Známi moderátori a manželia Adelaa Viktor Vinczeovci v poslednom čase poukazujú na to, že materiálne šťastie nie je to pravé a ak chceme pomôcť planéte, musíme začať od seba. Čo nám známa dvojica prezradila o svojom eko živote? A kde ešte priznali slabiny?
Je síce už začiatok nového roka, ale aj tak - aké ste mali vianočné sviatky?
Adela: Na Štedrý deň sme boli najprv s mojimi rodičmi v Bratislave a potom aj s nimi sme sa presunuli k Viktorovým rodičom do Šale. Aj so psom nás bolo pri štedrovečernom stole desať.
A ako to bolo s darčekmi? Viktor sa cez Vianoce na sociálnej sieti rozhorčoval, že ste videli niekoho vyhadzovať do smetiaka šatstvo.
Adela: Nás to zaujalo aj preto, lebo pár dní predtým som robila v Trochu inak rozhovor s Jurajom Kunákom z Ekocharity o šatstve. Ľudia radi tvrdia, že oblečenie nevyhadzujú, že ho dávajú charite. Že ho posúvajú ďalej... Lenže už ho niet kam posúvať! Charity, sociálne domovy či útulne pre bezdomovcov oblečenie čoraz častejšie neprijímajú, nevedia, čo s ním... A tak sa dostávame k otázke, načo vôbec nakupovať toľko oblečenia, keď po krátkom čase aj tak skončí v odpade? Nehovoriac o tom, že oblečenie sa na skládkach veľmi dlho rozkladá, väčšina je „umelina“.
Podobne je to aj s plastovými fľašami, v ktorých si kupujeme vodu a nádejame sa, že keď ich dáme do separovaného odpadu, je to ekologické a ešte sa na niečo využijú...
Adela: Plasty sa využívajú ako obaly potravín, a tie kupovať musíme. A aj tam je na výber viac obalov. Ale oblečenie, aké a koľko ho kupujeme, to je iba naša voľba.
Prejavil sa tento postoj aj na vašich Vianociach? Nedali ste si žiadne oblečenie?
Viktor: My sme si žiadne hmotné darčeky ani nekupovali. Všetko boli iba zážitky s našou rodinou, doma som vytvoril poukazy na zážitky a dal do obálok. To bolo celé... Adelka svojim rodičom niečo vyrobila z vecí, ktoré sme už mali doma.
Adela: Mama chce vždy niečo vyrobené. Tak som jej vyrobila malý darček spolu s väzňami z justičáku, kde sme boli minulý rok na dvoch besedách. Z dreva vyrezali menšieho hojdacieho koníka. Moja mama zhodou okolností takéto koníky zbiera. Ja som ho pomaľovala a popísala, podľa najlepšieho umeleckého vedomia a svedomia.
Ako ste sa dostali na besedu do väznice?
Adela: Raz som tam bola na ženskom oddelení na besede sama a potom sme tam boli raz aj s Vikim. Bol to ten najľahší stupeň väzenia, príjemné baby. Ale neviem, za čo tam boli, to nie je dovolené sa pýtať...
Dobre, ale ako ste sa dostali na tú besedu?
Adela: Normálne, napísali nám.
Viktor: V rámci prevýchovy majú nápravnovýchovné ústavy záujem robiť rozhovory a besedy s ľuďmi z vonku, aby tých odsúdených nejako namotivovali, alebo ich aspoň trocha rozptýlili od toho každodenného stereotypu.
Adela: Ľudia z rôznych inštitúcií si myslia, že zohnať niekoho známeho na besedu alebo na návštevu, je veľmi ťažké. Nie je. Poznám viacero známych ľudí, ktorí takto chodia. Stačí napísať a vedieť spolu nájsť termín.
Museli ste si na tých besedách s väzenkyňami dávať pozor, aby ste nepovedali niečo nevhodné?
Adela: Tieto stretnutia nebývajú vždy jednoduché, to je, ako keď idete šíriť dobrú náladu do nemocnice... Základom je vtedy uvedomiť si, že všetci tí ľudia si chcú aspoň na chvíľu oddýchnuť od ich špecifickej každodennosti a užiť si normálny kontakt s iným človekom. Potom to plynie celkom prirodzene.
A viete si predstaviť, že by ste sa vy dostali za mreže?
Adela: Často si predstavujem situácie, s ktorými sa dostanem do kontaktu. Aké by to bolo, keby... Učím sa tie veci v sebe vnútorne nejako prijať. Nehodnotiť, či je niečo hrozné, alebo nie. Je to však všetko v tej jednoduchšej, teoretickej rovine.
Nemáte pri takýchto stretnutiach niekedy zlý pocit, výčitky, že vy si žijete v pohode?
Adela: Ja do týchto pravidiel osudu nevidím... Radi posudzujeme, čo by ako malo byť „dobré“. Beriem to tak, že každý to má nejako z nejakého mne neznámeho dôvodu.
Ale už ste sa asi stretli s tým, že niektorým ľuďom akoby sa smola lepila na päty. Že nemajú jeden problém, ale hneď viacero a pribúdajú ďalšie...
Adela: Mnohé problémové veci sa ľuďom dejú aj preto, lebo majú mentálne nastavenie, ktoré to umožňuje. A kým svoje nastavenie k životu nezmenia, tak sa im problémy zvyknú kopiť. Potom je to bezodná studnica, ktorú môžete stále dotovať peniazmi a im sa polepší len na krátko, než to spadne naspäť. Stretla som viacerých, pri ktorých som si uvedomila, že im môžem mesačne posielať peniaze a nič sa nezmení. Mám však skúsenosť, že ak takým ľuďom navrhnem terapie u psychológa, pomôže im to.
Osobnostná zmena je však veľmi ťažká a neraz aj bolestivá.
Adela: Je, ale to je jediná zmena, ktorá je podmienkou všetkých ďalších zmien. Mne však neprináleží niekoho nútiť, aby sa zmenil, veď ja sama mám so sebou svoje výzvy. No ponúknem to.
Keď teda ľudí posielate na terapie, vidíte, že niekomu reálne aj pomohli?
Adela: Je viacero prípadov ľudí, ktorým som pomohla finančne a aj som im platila terapie, a polepšilo sa im. Sami sa postavili na nohy, teraz mi sem-tam napíšu, že sa majú fajn...
Lenže za problémy tí ľudia niekedy vôbec nemôžu, napríklad v prípade choroby.
Adela: Tiež stretávam ľudí, ktorí majú ťažko choré dieťa a napriek tomu vnímajú svoj život ako dar, čo je vecou ich slobodného rozhodnutia. A poznám iných, ktorí všetko, čo sa im deje, berú ako veľkú krivdu. Takým sa v živote darí oveľa menej... Áno, nemôžu za to, majú však vplyv na ďalší vývoj práve tým, aké postoje si volia.
Dobre, to sme však už odbočili, vráťme sa k oblečeniu. Keď tak šetríte planétu, aj ste zredukovali svoje vlastné šatníky? Nepotrebujete desatoro plesových šiat, alebo stovky šminiek?
Adela: Ja mám troje plesových šiat, a tie rotujem. Myslím, že my obaja máme výhodu v tom, že nepotrebujeme mať doma veľa pekných šiat, lebo nás do telky vždy pekne oblečú.
Viktor: Ja mám napríklad päť oblekov, tie točím stále dokola. A k tomu zopár košieľ.
Pritom by som očakával, že vo vašej brandži je bohatý šatník základom.
Adela: Je pravda, že keď si už niečo kúpim, tak je to kvalitnejšia vec, aby som ju mohla nosiť dlho. Snažím sa veci opravovať, nie zahadzovať. Teraz som si dala prešiť futro na kabáte, ktorý mám desať rokov a je stále pekný, akurát, že zvnútra sa predral. Nevyhodím ho predsa.
Viktor: Mne sa za posledného pol roka rozpadli tri páry topánok. Nevyhodil som ich, ale dal si ich opraviť, hoci mi je jasné, že za rozumnú cenu by som si hneď mohol kúpiť nové.
A vaši kolegovia si preto neťukajú na čelo?
Viktor: Možno aj áno, ale nie predo mnou.
Adela: A možno robia to isté. Zas sa netvárime, že sme objavili koleso.
Ak si dobre pamätám, tak každý z vás má veľké auto SUV, ktoré je práve terčom kritiky pre vysoké emisie a vplyv na životné prostredie.
Adela: Moja práca je aj o cestovaní na miesta a v časoch, keď to nie vždy ide inak. Tak potrebujem bezpečné auto. SUV je tak aj môj jediný luxus. Vždy som mala jeden ruksak, pár kusov oblečenia... Nikdy som si nekupovala extra veľa vecí a v tomto som zapôsobila aj na Viktora. On zasa na mňa v tom, aby som chodila viac hromadnou dopravou...
Počkajte, vy jazdíte emhádečkou?
Viktor: Áno, lebo už nemáme dve SUV, zostalo nám iba jedno auto. A aj tým jazdíme relatívne málo, lebo chodíme hromadnou dopravou. Ja do Markízy nechodím inak ako MHD. Cestujeme električkami, autobusmi, vlakmi...
Fajn, ale na dovolenky chodíte na Srí Lanku. A aktivistka Greta Thunberg tvrdí, že letecká doprava je zlá.
Viktor: Z áut pochádza 70 % svetových emisií, z lietadiel iba desať. To je moja odpoveď.
Adela: My zasa nie sme nejakí eko teroristi, a na tie dovolenky nechodíme často. Zmeny skôr hľadáme v každodennosti. A pokiaľ ide o to naše auto, keď s Viktorom cestujeme na vystúpenia po Slovensku, tak chodíme aj na miesta, kde nie je dobré spojenie. Keď ideme autom, tak robíme carsharing a berieme cudzích ľudí, ktorí sa k nám pridajú. To je veľká zábava....
Tvrdíte, že normálne zadáte do tej aplikácie, že Adela a Viktor idú autom na východ, kto chce ísť s nimi?
Viktor: Áno. Raz sa nám stalo, že to dievča, ktoré sme brali do Liptovského Mikuláša, si ani neuvedomilo, kto ju vezie.
Ozaj, čo si myslíte o tej 16-ročnej švédskej študentke Grete?
Adela: Samotná Greta odklonila pozornosť ľudí od ekológie. Ľudia viac riešia ju ako to, čo hovorí. Je jednoduché povedať, že ona je šibnutá a divná, že to preháňa, takže jej „šibnutosť“ ospravedlní našu ekologickú ľahostajnosť... Podľa mňa je to však dôležitý výkrik.
Viktor: Bez ohľadu na to, či nám je sympatická, alebo nie, podarilo sa jej možno viac ako niekomu, kto sa ochrane klímy venuje desiatky rokov. Skrátka pritiahla pozornosť más k tejto téme. Podarila sa jej veľká vec!
Adela: Neriešme Gretu, riešme seba. Každý z nás môže trošku spraviť. Možno tým práve nezachráni planétu, ale aspoň z nej raz bude môcť odísť s čistejším svedomím.
