Najstarší organista Fridrich Kolarovič za klávesmi zabúda na útrapy: Hral tak dobre, že aj pánboh by sa potešil

V Knihe slovenských rekordov je zapísaný ako najstarší aktívny organista. Ešte pred pár rokmi mu nerobilo problém zahrať vo viacerých obciach, do každej jazdil na bicykli. Dnes už nevládze, neposlúchajú ho nohy.

Ak boh dá, v lete oslávi 100 rokov! Za celoživotný prínos v oblasti kultúry mu udelili Zlatú cenu Matice slovenskej a bulu kráľa Svätopluka. Je rodákom z Veľkých Kostolian (okr. Piešťany), no počas svojho života pôsobil kade-tade, usadil sa až v Senci.„Podľa záznamov v matrike som sa narodil 23. augusta 1920. Moja mama začala chorľavieť a zomrela. Nemala ani 23 rokov,” rozpráva pán Fridrich a do očí sa mu ešte aj dnes tisnú slzy. Keď mal 6 rokov, „dostal druhú mamu”.

„Pekne sa o nás starala. Na Veľkú noc sme dostávali nové šaty,” spomína. „Voľakedy, keď som dostal rožok, tak som ho najprv hodinu ovoniaval a potom som sa nad ním zmiloval a zjedol som ho,” hovorí s úsmevom. S manželkou vychoval v skromnosti 7 detí. „Boli sme spolu 70 rokov. Pred štyrmi rokmi mi zomrela. Mala Alzheimerovu chorobu, to je strašná choroba,“ zlomí sa mu hlas.

„Dvoch synov som už pochoval. Najmladší Andrej bol stavebným inžinierom. Dokonca pracoval ako diplomat v Leningrade. Ale dostal porážku, nebolo mu pomoci. A taký bol šikovný,“ rozpráva o strašných ranách od života. „Jednému zo synov som dovolil, aby vyštudoval seminár a šiel za kňaza, jediná dcéra je lekárkou. Ďalším synom sa tiež darí. Jeden podniká, ale predtým žil a pracoval vo Švajčiarsku, takže odtiaľ má aj dôchodok. Ďalší pracuje pre OECD,“ pokračuje hrdý otec.

Predali roľu, aby mohol hrať

Ako sa dostal k hre na organe? Jedného dňa k nim prišiel jeho učiteľ zo školy a jeho otcovi povedal, aby dal chlapca učiť hre na organe, že je šikovný. Otec vraj povedal, že nemôže, že majú dlhy. „A vtedy moja macocha povedali: ,Porozmýšľame. Predáme roľu a chlapec nech ide.‘ To bolo od nej krásne, nie?” opäť sa mu zlomil hlas pri spomienke na toľkú obetavosť.

„Mal som profesora, bol koktavý, a hovorieval: ,Z organu jjeeednotku mmôôže mať len Pán Boh, dvojku Fffranta Bbureš a trojku Žžžák Kolarovič.‘ Nakoniec mi tú jednotku dal,” hovorí pyšne. Organ sa stal jeho celoživotnou láskou a poslaním. Aj počas komunistického režimu hrával v kostole. „Špehovia ma v kostole sledovali a moju hudobnú činnosť pre cirkev nahlasovali na miestnych i okresných výboroch,” rozpráva o ťažkých časoch.

Pánu učiteľovi z lásky

Fridrich Kolarovič vyštudoval slovenčinu a hudobnú výchovu na bratislavskej Univerzite Komenského, promoval v roku 1947. Učiteľskú kariéru začal v Lužiankach, bol riaditeľom školy v Ludaniciach, pôsobil aj v Bernolákove. „Tridsať rokov som pôsobil v Zbore slovenských učiteľov. Už za komunistov sme precestovali krajiny ako Anglicko, Juhoslávia, Nemecko, Belgicko, Švédsko či Grécko,“ spomína pán Fridrich. „Ešte aj dnes ma pozývajú zo škôl na stretávky moji bývalí žiaci, už sú to dedkovia a babky,“ smeje sa Fridrich Kolarovič.

Autor: Nový Čas, Denisa Borkovičová