Od konca vlaňajšieho leta v tamojšom špitáli totiž pracuje Stephen (30), ktorý pochádza z Južného Sudánu. Čerstvý absolvent Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave si už stihol získať srdcia pacientov i dôveru kolegov. Všetci ho milujú nielen pre jeho obrovský zápal pre medicínu, ale aj pre jeho dobré srdce i úsmev.
Stephen (30) je neprehliadnuteľný už hneď pri príchode na interné oddelenie v zlatomoravskej nemocnici. Nie je to však pre farbu jeho pleti, ale predovšetkým pre širokánsky úsmev a obrovskú srdečnosť. „Nedali by sme si ho za nič na svete. On má taký pekný prístup k pacientom aj k nám. Je to zlatý človek, náš,“ svorne tvrdia sestričky. „To preháňajú,“ prekvapí hneď na úvod dokonalou slovenčinou a skromnosťou sympatický mladík a pokračuje:„Je tu úžasný kolektív a k pacientom sa vždy správam milo a slušne, veď sú v nemocnici, tak im musíme dať aspoň trochu radosti, aj to lieči.“ O tom, že Stephen si vždy nájde čas na každého pacienta, aby s ním prehodil pár slov, podržal ho za ruku, sa tam hovorí aj po chodbách. Do malej nemocnice prišiel po skončení štúdia na konci júna.
„Na Slovensko som prišiel študovať po tom, čo som doma už mal 1,5 roka štúdia lekárskej univerzity sa sebou. Využil som program, ktorý majú naše vlády medzi sebou. Začať som však musel úplne od začiatku, ba ešte tým, že ma čakal ročný intenzívny kurz slovenčiny a až potom medicína. A to som netušil, že váš jazyk je taký ťažký, viem anglicky a naivne som si myslel, že to bude podobné,“ smeje sa Stephen. Treba mu však uznať, že hovorí slovensky úplne plynule.
Páčia sa mu Slovenky
Stephen je nezadaný, ale veľmi sa mu páčia naše dievčatá. „Zatiaľ som mal šťastie stretnúť len dobré ženy u vás a ste aj veľmi krásne,“ šibalsky žmurkne mladík. Na otázku, či by si vedel predstaviť vzťah so Slovenkou, sa začne smiať. „Musí to byť osud a je jedno, aká bude. Ale áno, viem si to predstaviť,“ prizná nakoniec hanblivo Stephen.
Mimo nemocnice veľmi rád bicykluje, počas štúdia na univerzite spieval v kostolnom zbore, je silný katolík. „Tu nemám veľa priateľov ani také vzťahy ako v Bratislave. Ale kamaráti ma sem chodia navštevovať, alebo ja idem za nimi a cestujeme. Na jeseň sme boli v Topoľčiankach, to ich víno je skvelé,“ pochvaľuje si nápoj bohov.
Vzápätí prizná, že rád tancuje. „Ľudové tance neviem, ale snažím sa a nejako to kopírujem,“ povie so svojou typickou veselosťou. Naše bryndzové halušky mu veľmi nechutia, no kapustnica áno a najviac si pochutil na vianočnom zemiakovom šaláte. Počas štúdia bol doma len raz, aj to po siedmich rokoch.„Pochádzam z veľkej rodiny, mám 7 súrodencov. Otecko zomrel pred dvoma rokmi na rakovinu žalúdka, pracoval vo vláde, mamička ešte žije. Súrodenci sú po celom svete,“ zvážnie sympatický mladík. Možno aj preto si chce urobiť atestáciu z gastroenterológie. „Potom by som si chcel vybrať ešte jednu a raz plánujem vrátiť sa domov, aby som tam mohol odovzdať skúsenosti a to, čo sa tu naučím. Ale teraz je ešte ťažké povedať, ako sa vyvinie môj osud,“ priznáva.
Najväčším zážitkom bol pre neho sneh. „Vybehol som von, nemal som rukavice a potom ma veľmi pálili a boleli ruky. Ja som ich totiž dal pod horúcu vodu, že sa zohrejem, netušil som, že to nemám robiť, bolo to hrozné, ako tisíce ihiel. Mne je v zime hrozná zima, a keď je sneh, už vždy si dávam rukavice,“ zakončí svoje rozprávanie Stephen.