jeho pesničky prerobili do popového štýlu, ktorý by bol bližší mladšej generácii. Priznám sa, že sa mi do toho veľmi nechcelo. O vlastnom súbore som nepremýšľal, hoci od detstva hrám na klavíri. Keď otec odišiel, oslovili ma kamaráti muzikanti, aby sme dali dokopy kapelu, veď sú to úžasné pesničky. Vtedy sa to vo mne zlomilo a povedal som si, že buď teraz, alebo nikdy. Tak vznikla kapela, ktorej sme dali symbolický názov Kochanski - s mäkkým i. Na otcovu počesť.
Máte rovnaký hudobný vkus ako on?
Čerpáme z otcovej tvorby, všetko sú to jeho texty a melódie. S kapelou sme prerobili najznámejšie skladby a začali sme koncertovať. Prvý koncert bol v apríli 2007, rok po otcovej smrti, na streche budovy na Centrálnom trhovisku. V ten deň tam otcovi odhalili aj pamätnú tabuľu. Je mi ľúto, že sa toho otec nedožil. Rovnako mi je ľúto, že sa nemohol tešiť z vnúčat. Vedel, že sa čoskoro stane dedkom, ale, žiaľ, nedožil sa toho.
Zvyknú za vami po koncerte prísť otcovi fanúšikovia a spomínajú naňho?
Stáva sa mi to stále. Prídu za mnou a hovoria o otcovi. Tešia sa, že jeho muzika žije ďalej. V kapele sme sa rozhodli, že skladbu Každý deň budú vraj Vianoce budeme hrať na každom koncerte. Hrali sme ju už 250-krát, vždy ňou končíme vystúpenie. Niekedy je ľuďom divné, že vonku je napríklad 40 stupňov a my hráme vianočný song. Ale veď tam sa spieva, že každý deň budú vraj Vianoce, tak prečo si ich nedopriať naozaj každý deň? Na jar, v lete, na jeseň aj v zime... Vzhľadom na nástrojové obsadenie pesničku nehrá ani Lojzo, ani Meky Žbirka. Skladbu hrajú len rádiá a my ako jediná kapela. Snažíme sa, aby sme naplnili otcovu myšlienku.
Aké bývali Vianoce vášho detstva so slávnym otcom?
Otec mal tri deti, mňa a moju mladšiu sestru Mišku (38) a z druhého vzťahu dcéru Denisku (30). Vianoce môjho detstva, to sú vlastne 80. roky minulého storočia. Ako väčšina bežných rodín v tých časoch, na Štedrý deň sme boli doma. Otcovou hlavnou úlohou bolo zohnať stromček. Mali sme vždy borovicu, lebo na rozdiel od smreku ihličie tak rýchlo neopadalo. Keďže sme nemali auto, otec sa s borovicou teperil v autobuse. Čím bol stromček väčší, tým to bola väčšia fuška. Otec si totiž roky myslel, že mu kvôli zraku nedajú vodičský preukaz.
Prečo by ho nemal dostať?
Od detstva mal problémy so zrakom. Ako malému chlapcovi mu operovali oči a celý život nosil okuliare. Keď istý čas študoval na strednej škole vo Varšave, tamojší očný lekár mu na kontrole povedal, že nemôže šoférovať a vodičák nedostane. O mnoho rokov neskôr sa ho kamarát lekár na preventívnej kontrole len tak medzi rečou spýtal, prečo vlastne nemá auto. Taká hviezda a chodí autobusom! Otec mu pripomenul, že však kvôli zraku mu vodičák nikto nedá. Lekár sa začudoval, že kto mu to povedal, veď to nie je žiadny problém! Otec argumentoval, že mu to predsa povedali v Poľsku. Lenže na Slovensku platili iné pravidlá na získanie vodičského preukazu, čo otec nevedel.
Takže napokon si vodičský preukaz urobil?
Pomerne neskoro, až keď mal dve deti. Kúpil si potom svoje prvé auto, takže aj s tým stromčekom to už bolo jednoduchšie. Otec bol muzikant a vyštudovaný ekonóm, no technicky nebol vôbec zručný. Nevedel takmer nič opraviť. Preňho bolo ukrutné už len osadiť stromček do stojana!
Veľmi pri tom frflal?
Vždy som mu asistoval a bolo pri tom veľa nervov. Robili sme to na chodbe petržalského paneláka, pri výťahoch. Vysekávali sme kmeň stromčeka a snažili sme sa ho zastoknúť do stojana tak, aby bol rovný. Trvalo to poriadne dlho. Otec na každom koncerte vravel, že tým, že drží dve hodiny akordeón, hrá a spieva, je to preňho heroický výkon. Robil si srandu, že tak ako on sa potí len tenista Ivan Lendl pri dôležitom zápase. Pravda je, že kropaje potu po otcovi nestekali len na koncerte, ale aj každé Vianoce pri inštalovaní stromčeka do stojana.
A čo bolo vašou úlohou cez sviatky, zapriahli rodičia aj vás do roboty?
Tak ako bola inštalácia stromčeka tvrdým orieškom pre otca, tak pre mňa bolo doslova bojovou úlohou nainštalovať elektrické sviečky. Najprv ich bolo treba po roku rozmotať, potom prichádzala ďalšia časť - osadiť ich na stromček, dať šnúru do zásuvky, zapnúť a tramtadadá – stromček sa nerozsvietil! Svetelné reťaze sme nekupovali každý rok, dokupovali sme len po kusoch náhradné žiarovky. Spôsobom pokus-omyl som vymieňal jednu za druhou, kým som nezistil, ktorá je vypálená. Trvalo to niekedy aj vyše hodiny a keď boli vypálené dve sviečky, to už bolo zas o čosi komplikovanejšie. Bola to skúška nervov a trpezlivosti.
Pomáhal otec v kuchyni? Kto u vás napríklad zabíjal kapra?
Pri tejto otázke som si spomenul na scénku z filmu Pelíšky a na pána Donutila, ktorý pri otázke: „Copak ty bys dokázal zabít kapra?“ len pokrútil hlavou. (smiech) Otec by ani muche neublížil. Bol veľký dobrák a myslím si, že kapra by nikdy nezabil. Nepamätám si, že by nám niekedy plával vo vani kapor. Na Vianoce sme mali väčšinou vyprážané filé s majonézovým šalátom. Otec nebol veľký kuchár. Keď sme boli so sestrou malí a musel nám niečo uvariť, väčšinou to bolo niečo veľmi jednoduché. Keď už bolo najhoršie, urobil nám mäso na panvici, niekedy bolo aj tvrdšie. K tomu sme si dali kečup a chlieb. Išlo hlavne o to, aby sme neumreli od hladu. (smiech)
Keďže bol spevák, zvykli ste spievať na Vianoce koledy?
Aj keď bol otec spevák, nikdy sme nespievali, ani sme nehrali na nejaký nástroj. Vystačili sme si s jedinou hudbou. Po svojich rodičoch otec zdedil strieborný plastový naťahovací zvonček so strojčekom a ten hral vianočnú melódiu. Každé Vianoce však končili pri televízii, pri filme Tri oriešky pre Popolušku.
Aký darček urobil otcovi radosť?
Podobne ako ja teraz, aj môj otec si želal hlavne to, aby sme boli ako rodina spolu a nech sme zdraví. Otec patril k tým štandardným tatkom. Vždy dostal pod stromček žiletky a penu na holenie, nejaké ponožky, sem-tam župan a iné veci odevného charakteru. Všetko praktické darčeky. Väčšiu radosť mu robilo dávať ako dostávať. Samozrejme, najviac sme sa tešili na darčeky my deti. Všetko, čo sa deťom mohlo páčiť, sa v tom čase zháňalo veľmi ťažko. Ale otcovi sa to vždy nejako podarilo. Mal kamaráta šéfa Drobného tovaru, podniku, pod ktorý spadali aj hračky. Ale viem, že raz mal aj on problém - keď bola éra céčok. Veľmi som chcel céčka, neustále som s tým otravoval rodičov. Otec s kamarátom riaditeľom „kuli pikle“, že to musia nejako zohnať. A veru zohnali. Ale všetci moji kamaráti mali farebné, bublinkové céčka a jediné, aké otec zohnal, boli jednofarebné, modré. Bol som rád, že mám céčka, zároveň som bol sklamaný, že len také obyčajné. Spomínam si ešte, že najvďačnejší som bol za lego. Vtedy to bol nedostatkový, v podstate len tuzexový tovar. A keď už lego prišlo do obchodov, tak to bolo práve len na Vianoce. Dnes ho už kúpite aj v potravinách.
Otec bol riaditeľ Domova dôchodcov a vraj skôr ako prišiel na Štedrý deň domov, absolvoval Vianoce so svojimi dôchodcami...
Keď pripadli Vianoce na bežný deň, kto mohol, išiel domov z práce skôr. Mama išla po robote variť domov večeru. Domov dôchodcov v Dúbravke, v ktorom otec pracoval, bol asi najväčší vo vtedajšom Československu. Nikdy nezabudol na slávnostný príhovor pre svojich seniorov a popriať im pokojné sviatky. Najprv teda robil Vianoce tam a až potom prišiel domov. Vždy sme so sestrou netrpezlivo čakali, keď už zazvoní pri dverách. To bol pre nás najväčší darček.
