Zďaleka to však nie je ojedinelý prípad, keď sa deti stávajú doslova rukojemníkmi vlastných rodičov. Svedčí o tom aj najnovšia kauza, ktorej sa venuje aj Nový Čas. Slovenská mama Ajka (44) bojuje s exmanželom o dcéru Alexiu (11). Výsledkom je, že súd poslal dievčatko do krízového centra v Brne, kde mama s dcérkou a jej súrodencami žije. S mediátorom Františkom Kutlíkom (64) sme sa porozprávali o situáciách, keď za kratší koniec ťahajú nevinné deti.
Môže mediátor nejako ovplyvniť to, aby si dvaja ľudia, zvlášť ak pochádzajú z iného kultúrneho prostredia, našli k sebe cestu?
Mal som niekoľko takých káuz a vzhľadom na rastúci počet podobne „zmiešaných“ manželstiev s najväčšou pravdepodobnosťou určite nie posledných. Musím povedať, že príbeh Very Wisterovej a jej manžela americko-izraelského pôvodu Jeremyho Hulsha je ešte prechádzka ružovou záhradou. Pretože v rámci medzinárodných manželstiev, predovšetkým ak je žena Slovenka a manžel Američan, dokázali hlavne chlapi na ženy vytiahnuť také nechutnosti, a tak do toho vtiahnuť malé dieťa, že sa o tom len ťažko hovorí.
Môžete byť trochu konkrétny?
Uvediem príklad. Istý Američan chodil po rozvode pravidelne na Slovensko s tým, že mal záujem mať dieťa vo svojej starostlivosti. Vystrájal také psie kusy voči manželke, že trojročného chlapca nabrífoval, že vlastná matka ho sexuálne zneužíva. V hotelovej izbe chlapca celý deň pripravoval na to, čo má na polícii povedať. Pri výsluchu sa potom chlapec pýtal: Dobre to hovorím, otecko? Je mnoho príkladov, keď žena príde za mediátorom a povie, že je v koncoch a chce prípad riešiť mediáciou. Osobne si myslím, že aj za takýchto okolností sa dá mediácia robiť, aj keď konkrétny príklad Very Wisterovej je už za hranicou slušnosti a korektnosti.
Ako sa dostanete k mediácii takýchto prípadov?
Veľa prípadov, ktoré som robil, bolo napríklad cez ÚPSVaR (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny). Figuroval som tam ako mediátor, ktorý je jazykovo znalý a ktorý sa primárne špecializuje na interkultúrnu mediáciu. Mojou úlohou je v týchto prípadoch naštudovať si reálie konkrétnej krajiny. Keď som mal napríklad mediáciu Japonka verzus Slovák, v prvom rade som si zistil, ako funguje manželstvo v Japonsku, aká je pozícia manželky v tej krajine, akým spôsobom by som mal rozvinúť mediačnú taktiku.
Kto má väčší záujem o mediáciu, ženy alebo muži?
Je to tak fifty-fifty, hoci o niečo viac ma oslovujú matky. Mal som aj prípady, keď ma oslovil súd, pretože už sa na to nemohli pozerať. To bolo zas obrátené garde. Išlo o Slovenku, ktorá sa vydala za Angličana. Brali sa v Mexiku, v Anglicku sa im narodilo dieťa. Keď žena prišla prvýkrát do domu manžela, bola zhrozená, v akých podmienkach má žiť a bývať s tým dieťaťom.
Čo bolo predmetom mediácie v tomto prípade?
Stále máme vyfabulované a predstavujeme si Anglicko ako krajinu, ktorá nám zaručí rozprávkový život. Možno je to ešte pozostatok z minulosti, ale dodnes v mnohých prípadoch je predstava žien taká, že ak sa vydajú za cudzinca, budú sa mať dobre. My Slováci sa akoby stále podceňujeme. No životná úroveň u nás je často oveľa vyššia ako niekde v zahraničí.
Keď mi spomínaná žena opisovala pomery, v akých vyrastala na Slovensku, a porovnávala to s tým, kam ju manžel zaviedol, tak to bolo „nebe a dudy“. Zobrala dieťa a prišla na Slovensko. V Anglicku sa to okamžite bralo ako únos dieťaťa, lebo to bola krajina obvyklého pobytu dieťaťa. Anglický súd vyzval muža, aby to skúsil mediáciou, žena sa obrátila na mňa, lebo nechcela anglického mediátora. A my mediátori sme sa mali dohodnúť.
A dohodli ste sa?
Je to stále v štádiu riešenia, uvidíme, ako to dopadne.
Aké sú vaše skúsenosti mediátora so slovenskými súdmi?
Súdnictvo často nie je dostatočne pripravené na tieto prípady. Mám pocit, ako keby dennodenná realita prinášala stále nové veci a sudcovia nie sú v problematike zorientovaní. Najhoršie je, že si to v konečnom dôsledku odskáču deti.
Ako sa podľa vás dá predchádzať prípadom, keď sa rodičia nevedia dohodnúť ohľadne detí?
Základom je prevencia. Aby títo ľudia vedeli, do akej krajiny idú, aký je tam právny režim vo vzťahu k dieťaťu, aká je tam úloha nevesty, manželky voči celej rodine... Ideálne je, ak sa dieťa narodí na Slovensku ako slovenský občan. Žena by mala pred sobášom aspoň raz navštíviť krajinu svojho nastávajúceho a zistiť, kam sa vlastne chystá žiť.
Čo môže mediátor urobiť, keď jedna strana mediáciu odmieta, prípadne, keď tak ako vo Wisterovej prípade, otec deti vezme na iný kontinent?
Mediátor môže vycestovať do cudzej krajiny a pokúsiť sa stretnúť osobne s druhou stranou. Bežne som však robil mediáciu s Američanmi prostredníctvom skypu. Presvedčiť druhú stranu, aby pristúpila na mediáciu, je často veľké umenie. Iniciátor mediácie označí príjemcu mediácie. Vtedy sa začína hlavný mediačný kumšt, aké nástroje rozbalím na to, aby som toho príjemcu odchytil. Podľa typu človeka už viem, ako s ním mám hovoriť. Zvyčajne ide o to, aby pochopil, že vždy ide hlavne o deti. Nech si obaja rodičia uvedomia, že ak sa rozídu, síce prestávajú byť manželia, ale stále budú rodičia. A keď majú radi svoje deti, tak im predsa musí záležať na tom, aby sa nastavili slušné pravidlá hry, aby sa dohodli, kde budú deti vyrastať a ako ich budú vychovávať. V tejto presvedčovacej fáze záleží na mediátorovi, ako bude komunikovať, či bude hrať na city, či povie nejaký príbeh... Je to vrchol mediačnej kultúry.
Čo je na mediácii najťažšie?
Dostať obe strany do jednej miestnosti, z ktorej všetci musia odchádzať ako víťazi. Základným mottom mediácie je princíp win-win. Len čo je jeden víťaz a druhý porazený, tak to nie je mediácia, ale manipulácia. Ľudia si mylne predstavujú, že mediácia, to je len jedna strana, druhá strana a medzi nimi tvárou v tvár sedí mediátor. Ak sú však vzťahy také naštrbené, že sa dve strany nechcú stretnúť zoči-voči, vtedy sa robí tzv. shuttle mediation – kyvadlová mediácia. Stretávam sa individuálne s každým z nich, sprostredkúvam ich názory a stanoviská. Až keď vyhodnotím, že je optimálne, aby sa stretli, vtedy sa stretnú. Mal som však aj takých klientov, ktorí povedali: Mediáciu absolvujem, ale nechcem ho (ju) ani vidieť!
Z čoho pozostáva mediačný proces, keď sa medzi dvojicou vzťah naštrbí?
Po prvé je to pokus o zlepenie vzťahu. Po druhé - keď to nevyjde, tak je to príprava tzv. friendly (priateľského) rozvodu. Aby tí dvaja nevyťahovali pred sudcom na seba nechutnosti a neprali pred ním svoju špinavú bielizeň. Po tretie - ak sa rozvedú, treba sa dohodnúť, aká bude starostlivosť o dieťa. Štvrtý, veľmi dôležitý bod je rozdelenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM). V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že BSM je biznis – má dať, dal. Ale starostlivosť o dieťa je pravý fundament toho, ako by sa mediátor mohol do prípadu vložiť. Ja osobne pracujem aj s emóciami. Apelujem na vyspelosť a kultúru rodičov, na ich predstavy, ako budú s dieťaťom komunikovať, aký režim si navzájom nastavia, čo bude s ich dieťaťom, keď vyrastie.
Zaberá to?
Poviem príklad. Hlavne muži zvyknú nástojiť na tom, aby napríklad 15- či 16-ročné dieťa s nimi trávilo víkendy či prázdniny. Pritom to dieťa má iné záujmy, chce byť s kamarátmi, chodí na tréningy, na súťaže... Hoci mi to neprislúcha, často takému otcovi pripomínam, nech „netlačí na pílu“ a vysvetlí si s potomkom situáciu. Že nebude využívať rozhodnutie, hoci po právnej stránke má na to právo. Niekedy je lepšie vyčkať, lebo keď dieťa dospeje, väčšinou si nájde k rodičovi cestu. Nie je hanbou pre rodiča povedať, že momentálne nemá silu a potenciál, aby tlačil na to, že sa musia stretávať, ak je to proti vôli dieťaťa.
Robili ste mediáciu medzi rodičom a dieťaťom?
Riešil som rozvedených manželov a ich 15-ročnú dcéru, športovkyňu. Raz do týždňa jeden deň a každý druhý víkend musela prísť k otcovi do iného mesta, kde žil s novou rodinou. Mala v jeho dome svoju izbu, kde však bola od piatka do nedele zavretá. Hrala sa na počítači a trpela ako mladý Werther. Doma mala kamarátov, šport a jej otca to absolútne nezaujímalo. Zaťal sa, argumentoval, že on má na to nárok. Na podnet matky som tento prípad medioval. Oslovila ma, aby som sa pokúsil o mediáciu medzi otcom a dcérou. Sadli sme si s dievčaťom a s jej otcom. Bol to tvrdý oriešok. Musel som otcovi na iných podobných prípadoch naznačiť, že ak bude trvať na svojom, príde o dcéru. Pretože keď dospeje a tento aktuálny právny status skončí, dcéra ho pošle kade ľahšie. Napokon došlo k dohode. Dcéra si určovala, ktoré víkendy príde k otcovi. Keď mala športové aktivity, zostávala u mamy a keď mala voľný víkend, prišla k otcovi. To bol jediný ústupok, ktorý bol ochotný otec urobiť.
Deti zvyčajne zostávajú po rozvode u matky. Robia takéto obštrukcie otcovia často?
Mal som prípad, keď sa rodičia rozviedli a bývali 150 km od seba. Otec, vášnivý rybár, bol presvedčený o tom, že dcéra – tínedžerka je šťastná, keď za ním cez víkend príde a chytajú spolu ryby. Pritom to dievča rybačku neznášalo! Poviem vám, že to by bolo na knihu, akí môžeme byť my chlapi tvrdohlaví. Aj ako otec a ako mediátor si maximálne vážim úlohu žien v spoločnosti, v rodine. Matka dáva život, jej úloha v živote dieťaťa je nezastupiteľná, čo sa snažím ctiť a dodržiavať aj pri svojej práci. Samozrejme, že aj ženy vedia byť veľmi kruté a dokážu tvrdo využívať situáciu, ale na to som predsa tu a beriem to pri každej podobnej mediácii ako profesionálnu výzvu. Napriek týmto skutočnostiam, každý mediátor musí byť za každých okolností neutrálny, stáť v strede, byť nad vecou, nedať sa „vtiahnuť“ do príbehu jednou zo strán.
Vráťme sa ešte k situácii Very Wisterovej. Myslíte si, že mediácia by v tomto prípade mohla byť úspešná?
Nie je vylúčené, aby aj v tomto prípade mediátor prišiel do krajiny, v ktorej otec žije. Ale myslím si, že keď to zašlo až do takého stavu, o akom sme informovaní z médií, tak úspešnosť sa bude merať asi už len po právnej stránke. Problém treba jednoznačne riešiť v zárodku. Mal by byť spoločenský apel, že keď to začne medzi dvomi ľuďmi škrípať, mali by vyhľadať odborníka. Hovorím o prípadoch Slovák verzus Slovenka. Ale pri týchto medzinárodných kauzách je to podstatne zložitejšie a o to viac by mal byť do veci zaangažovaný mediátor.
Nepoznám detaily v prípade Very Wisterovej, ale mám ťažké srdce na to, že sa nenašiel mechanizmus zo strany kompetentných orgánov na to, aby sa pán Hulsh nedostal s deťmi za hranice. Ale opakujem – nevidím do toho. Poznám však prípad, že chlap zobral deti do Ameriky a matka sa tak nahnevala, že išla tam a vrátila sa s deťmi na Slovensko. Priznala, že ju to stálo peniaze, ale deti mala pri sebe. To je ten šťastnejší koniec pre matku. Stále však budem apelovať na to, že ak to prestane medzi rodičmi fungovať, veci treba riešiť v zárodku. Nenechajte to vyhniť a dôjsť do štádia, v ktorom ide len o to, kto z koho.
Kedy sa ako mediátor cítite bezradný?
Keď trpí dieťa. Keď vidím, že sa ocitne v búrlivej rodičovskej búrke. Veď ono má rado oboch rodičov a nevie sa zorientovať. Lebo jeden mu niečo tlačí do hlavy, druhý mu tlačí zas iné do hlavy. Je to neskutočný citový zásah, ktorý máva otrasné následky. Niekedy nechápem, kam sa až ľudia dostanú, aké extrémne veci vedia z nenávisti robiť a dopláca na to to najdrahšie, čo majú – vlastné dieťa. Už som hovoril o princípe win-win, keď obaja účastníci mediácie musia odchádzať ako víťazi. Ak sú tam deti, tak je to princíp win-win-win-win... Podľa počtu detí. Nielen rodičia majú mať pocit víťazstva, ale aj deti. A práve na tých zvyšných win-win záleží najviac.
