Kým v Oteckoch vychováva so seriálovou manželkou, herečkou Monikou Hilmerovou (45) štyroch potomkov, v súkromí je otcom rozkošných detičiek - Hektora (3) a Lianky (18 mes.), ktoré mu porodila herečka a speváčka Nela Pocisková (29). O seriáli, opere aj o tom, aký je otecko v reálnom živote, porozprával v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Ako dvojnásobný otec synčeka a dcérky viete porovnať scenár s reálnym životom otecka. Prekvapilo vás niečo pri nakrúcaní, alebo to máte doma podobne ako v seriáli?
Skôr ma prekvapilo, že veľakrát sa v seriálových Oteckoch stretávam s tým, že naozaj ide o reálny život. Myslím si, že práve preto je seriál taký obľúbený. Pri nakrúcaní vznikajú situácie, keď máme pocit, že veď toto je ako u nás doma! Občas sa stane, že máme poznámky typu: Kto tomuto uverí?! Niektoré veci sú „uletené“, ale myslím si, že scenáristky vedia, čo robia a robia to výborne. Okrem toho, nie som typ človeka, ktorý by sa zľakol absurdností, situácií, ktoré sú „cez“. Ak sa nám hercom niečo nezdá, hľadáme cestu, aby to bolo aspoň trošku uveriteľné. Ale ja sa ani v súkromnom živote nezvyknem utápať, snažím sa veci odľahčovať a nenosiť v sebe balvan. V tomto mi je seriál blízky.
V seriáli máte štyri deti, v reáli len dve. Viete si predstaviť, že by ste boli aj v súkromí štvornásobným oteckom?
V tomto momente je to trochu sci-fi. (smiech) Myslím si, že som s deťmi začal trošku neskoro na to, aby boli štyri. Pretože, ak to vezmem z čisto pragmatického hľadiska, rád by som bol s deťmi čo najdlhšie na tomto svete. Neviem si predstaviť, že by som šiel v sedemdesiatke na stužkovú. No keby sa predsa len pritrafilo ešte jedno dieťa, tak by som s tým nemal problém. Každé dieťa znamená viac lásky, ktorá sa znásobí, a to je úžasné.
Vravíte, že ste s deťmi začali trošku neskoro, čosi pred štyridsiatkou. No asi je ťažko posúdiť, kedy je pre muža ten najlepší čas na otcovstvo...
Vždy som po deťoch túžil. Pre mňa sú deti zmyslom života, pokračovanie rodu. Priznám sa však, že som veľa premýšľal o tom, či už nie som na deti starý, či nemali prísť skôr. Lenže, máte pravdu, odpoveď na to sa asi naozaj nedá nájsť. Mladí rodičia výchovu detí berú akoby s väčším nadhľadom, rútia sa tou výchovou bez zjavných starostí. Zrazu je ich potomok dospelý a oni majú život v podstate pred sebou. Keď je človek starší, už je opatrnejší v niektorých situáciách. Myslím si, že v mojom prípade prišli deti vtedy, keď mali.
Ako ste prešli obdobím, keď sa narodila Lianka a Hektor nemal ešte ani dva roky?
Ja asi ľahšie ako Nelka, pretože kvôli pracovným povinnostiam som nemohol byť doma stále a bolo mi to aj ľúto. Pre Nelku to bolo náročné práve preto, že Hektorko bol ešte malý a už tu bolo ďalšie bábätko. Dovtedy sme mu venovali všetok čas, lásku a zrazu sme to museli deliť medzi dve deti. Láska k deťom sa nedá deliť, nijako nalinajkovať. Milujeme svoje deti rovnako.
Vraví sa, že otcovia bývajú viac zaťažení na dcéry, pretože majú pocit, že na rozdiel od chlapcov, dievčatká treba viac chrániť. Je to tak aj vo vašom prípade?
Snažím sa byť objektívny. Obe naše deti milujem a budem ich chrániť, kým sa bude dať. Ale je asi prirodzené, že väčšiu pozornosť, čo sa ochrany týka, bude mať dcéra.
Ako Vlado v Oteckoch preferujete model rodiny, kde sa muž stará o financie, vedie pizzeriu a vaša seriálová manželka, Monika Hilmerová, má byť doma a starať sa o deti a domácnosť. To sa však zmení, keď hrozí rozvod. Ako to funguje vo vašej skutočnej rodine?
Je veľa vecí, v ktorých sa s Vladom líšime. On je v podstate taký „Truhlík“. Na rozdiel od seriálovej postavy si myslím, že každý vo vzťahu má právo na naplnenie svojich profesných, prípadne záujmových snov. Či už je to práca, tanec, spev, šport... V živote je to veľmi dôležité. Preto si nemyslím, že ženu treba pripútať s guľou na nohe v kuchyni o rúru s tým, že var, peč a upratuj... Na druhej strane som presvedčený, že teplo domova vie vytvoriť práve žena. Aj keď budem doma behať v zástere a piecť koláče, ja ten pocit domova neurobím.
Mimochodom, vy viete piecť koláče?
No, nejaké som už upiekol. Mám rád mak a slivkový lekvár a keď mi na to príde chuť, zoberiem z police múku, maslo a upečiem niečo makové. Od hladu by som neumrel.
Vedeli ste sa postarať o deti, keď sa narodili a boli celkom maličké? Alebo ste sa len prizerali, ako to robí Nela?
Bol som v hre hneď, ako deti prišli z pôrodnice. Dojčiť som, prirodzene, nemohol, ale prebaľoval som ich, dodnes ich kúpem, viem im dať najesť a ak treba, uspávam ich.
Viackrát už padli v médiách otázky okolo vašej svadby s Nelou. Je táto téma zas o čosi konkrétnejšia?
Svadba bude, uvidíme či v piatok, či v sobotu... (smiech) Nič konkrétnejšie v tejto chvíli nemáme. Veľmi rád by som čitateľom prezradil viac, ale sám neviem viac. Na začiatku roka sme sa s Nelkou rozprávali, že 2020 je pekný dátum, ale nič to neznamená. Obaja sme síce zástancami toho, že najprv má byť svadba a potom deti, no vyšlo to ináč. Stalo sa to tak, ako sa stalo a je otázka času, kedy to spečatíme aj na papieri.
Okrem aktuálneho nakrúcania Oteckov pôsobíte aj v Opere SND ako spevák – barytonista. Nela je tiež herečkou a speváčkou. U vás doma to musí byť dosť zaujímavé, keď sa pripravujete na rolu. Kde zvyknete spievať?
Ja to mám tak ako s posilňovňou. Nemám doma stacionárny bicykel, ani rebriny. Keď chcem cvičiť, idem do fitnescentra a zacvičím si. So spevom to je podobné. Keď je to nutné, dám si doma pár tónov, ale zvyčajne idem do divadla. Približne raz za mesiac vycestujem do Benátok. Mal som veľké šťastie, kolegyňa Andrea Danková ma zoznámila s korepetítorkou, s úžasnou pani Enzou Ferrari, ktorá pracovala v milánskej La Scale. Pripravovala napríklad opernú divu Mariu Callas († 53) na posledné turné.
Na Slovensku nikto taký ako pani Ferrari nie je?
Obávam sa, že nie. Viete, neznamená, že operný spev sa naučíte na vysokej škole a potom už len spievate celý život. Tak ako sa herec nonstop učí nové texty, operný spevák sa učí piesne. Často je to v cudzom jazyku. Taliansko je kolíska operného spevu a keď spievam opery v taliančine, je dobré pripravovať sa s niekým, kto hovorí plynule po taliansky. Keďže pani Ferrari je Talianka, neodpustí mi žiadnu chybičku. Ak treba vysloviť v texte „a“, tak to musí byť stopercentné „a“ a nie „e“. Je dôsledná na veci, ktoré na prvý pohľad pre mňa nie sú rozdielne, ale ony rozdielne sú. Často u nej „potím krv“, má totiž zásadu, že nič mi neodpustí. Vždy vraví, že ma rolu naučí tak, aby som ju mohol spievať všade na svete. A to je pre mňa výzva. Rozumieme si veľmi aj ľudsky, hovorieva, že som jej druhý syn.
Premýšľam, či viem o niekom, kto bol činoherný herec, a zároveň aj operný spevák tak ako vy. Azda len František Zvarík mi prichádza na um. Je vám bližšia opera alebo činohra a televízia?
Vývoj opery sa posunul. Opera sa veľmi priblížila herectvu. Operný spevák asocioval vždy vážnosť, dôstojnosť. Dnes to tak nie je. Bohužiaľ, neviem prečo, opera sa dostala na okraj spoločnosti ako niečo nepotrebné, zbytočné. Pritom vyspelejšia Európa a svet nám ukazujú, že opera je obrovskou súčasťou kultúrneho života, navyše je veľmi multikultúrna. Keď máte zahraničnú návštevu, tak na operu môžete zobrať každého. Aj Inda, aj Kambodžana či Japonca... Opera je čosi ako medzinárodný jazyk, je rovnaká všade. V činohre je to limitované rečou, jazykom. Som trochu skeptický, či sa dožijem toho, že sa vráti v dobrom zmysle čas národných umelcov. Aby ľudia vnímali sólistu opery Národného divadla nie ako niekoho zbytočného, ale ako toho, kto obohacuje kultúru krajiny.
Operní speváci obvykle nehrajú v činohre, nenakrúcajú seriály a netočia filmy. Spomeniem len niektoré mená našich umelcov – Adriana Kučerová, Peter Dvorský, Miroslav Dvorský, Dalibor Jenis, Štefan Margita... Prečo ich nevidieť inde než v opere?
Lebo ste vymenovali svetových spevákov. Tí asi nepotrebujú hrať v seriáloch. Keď prídete do Viedenskej štátnej opery, alebo do milánskej La Scaly a spomeniete ich mená, nikto sa neopýta, kto to je. Lebo všetci to vedia. Lenže u nás je situácia taká, že na Slovensku sú len tri divadlá, urobiť u nás kariéru operného speváka je preto veľmi ťažké. Ešte šťastie, že máme blízko české divadlá a veľa vecí si môžeme odskúšať aj tam. Spieval som napríklad v Olomouci či v Ostrave. Pritom slovenská operná škola bola vždy svetová.
Čo si musí operný spevák na rozdiel od činoherného herca odriekať?
V prípade opery je to o obrovskej hlasovej hygiene, o veľkom sebazaprení. Lebo zaspievať ťažkú operu je naozaj veľký fyzický výkon. Ak zachrípne divadelný herec, tak predstavenie nejako odohrá. Tým nechcem zľahčovať rolu činoherného umelca. Ale keď začnete chripieť v opernom speve, to už také veselé nie je, tam už sranda končí.
Keby ste boli postavený pred rozhodnutie – herectvo alebo operný spev, čo by vyhralo?
Opera. To je vášeň. Priznám sa, že čo sa týka opery, na to, ako často hrám, plnia sa mi sny. Môj obrovský sen bol spievať rolu Rodriga vo Verdiho opere Don Carlo. Splnilo sa mi to, minulý rok som debutoval v tejto opere v SND. Veľkú zásluhu má na tom pán dirigent Martin Leginus, za čo mu nesmierne ďakujem. Ďalším splneným snom bolo spievať Verdiho Falstafa. V novembri by sa mi mal splniť ešte jeden sen. S režisérkou Andreou Hlinkovou by sme mali robiť v Česku Trubadúra. Mám tam rolu Conte di Luna, je to pekná „nakladačka“. Rád by som si tiež zahral Verdiho Rigoletta. Barytónu vek prospieva, preto niektoré roly je dobré spievať, keď už prichádzajú šediny. Je množstvo diel, ktoré mám pred sebou, a verím, že ak to zdravie dovolí, postupne ich budem môcť „odfajknúť“.
Stalo sa vám, že ste na opere z hľadiska začuli niečo ako - aha, Vlado z Oteckov?
Vo vážnej role nie. Ale v opere SND hráme v súčasnosti dve detské operné predstavenia – Veľká doktorská rozprávka a Rozprávka o šťastnom konci. Keď prídem na javisko, deti v hľadisku vždy zašumia: „To je Vlado!“ Kolegyne si zo mňa už vopred robia žarty, že zas tam bude len jedna hviezda. (smiech) Ale vo vážnych predstaveniach pre dospelých sa mi to nestalo. Poteší ma však, keď ma na ulici pozdraví cudzí človek a namiesto niečo o Oteckoch mi povie: „Pán Tůma, videl som vás v opere, vy máte krásny hlas! Kedy zas budete niečo spievať?“ Úprimne, z toho mám väčšiu radosť, ako keď ma osloví: „Vlado, odfoť sa so mnou!“
