Moderátorka Alena Heribanová (64) v rozhovore prezradila, ako sa jej pozdáva nový flek, ako berie fakt, že už patrí do generácie, ktorá si veľa pamätá a čím ju po rozvode očaril nový partner.
Takmer po 6 rokoch práce v Rakúsku ste sa vrátili späť do televízie. Okrem relácie Anjeli strážni, ktorú moderujete, ste najnovšie aj tvárou Trojky RTVS. Beriete to ako novú pracovnú výzvu?
Začnem celkom vydareným sloganom: S Trojkou nikdy nezostarneš! To je pozmenený text z piesne Petra Nagya So mnou nikdy nezostarneš. Nie je to nič ojedinelé, že prichádza televízia, ktorá vráti starších divákov do čias mladosti, vysiela archívy, zlatý fond z minulých rokov. A divák, ktorý zostarol pri „svojich“ programoch, si z ponuky vždy vyberie to, čo mu ulahodí.
Televízia teda Trojkou stavila na staršiu generáciu?
Cieľová skupina sú diváci vo veku 60 a viac. Ukazuje sa, že mladí ľudia sú najmä na internete, na sociálnych sieťach. Sú v aktívnom veku, keď majú množstvo povinností a nezostáva im veľa času na posedávanie pri televíznych programoch. Tento priestor prirodzene uvoľnili staršiemu divákovi. A ten bol zvyknutý aj na hlásateľky, ktoré sa mu prihovárali, keď bol ešte mladší a keď všetky dnes vysielané programy boli vtedy premiérami.
Potešili ste sa novej ponuke?
Veľmi a nemala som ani veľa času na rozmyslenie, všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. Trojka od 22. decembra vysiela svoje archívy nesmierne bohaté na žánre, ktoré dnes už žiadna televízia neprodukuje. Sú to programy, ktoré sme kedysi uvádzali spolu s mojou kolegyňou Soničkou Müllerovou v premiére a dnes ich po 30 rokoch uvádzame opäť spolu v repríze. Sme hostiteľkami programu, čo neznamená klasické zahlasovanie relácií, ale je skôr akousi pozvánkou pre divákov spojenou s rozhovormi so zaujímavými svedkami doby. Základom našej úlohy je pripomenúť aj krátky exkurz do minulosti, informácie o zaujímavých historických udalostiach, ktoré sa viažu na aktuálny dátum večera. Na Trojke ide o stretnutie s legendami, a o to, aby si ľudia pripomenuli tých, čo kreovali kultúru televízneho vysielania.
Hovoríte o starších divákoch, o archívnych programoch. Pritom priznávate, že ste toho všetkého boli súčasťou. Ale musím vám polichotiť, pretože vy akoby ste ani nestarli...
Nuž, robím, čo je v mojich silách! (smiech) Pravdupovediac, dnes je 60+ človek z môjho pohľadu oveľa aktívnejší, ako bol pred rokmi. Kedysi ženy, ktoré mali 50 a viac, išli do dôchodku a vo väčšine prípadov naozaj hodili flintu do žita, a žili spokojne, alebo aj nespokojne jeseň svojho života. Dnes, keď nám populácia na celom svete aktívne starne, je bežné, že sa čerstvá dôchodkyňa zaujíma o najbližšie fitnescentrum alebo jogu. Sú tu Univerzity tretieho veku, programy pre seniorov, jednoducho svet sa posunul.
Prejde vám pri uvádzaní programov na Trojke často hlavou: Toto si pamätám, to už ubehlo tridsať rokov?
Áno, a nie je v tom nostalgia, ani smútok. Nemám pocit, že vek mojej mladosti bol oveľa lepší, ako je tento. Každá etapa života má svoje „pre a proti“. Ako mladá mama dvoch detí som bývala veľmi unavená, vyčerpaná, lebo som si nemohla pripustiť, že zvládať perfektne profesiu aj rodinu je veľmi náročné. Neodpustila som si vtedy nič, svoj nekonečný perfekcionizmus som mohla zvládnuť len so svojou mladosťou a energiou, ktorou ma Boh obdaril. Môj súčasný zrelý vek ma oslobodil od tohto boja o uznanie a „miesto na slnku“. Vydýchla som si, spomalila a rozvážnejšie kráčam svojimi dňami. Pozorujem úsmevy svojich malých vnučiek, pri kávičke preberáme životy mojich drahých detí, mám viac času na svojich rodičov, ktorí žijú v skóre: ocko 94 - mamička 86 rokov, stále samostatne a nezávisle vo svojom domčeku so svojimi kocúrmi a spomienkami. Ďakujem za túto zrelosť, ktorú žijem v relatívnom zdraví a za oslobodenie od množstva povinností aj túžob.
Koniec koncov, vaše meno je stabilnou značkou na mediálnom trhu...
Priznám sa, že nikdy som sa nespoliehala na to, aké mám meno a či mám vybudovanú silnú pozíciu. Vždy som mala pocit, že každoročne 1. januára začínam nové derby, nový zápas o prežitie. V našej mediálnej oblasti sme v konštantnej konkurencii a v neistote. Vždy sme prichádzali s novými nápadmi, projektami, s novou zodpovednosťou a s novou energiou. Bavilo ma byť aktívnou a nepodliehať ilúzii, že už mám na hlave vavrínový veniec... Víťaz totiž vždy zostáva sám. Ale teraz, keď vidím, ako sme sa rozrástli, že mám dcéry „na poriadku“, dobrých zaťov, krásne vnučky, ktoré milujem, to je už úplne iná hodnota. Práca sa stala krásnym potešením bez nároku na postup.
Staršia generácia už len s nostalgiou spomína, ako sa v minulosti hlásateľky prihovárali divákovi z obrazovky. Na pohľad príjemná a nenáročná práca - sadnúť si v štúdiu pred kameru a s úsmevom povedať pár naučených viet. Aká však bola skutočnosť?
Trošku iná. Vtedy aj prijímacie pohovory na miesto hlásateľky boli veľmi náročné. Bolo treba mať ukončené patričné vysokoškolské vzdelanie, znalosť najmenej dvoch cudzích jazykov, písomne aj ústne. Potom prichádzala na rad hlasová výchova, ortoepia, ortofónia (náuka o spisovnej výslovnosti hlások) a podobne. Aj po úspešnom konkurze sme absolvovali kopec školení, kým sme sa dostali na obrazovku. Museli sme mať intelektuálny backround, talent aj vzdelanie, aby sme tú prácu mohli robiť. Neexistovali čítačky, iba dobrá pamäť, neexistoval internet, kde získam v sekunde potrebné informácie.
Odkiaľ ste v tých časoch brali informácie?
Pri príprave do služby som sedela hodiny pri encyklopédiách, v knižniciach a excerpovala som si zaujímavosti, fakty, ktoré som nikde inde ako v knihách a v časopisoch nemohla nájsť. Keď som si pred službou robila prehľad programov a chcela som zaujať nielen tým, aké mám šaty, ale tým, čo hovorím, vyberala som z encyklopédií informácie o filmoch a o všetkom, čo sa v ten večer vysielalo. Bola to práca spojená s nepretržitým štúdiom a výsledok, pár minút našej „slávy“ bola esencia niekoľkohodinovej práce. Nehovoriac o tom, že sme vtedy zahlasovali programy pre Československo, pre 15 miliónov obyvateľov, a verejnoprávna televízia bola jediná. Televízne pondelky boli utorkovou témou diskusií Čechov a Slovákov v celej krajine.
Z Viedne ste sa vrátili pred viac ako rokom. Ako vnímate súčasné politické dianie u nás?
Sme mladá krajina a učíme sa všetko od začiatku - aj žiť a užívať hodnoty demokracie. Žiaľ, niektorí naši politici, keď dostanú po voľbách mandát spravovať krajinu, a rozhodovať o nás, začnú namiesto toho, aby nám slúžili a pomáhali, žiť dôstojný život, vládnuť a manipulovať nás. Pokora, pracovitosť a súcit, spravodlivosť a čestnosť, morálka a iné cnosti ustúpia tomu, čo dnes okolo seba vidíme. Mám pocit, že mnohým nezáleží na ľudoch, ale na vlastných vreckách.
Vďaka svojej profesii sa poznáte s mnohými našimi politikmi. Ste rozčarovaná z káuz, v ktorých niektorí z nich lietajú?
Musím povedať, že napríklad v relácii Anjeli strážni som zámerne nikdy žiadneho aktívneho politika nemala. Pre istotu... A hlásili sa cez svojich poradcov mnohí, ktorí chceli účinkovať. Potešili sme sa pánom exprezidentom – Václavovi Havlovi, Michalovi Kováčovi a Rudolfovi Schusterovi. Ale ak hovoríme o tom, ako zlyhávajú politici, tak nie sme oveľa horší ako iné krajiny. Jednoducho, moc chutí... Ale keď napríklad rakúske médiá zverejnili škandalózne video s rakúskym vicekancelárom Heinzom-Christianom Strachem, tzv. Ibiza video, okamžite musel odstúpiť. Vláda bola v dôsledku toho rozpustená a boli vypísané nové voľby. U nás je situácia iná, vina nie je potrestaná, čo spoločnosť paralyzuje. A to nie je v poriadku.
Keď už hovoríme o Anjeloch strážnych, zaujíma ma, či máte blízko k veciam medzi nebom a zemou.
Áno a čím som staršia, tým sú mi bližšie. Ako keby súviseli s večnosťou, s odchodom z tohto sveta. V prvej polovici života nemáme čas sa nad večnosťou zamýšľať, energiu investujeme do povinností, do rodiny, detí, do práce... A potom máme čas na duchovné stretnutia s anjelmi. Rozmýšľame intenzívnejšie o veciach medzi nebom a zemou, o vzájomnej pomoci, medziľudských vzťahoch. Ako žiť viac duchovne a intímnejšie so samým sebou a s blízkymi. Ako si navzájom pomáhať, ako si robiť radosť, aby sme roky, ktoré máme pred sebou, čo najkrajšie zvládli. Napríklad si čoraz viac uvedomujem históriu a prítomnosť tohto nášho priestoru a hovorím si, že sme šťastná krajina. Nepoznáme prírodné katastrofy, tajfúny, zemetrasenia... Sme krajina relatívne pokojná s relatívnymi istotami. A záleží už len na tom, ako si budeme my ľudia rozumieť, ako si budeme navzájom pomáhať.
Zbierate sošky alebo obrazy anjelov?
Mám ich doma celú zbierku! Porcelánových, drevených, keramických... Veľmi veľa anjelov mám od rezbára Vladimíra Morávka, jedného anjela dokonca v takmer životnej veľkosti. Darovala mi ho k päťdesiatke moja rodina, Jozef a dcéry. Často sa mi stáva, že mi hostia do relácie prinesú anjela. Napríklad pán biskup Jozef Haľko mi daroval anjela z Vatikánu, paralympionik Janko Riapoš mi priniesol veselého keramického anjela, Lucka Bílá anjela, ktorého sama vyrobila...
Zažili ste niekedy počas vysielania relácie nejaký „anjelský“ zážitok?
Mala som nedávno hosťa, medzinárodne uznávaného výtvarníka Ondreja Rudavského, syna slávnych umelcov Andreja (†82) a Márie Rudavských († 77). Obaja už, žiaľ, zomreli. Keď asi pred mesiacom prišiel do relácie Ondrej, priniesol mi obraz od svojej mamy. V noci sa mu totiž snívalo, že k nemu prišla mama a povedala: „Ja som zabudla Alenke dať tento obraz, ešte keď som žila. Prosím ťa, zober jej ho!“ To mi vyrazilo dych. Človek po takýchto zážitkoch čoraz viac verí v zvláštnu silu energie. Lebo energia je nezničiteľná, aj keď odchádzame, niekde tu zostáva.
Kto je váš anjel strážny?
Mám ich niekoľko... Určite je to mama. Dala mi život, a tým mi dala všetko. To je najdôležitejší človek v mojom živote. Kam Boh nemôže, pošle matku. A v každom období som mala pri sebe blízkych ľudí, v ktorých som videla anjelov. Pomáhali mi a kráčali so mnou ruka v ruke. Dodnes sú to obe moje dcéry, ktoré sú mojimi najlepšími kamarátkami.
Boli ste niekedy nahnevaná na svojho anjela strážneho?
Nie. Často, keď sa mi niečo smutné v živote udialo, rozmýšľala som, prečo je to tak. Postupne som prichádzala na to, že sa mi smola prilepila na päty v súvislosti s mojím správaním sa k druhým, k sebe samej, s chybami, ktorých som sa dopustila. Moje prehry ma vždy akosi poučili a nasmerovali na ďalšiu cestu. Len neúspech človeka zastaví a prinúti k úvahe, kde sa stala chyba. Úspech nás zvyčajne opije a zlenivieme. Veľakrát som nerozumela veciam, ktoré sa mi v živote dejú. Veľa odpovedí som nachádzala na cestách po svete. Bola som v Nepále, prešla pešo stovky kilometrov, spávala aj v mrazoch v stane, meditovala, hovorila s budhistami, s hinduistami, veľa som sa dozvedela o nich, o ich kultúre, filozofii, ale predovšetkým o sebe. Minulý rok v lete som bola na Sibíri, pri Bajkalskom jazere, v republike Burjatov, aj na šamanských rituáloch.
Prečo vás zaujalo šamanstvo?
Najskôr som o ňom veľa čítala, debatovala s ľuďmi. Centrum a chrám šamanizmu je aj v Berlíne. Šamanstvo je v Rusku akceptované oficiálne náboženstvo, ktoré spočíva v komunikácii s predkami. Šamanizmus vznikol pred tisícročiami na Sibíri a odtiaľ sa rozšíril do sveta. Dávno som si hovorila, že by som si chcela pozrieť Sibír. Pozrieť sa tam, kde toľko ľudí prišlo o život a, naopak, kde si toľko ľudí našlo lásku a vášeň. Veď tam žil napríklad ruský lekár a spisovateľ Anton Pavlovič Čechov, v Irkutsku český spisovateľ Jaroslav Hašek. Zaujímajú ma krajiny, ktoré nie sú globalizované, žijú si svojím rytmom aj charakterom. Očarila ma predovšetkým tamojšia príroda. Bajkalské jazero je zázrak. Je to sladkovodné more so striebornou hladinou, s miliónmi planktónov, rýb, živočíchov, ktoré nikde inde na svete nežijú. Žijú tam mrože a tulene, ktoré sa povaľujú na skalách, z ktorých mnohé majú podobu ľudských tvárí.
Bola to len zvedavosť, čo vás doviedla na Sibír alebo ste sa chceli podučiť šamanizmu?
Ja osobne som si nedala nič vyveštiť, analyzovať ani karmicky vykladať. Ale v našej skupine boli takí, ktorí sa vydali na túto cestu práve za poznaním svojej rodinnej anamnézy. Zúčastnila som sa na šamanských rituáloch a bola to zaujímavá skúsenosť. Väčšina z mojich kolegov, ktorí sa so šamanom radili o svojom zdraví, nechali si vykladať rodinné vzťahy a riešili svoje životné situácie, bola prekvapená, čo všetko pravdivé sa dozvedeli o sebe, aké východiská spolu na rituáloch našli... Je zložité rozprávať o skúsenostiach zo Sibíri u nás, ide mi skôr o moje osobné poznanie. Všetko, čo som videla a zažila, mi otvorilo nové poznanie.
Pred dvomi rokmi sa vám udiala v živote zásadná zmena. Po takmer 40 rokoch ste sa rozviedli s manželom Jozefom Heribanom (66), čo bol pre mnohých dosť veľký šok.
Ako sa vraví – do melóna a do ľudí nevidíš. Nikto nás nepoznal tak, ako sme sa poznali my dvaja navzájom. Všetko dozrievalo a vyvíjalo sa postupne. Isté okolnosti v živote spôsobili, že sa nám vytrácalo porozumenie a tolerancia, to základné, čo človek potrebuje vo vzťahu. Bolo to veľmi ťažké obdobie a myslím si, že sme ho obaja zvládli so cťou. Zostali sme priatelia a dohodli sme sa, že nebudeme naše boľavé jazvy komunikovať na verejnosti. Dokázali sme si všetko vysvetliť a dospieť k rozhodnutiu, že každý pôjdeme svojou cestou. Dcéry boli vydaté, boli už matkami. Mali sme pocit, že teraz si môžeme dovoliť dať v živote novú šancu. Myslím si, že obaja sme si našli nový modus vivendi – spôsob spolunažívania a som tomu rada.
Mnohé ženy po šesťdesiatke už nenájdu odvahu urobiť taký rázny krok a začať nový život. Vy ste im ukázali, že nikdy nie je neskoro...
Áno, máte pravdu, málokedy je príliš skoro a nikdy nie neskoro... Žiadny rozchod nie je ľahký, najmä keď ste s partnerom prežili krásne roky rodinného života, plné lásky. Za to všetko som veľmi vďačná. Ale po rozchode prišli mesiace prebdených nocí a riešenia nového domova, nových životných istôt. Nášmu rozhodnutiu predchádzal dlhodobý proces a nebolo unáhlené. Veľa sme sa o tom rozprávali, argumentovali, dlho sme zvažovali, čo ďalej a prišli sme k rozhodnutiu, že je pre oboch najlepšie kráčať svojou vlastnou cestou. Hovorí sa: „Lepší je bolestný koniec ako bolesť bez konca“. Možno aj preto, že sme sa navzájom pochopili, sme zostali priateľmi.
V súčasnosti ste šťastná po boku nového partnera, o sedem rokov staršieho nemeckého podnikateľa Konrada. Čím vás očaril?
Vážime si veľmi jeden druhého a tešíme sa z jednoduchého tichého šťastia, ktoré nás spája a ktoré prežívajú ľudia v našom zrelom veku.
