Hoci jej osud uštedril krutú ranu, nevzdala sa a do rodiny pribudli aj ďalší traja potomkovia, ktorých tváre však už nikdy nemala možnosť vidieť. Navyše veľmi skoro ovdovela a zostala na deti úplne sama. Napriek tomu je táto statočná žena z Oravy plná života a jej vnútornú silu jej môžu mnohí závidieť. Na začiatku to bola typická oravská rodina s kopou detí. Elena sa doma starala o ratolesti a gazdovstvo a jej manžel Ján tvrdo pracoval ako šofér, aby uživil početnú rodinu. Osud však naštrbil ich šťastie príliš skoro.
„Oslepla som ako 26-ročná, frklo mi do očí vápno,“ začína svoje rozprávanie o neľahkom živote Helena. V tom čase mala 4 deti a najmenší syn Janko mal sotva 8 mesiacov. „Keďže som ho nevidela, dávala som mu na nohy také hrkáločky, aby som aspoň počula, kde sa hýbe,“ hovorí s úsmevom žena, ktorú nešťastná náhoda pripravila o zrak. Zo začiatku si vôbec nepripúšťala, že by jej zostali trvalé následky. „Absolvovala som 14 operácií, ale nepomohlo to. Môj chlap mi však povedal, že teraz som akurát, že dovtedy som bola náramná,“ spomína na svojho milovaného manžela, s ktorým prežila krásne roky. „Neskôr sme mali ešte ďalšie deti, rýchlo sme sa snažili, aby nám to nezakázali,“ hovorí mama, ktorá svojich zvyšných troch potomkov nikdy nevidela na vlastné oči.
Sama na deti
Strata zraku však nebolo to jediné, čo musela statočná Helena v živote prekusnúť. Nemala ešte 40 rokov, keď náhle ovdovela. „Manžel mal autonehodu pri Považskej Bystrici, išiel tam po cement,“ prezradila o smutnej udalosti. Odvtedy bola s deťmi sama. Ako však tvrdí, oni boli jej životnou vzpruhou, jej očami. „Keď bola dcérka malá a išli sme do nemocnice, nevedela ešte čítať. Zaklopali sme na ordináciu a lekárovi podali lístok s otázkou: Kam máme ísť? Ten jej odpovedal: Čítajte, je to tam napísané. Dvakrát som mu musela zopakovať, že nevidím, aby nám pomohol,“ opisuje jednu z príhod, ktorých boli v jej živote neúrekom. Žiaľ a bolesť však boli v jej živote prítomné rovnako ako radosť a šťastie. Aby toho nebolo na ňu dosť, prišla ešte aj o jedno zo svojich detí. „Do susedovho domu udrel blesk, nejako sa to odrazilo a trafilo synčeka, ktorý bol v kočíku. Mal vtedy len dva týždne,“ so smútkom v hlase dodáva ťažko skúšaná žena.
Hoci mali skromný život, nikdy v ich živote nechýbali láska a súdržnosť. „Cez týždeň sme vôbec nepozerali televíziu, rozprávali sme sa a modlili,“ povedala s nostalgiou v hlase s tým, že svoje deti vždy učila, aby držali spolu a pomáhali druhým. „Pozerali sme von oknom a ja som sa ich pýtala, čo vidia. Keď sme videli, že dakto kope, pribehli sme na pomoc. Držali spolu rodiny a aj cudzí ľudia,“ oživuje spomienky na časy dávno minulé. K šťastiu podľa tejto rozprávkovej babičky z Oravy netreba veľa a materiálne veci sú u nej na poslednom mieste. „Dnes sa nikto nepozerá na druhých, ale len na seba, to ma trápi. Nemám rada, keď niekto povie, nemám kedy,“ uzatvára rozprávanie Helena, ktorá sa teší z toho, že všetky jej deti a vnúčatá zostali na rodnej Orave.
