Pred rokmi ho zaskočila vážna choroba, ktorá ho na dlhý čas odrezala od príjmu. Po otcovi však zdedil zručnosť a talent, a aby uživil manželku a deväť detí, začal sa venovať rezbárčine. Keď sa už zdalo, že všetko je na správnej ceste, pred rokom ho postihla tragédia. Jeho dielnička sa vznietila a ľahlo v nej popolom všetko, vrátane strojov. Ako sa darí šikovnému výrobcovi drevených hračiek po roku?
Hoci sa mu celý život lepí smola na päty, Ladislav Kurnota sa nevzdáva. Minulý rok, koncom novembra zachvátil jeho dielňu požiar, ktorý zničil všetko, čo roky budoval. Pár týždňov pred Vianocami tak invalidný dôchodca zostal celkom bez príjmu. Hoci ani dnes, rok po nešťastí drevené hračky nevyrába, nevešia hlavu. Namiesto sťažovania hovorí: „Už to bude len lepšie.“
Cesta k drevu
Vchádzame do dvora rodinného domu, kde v skromnosti spolu s rodinou rezbár žije. Nikdy nemali veľa, no aj o to málo ich sčasti minulý rok pripravil požiar dielne. „Už sa mám dobre, už to napreduje. Ešte nevyrábam, pretože musíme dokončiť dielňu a musia sa mi zahojiť palčeky,“ hovorí Ladislav a ukáže nám pravú ruku, kde mu chýbajú posledné články troch prstov. „Prsty som si nešťastne odpílil pred pár mesiacmi. Doktori však povedali, že ich bude môcť používať, keď sa to celé zahojí. A okrem toho, mám ešte dva celé,“ zľahčuje svoju situáciu a pokračuje. „Moja dcéra Laura vyštudovala výrobu hračiek v Ružomberku, tak mám nástupkyňu.“
Paradoxne Ladislav drevo ako chlapec nenávidel. „Mal som prísneho otca, ktorý pracoval vo fabrike ako elektrikár a popri tom robil s drevom. Ako sedemročný som musel po škole najskôr vypáliť poličku, učiť sa a až potom bola zábava a kamaráti. Preto sa mi drevo zhnusilo a chcel som byť kaskadérom.“
Hračky
Pomaličky si však našiel k drevu vzťah a ako dvanásťročný začal vyrezávať črpáky, formy na oštiepky či poličky. „Išlo mi to, tak postupne som začal vyrezávať aj detailné postavičky s očami, fúzami. Boli ako živé!,“ hovorí. „S prvou manželkou mi to nevyšlo, s druhou nám bolo požehnané mať deväť detí - osem dcér a jedného syna.
Ešte za bývalého režimu Ladislav pracoval vo fabrike v Istebnom na odstraňovaní prachu, ktorý vznikal v peciach pri tavení kovu. „Bola to veľmi dobre platená, ale nebezpečná práca a po trištvrte roku mi z toho diagnostikovali vážnu poruchu pľúc. Dostal som od lekárov zákaz pracovať pri idúcich strojoch, s toxickými látkami, či v mrazivom zimnom počasí. Odporučená práca v suchu a teple. Kto vyučeného frézara zamestná v kancelárii?“ Nedarilo sa mu zohnať prácu, chvíľu pracoval ako expedient, no potom zostal zase na dlažbe.
„Korunky nám bolo treba, a tak som sa rozhodol, že sa začnem venovať rezbárčine naplno. Urobil som si živnosť, dostal dotáciu, otec mi poskytol priestor, stroje som mal. Začal som vyrábať črpáčiky, no popritom som vyrobil aj pár drevených hračiek, a to takého panáčika, ktorému sa ohýbali nohy, ruky, krk. Jedného dňa deti doniesli zo školy časopis, v ktorom bola súťaž o najkrajšieho Pinocchia. Moje deti tohto panáčika obetovali a poslali ho do súťaže. Spomedzi približne tisícky rôznych Pinocchiov vyhral prvú cenu. To bolo pre mňa znamenie, aby som začal vyrábať hračky,“ spomína rezbár.
Vďaka darcom
Najsilnejšie obdobie mával pred Vianocami, keď bol zahltený nielen výrobou hračiek, ale aj drevených betlehemov. V lete zasa majstroval drevené mlyny, studne, kvetináče do záhrad. V sortimente mal vyše 500 výrobkov - rôznych hračiek, drevených skladačiek, ale aj praktických vecí. „Na drevo myslím aj v noci. Manželka sa na tom jeduje, no keď sa mi niečo prisníva, okamžite musím vstať, hoci aj o druhej ráno, ísť do dielne a nakresliť si to. Potom sa vrátim do postele a zavčas rána to zmajstrujem. Nebolo výnimkou, že som v dielni trávil aj 20 hodín denne,“ hovorí umelec, keď mu zrazu oči zalejú slzy.
„Minulý rok mi v dielni všetko zhorelo. Bola tam taká teplota, až sa roztavili aj stroje. Zrazu sa nám začali ozývať dobrí ľudia a vyzbierali sa na celú stavbu dielne.“ Už keď sa začalo blýskať na lepšie časy, prišla ďalšia rana pod pás. Podľa svojich slov narazil na nekorektnú firmu, ktorej zaplatil, ale dohodnuté dielo nepostavili. Vec už rieši polícia a rodina si teraz dielňu pomaličky stavia svojpomocne.
„Dcéry nám finančne pomáhajú, nezarobia veľa, ale dávajú aj nám. Dokázali sme zaplatiť šikovnú partiu, ktorá nám postavila strechu za necelé dva dni. Dobrí ľudia mi poslali aj nejaké stroje na obrábanie a to až z Nórska. Ak Boh dá, začnem znova vyrábať tak o tri mesiace. Ďakujem pekne všetkým, ktorí mi pomohli,“ hovorí dojatý remeselník.
Rozdával slabším
Ladislav nás zoberie aj do svojej rozostavanej dielne. „Robím iba zo smreku, pretože je najlacnejší a najdostupnejší, ale je to tvrdé drevo, ťažko sa s tým pracuje. Kus dreva najskôr nahrubo opracujem elektrickou pílou, potom ho modelujem dlátkom alebo karbobrúskou. Napríklad, vyrezať dreveného koníka mi predtým trvalo 7-8 hodín. Po všetkých vychytávkach, na ktoré som praxou prišiel - napríklad spomínaná karbobrúska, mi teraz trvá vyrobiť koníka asi 20 minút,“ prezrádza rezbár, ktorý nepoužíva žiadne laky, lepidlá ani iné chemikálie. „Moje hračky sú ekologické, tak, aby boli vhodné aj pre detičky s alergiami. Hračka nesmie byť toxická a zdraviu škodlivá.“ Ceny sa pohybujú rôzne.
„Hračka stojí od jedného eura až po 20 - 30 eur. Ak je veľmi detailná s pohyblivými časťami, tak 50 eur. Väčšie veci ako autíčka, hojdacie koníky či motorky, tam už sú ceny vyššie, približne 100 eur. Každý mi hovorí, že idem pod cenu, ale dnes je chudoba, ľudia nemajú čo do úst a málokto si dovolí kúpiť drahé hračky,“ hovorí majster s veľkým srdcom, ktorý sám obdarúva sociálne slabšie rodiny.
„Pravidelne sme s hračkami chodili pred Vianocami do detských domovov, či na onkológiu do Banskej Bystrice, tieto Vianoce im, žiaľ, nemáme čo priniesť,“ povzdychne si, no teší sa, čo budúcnosť prinesie. „Klasické drevené hračky majú aj dnes miesto v srdiečkach detí. Hoci sa ich snažia vytlačiť z trhu lacné plastové hračky z Číny, verím, že tradičné drevené hračky nikdy nevyjdú z módy,“ hovorí na záver skromný rezbár.
