Okamžite po prílete absolvoval aj tlačovku, ktorú odštartoval minútou ticha za zosnulého kolegu Paula Goncalvesa († 40). Aj z dôvodu tejto tragickej udalosti zvažuje svoje ďalšie pôsobenie na prestížnych pretekoch.
Umiestnenie v TOP 10 vám tesne uniklo. Ako hodnotíte váš výsledok v porovnaní s minulými rokmi?
Na viac som tento rok asi nemal. Ale poviem pravdu, som rád, že som predovšetkým prišiel do cieľa živý a zdravý. Tento ročník bol pre mňa mimoriadne stresujúci. Nebol ťažký z fyzickej stránky, ale z psychickej. Hlavne pre tragickú smrť môjho kolegu. Nebolo nám do smiechu nikomu. Som rád, že to je už za mnou.
Ako ste sa vyrovnávali s tragickou smrťou Goncalvesa? Ponúkli vám organizátori pomoc psychológa?
Áno, ponúkali mi pomoc psychológa. Pýtali sa ma hlavne, či chcem v pretekoch pokračovať. S týmito vecami však musíte rátať, keď idete na Dakar. Je však iné o tom rozprávať a počuť, že sa niečo stalo, a je iné byť priamo pri tom. To sa nedá opísať. Určite ma táto skúsenosť poznačí do konca života. Človek zmení svoje priority.
Ako vidíte svoje ďalšie účinkovanie na Dakare?
Na prvom mieste je moja rodina. Ak by som ju nemal, tak mi je to jedno, a viem, aký cieľ by som mal. Ale mám dve malé deti, ktoré nadovšetko milujem. Potrebujem trochu času. Musím si všetko dobre premyslieť. Motorky milujem, ale milujem najmä svoju rodinku. Dakar je srdcovka a obrovský stres zároveň.
Máte po tom, čo sa stalo, strach?
Strach som mal vždy. Myslím si, že každý jeden pretekár sa bojí. Nie je to zábava, keď sa rútite rýchlosťou 150 km/h po púšti v neznámom teréne. Stačí malá nerovnosť a je koniec. Život bez motorky si však neviem predstaviť. Ale je rozdiel jazdiť doma na Slovensku a na Dakare.
Bude podľa vás Dakar niekedy bezpečný?
Nikdy. Idete niekde, kde ste v živote neboli, a pretekáte v nebezpečnom teréne vo vysokých rýchlostiach. Navyše, konkurencia je obrovská. Každý chce vyhrať a ide na plný plyn. Ani obmedzenie maximálnej rýchlosti by nepomohlo. Je jedno, či padnete pri 180 alebo 130 km/h. Výsledok bude rovnaký. Možno keby bola rýchlosť do 100 km/h... Ale to by už nebolo ono. Ak chcete ísť na Dakar, musíte mať „gule“.
Na víťaza ste mali dvojhodinové manko. Kde vidíte rozdiel medzi vami a tými najlepšími pretekármi?
Keby som vedel na túto otázku odpoveď... Etapa trvá štyri a pol hodiny. Keď dostanem 20-minútové manko, tak to je hrozne veľa. Aj desať minút je veľa. Keď si to človek potom zráta... Natrénované som mal, ale proste oni mali inú rýchlosť. Poukázal by som na fakt, že v TOP 11 sme boli iba traja Európania, ostatní boli všetko Američania. Oni majú tú púšť doma. Všetci sú pokope a spolu trénujú. Ja doma trénujem v lese, to je obrovský rozdiel. To je, ako keby som trénoval pingpong a chcel hrať tenis.
Čo vás tento rok najviac prekvapilo?
Asi podnebie. Na prekvapenie bolo dosť chladno. Hlavne ráno bola poriadna zima. Na jednej etape sme iba o jeden deň ušli snehu.
Čo dokázal Štefan Svitko (37):
Odjazdil 11. ročník Rely Dakar
Obsadil 11. miesto
Najlepšie umiestnenie: 2. miesto v roku 2016
