Väčšina postáv štvornohých miláčikov vznikla pod perom scenáristu, no sú aj takí psí hrdinovia, ktorí sú skutoční a príbehy o ich odvahe, vernosti či dobrosrdečnosti sa stali základom na filmové spracovanie. Najnovšie sa táto česť dostala sibírskemu huskymu Togovi.
Sibírsky husky
Iba nedávno uzrel svetlo sveta nový film z Disneyho dielne Togo o odvážnom psíkovi, ktorý zachránil pred smrťou deti z jedného aljašského mestečka. Chytľavý príbeh pritom nie je vymyslený. Togo naozaj existoval a do histórie psích hrdinov, ale aj psích plemien a psích záprahov sa zapísal naozaj tučnými písmenami.
Preteky o čas
Písal sa rok 1925, keď v odľahlej aljašskej dedinke Nome vypukla náhla a zákerná epidémia záškrtu. Niekoľko detí už zomrelo a ďalšie delili od smrti hodiny. Doktor Curtis Welch ako jediný lekár v meste pomocou rádiového spojenia požiadal o pomoc. Nemocnica vo vzdialenom Anchorage mala potrebné sérum, ktoré poslala vlakom do mestečka Nenana. Odtiaľ ho od Nome delilo ešte 1 060 km a do nedostupnej oblasti protilátku nedokázal v treskúcej zime priniesť žiaden klasický dopravný prostriedok. Správa mesta túto dôležitú úlohu zverila do rúk niekoľkým tímom mašerov a ich psích záprahov, aby si po jednotlivých úsekoch podávali sérum ako štafetu, a tak ho čím skôr dopravili z mesta Nenana do Nome. Dohromady dvadsiatka odvážnych mužov a približne stovka psov boli pre mesto jedinou nádejou. Začali sa preteky o čas a v takom počasí aj o holý život.
Posledným mašerom, ktorý sérum do Nome doručil, bol Gunnar Kaasen s vedúcim psom Baltom. Práve tejto dvojici sa pripisujú najväčšie zásluhy za záchranu detí a Baltova socha dodnes stojí v newyorskom Central Parku. Najväčší kus práce však urobil vtedy 46-ročný mašer Leonard Seppala so svojím psím záprahom na čele s oddaným Togom. Kým ostatné tímy neprešli viac ako 83 km, Seppala s Togom prekonali neuveriteľných 540 kilometrov! V otrasnom počasí, pri mínus 40 stupňoch Celzia, v mrazivom vetre a mizivej viditeľnosti v najväčších snežných búrkach. Prekonali spolu dokonca aj najnebezpečnejšiu časť cesty North Sound – prechod skratkou oceán, kde Togo zachránil svoj psí tím aj mašera takmer nemožným zdolaním ľadových krýh. Nie nadarmo tohto psíka vymenoval časopis Time za najhrdinskejšie zviera všetkých čias.
Z Kamčatky
Seppala si nechal do Aljašky priniesť sibírske psy z Kamčatky, kde ich po tisícročia využíval kmeň Čukčov. Venoval sa ich chovu, až sa v jednom vrhu narodil Togo. Hoci bol potomkom vedúceho psa v snežnom záprahu, spočiatku sa nejavil ako ťažný pes. Bol vzrastom menší, no problémom bola najmä jeho tvrdohlavá a ťažko zvládnuteľná povaha. Seppala ho preto ako šesťmesačného predal. Togo po pár týždňoch v novom domove však preskočil cez zatvorené okno a vrátil sa nazad k pôvodnému majiteľovi.
Mašer si ho nakoniec nechal a postupom času mu dal šancu aj v snežnom záprahu. Hneď v prvý deň na tejto pozícii ubehol 120 kilometrov, čo bol na osemmesačné šteňa neuveriteľný výkon. Seppala ho nazval šteňacím zázrakom a Togo sa nakoniec prepracoval až na vedúceho psa. „Našiel som rodeného vodcu, niečo, čo som sa roky snažil vyšľachtiť,“ povedal v jednom rozhovore Seppala. V čase historických pretekov za protilátkou mal 12 rokov, čo je vek, keď väčšina ťažných psov už dávno oddychuje na dôchodku.
Slávna dvojica
Podľa historika Earla Aversanoa v roku 1960 už staručký Seppala povedal: „Nikdy som nemal lepšieho psa, ako bol Togo. Jeho výdrž, lojalita a inteligencia sa nedali prekonať. Togo bol najlepším psom, aký kedy behal po Aljaške.“ Legendárny mašer bol sklamaný, že všetku slávu zlízol neprávom pes Balto. „Bolo to viac, ako som mohol zniesť, keď som v novinách videl, že psovi Baltovi za jeho zásluhy postavili sochu,“ píše sa v knihe Najkrutejšie míle, kde je príbeh podrobne rozpísaný. Nakoniec však Seppala a jeho psí tím na čele s Togom absolvovali turné po Spojených štátoch, kde ich na štadiónoch a v obchodných centrách vítali davy. Dokonca sa objavili aj v reklame na známe cigarety.
V roku 1928 o nich vznikla kniha napísaná Elizabeth Ricker a Seppala sa stal medzi mašermi ešte väčšou hviezdou. Všetci chceli mať knihu s jeho podpisom a s odtlačkom labky Toga, no ešte väčší záujem bol o potomka tohto unikátneho psíka, ktorý sa dožil 16 rokov. Deň po jeho smrti sa v novinách The New York Sun objavil titulok: Psí hrdina dojazdil až k smrti. Seppala dal jeho kožušinu vypreparovať a dnes je vystavená vo vitríne v Múzeu psích záprahov Iditarod Trail vo Wasille na Aljaške.
Togo splodil mnohých potomkov a táto línia plemena, tzv. Seppalov sibírsky pes je vzácna a považuje sa za jednu z najvhodnejších do snežných záprahov. Najkvalitnejšie z týchto psov s ním cestovali do mesta Poland Spring v Maine, kde v chove spolu s manželkou pokračoval. Leonard Seppala položil základy plemenu sibírsky husky, ktoré bolo aj vďaka nemu oficiálne uznané v roku 1930.
Filmová hviezda Rin Tin Tin, Nemecký ovčiak
Slávnym filmovým plemenom je aj nemecký ovčiak, a to nielen vďaka Komisárovi Rexovi. Film Rin Tin Tin natočený v roku 2007 rozpráva skutočný príbeh o legendárnom nemeckom vlčiakovi. Počas prvej svetovej vojny v zbombardovanej dedinke Flirey vo Francúzsku našiel americký pilot Lee Duncan opustenú sučku s piatimi malými šteniatkami. Vojaci si psy rozobrali a Duncan si domov do Los Angeles vzal práve Rin Tin Tina. Zo psíka sa vykľul nielen dobrý spoločník, ale aj veľmi šikovné a obratné zviera. Duncan mu venoval mnoho času a poctivo ho trénoval, až uzavrel zmluvu so štúdiom Warner Bros.
Pes sa stal najslávnejšou zvieracou hviezdou, keď v Hollywoode účinkoval vo viac ako 27 filmoch! Na vrchole kariéry zarábal viac ako šesťtisíc dolárov týždenne a mal dokonca vlastného kuchára. Filmová historička Susan Orlean napísala, že keď sa v roku 1929 po prvýkrát udeľovali Oscary, najviac hlasov získal práve Rin Tin Tin. Filmová akadémia sa však nakoniec rozhodla, že cenu môže získať jedine človek. Slávny psík, ktorého si zamilovali deti po celom svete, dodýchal v roku 1932 a pochovali ho na známom zvieracom cintoríne v Paríži. V roku 1960 získal vlastnú hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy. Známymi hercami sa stali aj niekoľkí jeho potomkovia.
Symbol vernosti Hačikó, Akitta inu
Medzi skutočných psích hrdinov patrí určite aj Hačikó. Bol to opustený psík, ktorého sa v 30. rokoch minulého storočia v Japonsku ujal profesor a vedec v oblasti poľnohospodárstva Hidesaburó Ueno. Vzniklo medzi nimi nezvyčajné puto. Ueno sa z práce na Tokijskej univerzite vracal každý deň v rovnaký čas a jeho chlpáč ho na nástupišti vlakovej stanice Shibuya verne čakal.Až raz, v roku 1925 profesor z vlaku nevystúpil, pretože priamo uprostred prednášky dostal mŕtvicu a zomrel.
Hačikó sa s tým odmietal zmieriť a napriek tomu, že jeho pán tu už viac nebol, psík ho tak či tak každý deň chodil verne čakať na stanicu a to počas dlhých deviatich rokov až do svojej smrti. Štvornohý hrdina sa stal príkladom oddanosti a o pozoruhodnej vernosti psíka uverejnil niekoľko článkov profesorov žiak, čo vzbudilo celonárodnú pozornosť. Hačikó zomrel v roku 1935. Jeho telo bolo nájdené na stanici a pozostatky dali vypreparovať. Vystavené boli v Národnom vedeckom múzeu v Tokiu a na vlakovej stanici Shibuya v Tokiu stojí dodnes na oslavu nevídanej vernosti Hačikóva bronzová socha.
Dobrosrdečná sučka Lassie, Kólia
Aj táto fešanda, ktorá je dodnes považovaná za symbol inteligencie, bola skutočná. Nevyzerala však úplne tak, ako tá filmová, pretože to nebola čistokrvná kólia, ale kríženec. Jej príbeh sa odohral ešte počas 1. svetovej vojny, keď nemecká ponorka zasiahla britskú bojovú loď Formidable. Na palube zomrelo viac ako 500 mužov a telá niektorých z nich sa dostali až na pobrežie prístavného mesta Lyme Regis. Miestny majiteľ krčmy ponúkol svoju pivnicu ako dočasnú márnicu. Poukladali sem telá vojakov a v tom Lassie, majiteľova kólia, smelo vykročila, až sa zastavila nad jedným z nich a usilovne mu začala oblizovať tvár. Potom si sadla na nehybné telo a viac ako polhodinu ho zahrievala.
Majiteľ nechápal, čo sa deje, až do momentu, keď vojak John Cowan otvoril oči. Previezli ho do nemocnice a on sa uzdravil. Cowen rozprával o hrdinstve psíka, ktorý ho zachránil, až sa príbeh dostal do novín, aby povzbudil morálku v krajine počas ťažkých vojnových časov. Netrvalo dlho a správy o nezvyčajnom psíkovi sa dostali až za oceán. Americký autor s anglickými koreňmi Eric Knight, inšpirovaný hrdinstvom psíka, napísal novelu, kde vytvoril fiktívnu postavu Lassie, ktorá vynikala múdrosťou a oddanosťou. Na základe knihy vznikol v roku 1943 hollywoodsky film Lassie sa vracia. Odvtedy vzniklo mnoho filmov, seriálov, kníh, piesní, komiksov, reklám a produktov s Lassie v hlavnej úlohe. Psík má hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy.
Kynologička Dáša Fridrichová:
„Psím hercom sa môže stať každý pes, ale dobre svoju rolu zvládne iba taký, ktorý je od šteniatka zvyknutý komunikovať s ľuďmi, dáva im dostatočnú spätnú väzbu, a to hlavne neverbálnymi signálmi a mimikou. Socializované psy často vedia napodobniť výraz tváre, úsmev, záujem, odmietavý postoj a podobne, avšak iba skúsený psovod to vie so psom zahrať na kameru tak, aby bol výsledok pre diváka uveriteľný. Pes, ktorý sa nedá motivovať a nečaká s tým charakteristickým dychtivým výrazom, že čo bude ďalej, môže na kamere pôsobiť ako maska a výsledok nakrúcania potom nie je dobrý.
Je to podobné, ako u ľudských hercov, len s tým rozdielom, že u človeka je podstatný talent a u psa hlavne vzťah k psovodovi, odolnosť proti rušivým vnemom, empatia a motivácia. Fyziologická potreba psa je minimálne 16 hodín denne spať. Nevydrží sa na svoju rolu sústrediť dlhšie ako hodinu, preto sa pri natáčaní hraných filmov nepoužíva iba jeden pes, ale sa alternujú.“ Ľudia sú často psími hrdinami vo filmoch uchvátení a chcú mať presne takého doma. „Niekedy tieto filmy robia šarapatu, pretože ľudia si myslia, že keď si kúpia vlčiaka, automaticky bude ako komisár Rex - bude zvládať rovnaké kúsky. Zabúdajú na to, že v mnohých prípadoch sú to iba filmové triky alebo dobrý strih a nie sú reálne. Jednoducho, je to iba film.“
Dobrodruh Red Dog, Austrálska kelpia
Red dog, alebo v preklade Červený pes, je ďalší srdcervúci príbeh o štvornohom hrdinovi, ktorý sa zakladá na pravde. Tento chlpáč žil v 70. rokoch v regióne Pilbara, západná Austrália. Bol známy tým, že často kráčal po ceste, stopoval autá a dožadoval sa, aby ho zviezli. Bolo pritom jedno, kam išli, Červený pes bol hotový dobrodruh a cestoval po celej oblasti. Jeho dobrodružstvá ho dokonca priviedli až na juh, do mesta Perth. Stal sa miláčikom miestnej komunity.
Raz, keď stopoval autobus, vodič ho odmietol zviesť, čo sa nepáčilo cestujúcim a na protest všetci vystúpili. Jedným z jeho majiteľov bol práve šofér autobusu John Stazzoneli, s ktorým cestoval po celej oblasti. Keď John v roku 1975 zomrel, Červený pes trávil veľa času cestovaním osamote. Prijali ho však takmer všade, kde sa objavil, a veterinári mu poskytovali maximálnu starostlivosť. Múdry a vnímavý chlpáč sa dožil iba osem rokov, no za ten čas sa zapísal do sŕdc všetkých obyvateľov. Stal sa právoplatným členom Únie autodopravcov, športového a sociálneho klubu spoločnosti Dampier Salt Company a podľa mnohých zdrojov mal dokonca vlastný bankový účet.
