A teraz sa kotlebovci dostali do parlamentu opäť! Ako je to možné? Prečo veľká časť holubičieho a bohabojného slovenského národa inklinuje k fašizmu? Kam až siahajú jeho korene na Slovensku? O tom sme sa rozprávali s historikom Tomášom Klubertom z Ústavu pamäti národa.
Kde sa na Slovensku po prvý raz stretávame s prejavmi, ktoré by sme mohli označiť za fašistické či nacistické?
Otázka je, čo to ten fašizmus a nacizmus je. Nemôžeme to brať ako nejaký čisto slovenský fenomén. Fašizmus a ani nacizmus na Slovensku nevznikli, bola to len odozva historických udalostí, ktoré hýbali celou Európou. Podobné skupiny existovali už pred prvou svetovou vojnou, aj keď boli na úplnom okraji politického spektra a nemali žiaden relevantný vplyv. Rozhodujúci moment, ktorý umožnil vznik extrémizmu, bola prvá svetová vojna, ktorá rozmetala staré poriadky.
Zrútili sa istoty, monarchia, cirkev, tradičná morálka... Ľudia vtedy veľmi zosuroveli. Už za prvej svetovej vojny sa diali veci, aké robili potom neskôr nacisti, napríklad hromadná genocída Arménov osmanskými Turkami. Nemci, najvyspelejší kultúrny národ Európy, sa dopúšťali vojnových zločinov napríklad v Belgicku, a nikto za to nebol potrestaný. To neskôr extrémistov povzbudzovalo.
To bola Európa, ale čo u nás na Slovensku?
Zločinov sa dopúšťala aj rakúsko-uhorská armáda na Balkáne. Vojaci, ktorí sa potom vrátili z frontov prvej svetovej vojny, boli už touto brutalitou nasiaknutí. Veci, ktoré boli v civilnom živote nepredstaviteľné, boli na fronte tolerované, ba čo viac, vyžadované. To sa tiahlo celou Európou. Zoberte si Talianov, kde sa zrodil fašizmus.
Kto by o nich povedal, že sú brutálny národ? Veď to sú ľudia, ktorí majú radi pohodu, spev, vínko, dobré jedlo... Ako som hovoril, vo vojne ľudia prišli o istoty a v nástupníckych štátoch vládla bieda. Nečudujme sa, že ľudia uverili extrémistom a ich ľahkým riešeniam. Nacizmus v Nemecku a fašizmus v Taliansku vyklíčili z biedy, lebo tam vlády nedokázali zabezpečiť ľuďom prácu a poriadok.
Ktoré politické sily u nás k tomu inklinovali?
Veľa Slovákov a Čechov bojovalo v Rusku, kde sa počas revolúcie brutalita prejavila naplno, nielen na strane boľševikov, ale aj ich nepriateľov. Boli tam fanatickí nacionalisti, antisemiti... A na našincov, ktorí tam bojovali, sa predsa len niečo z toho nalepilo. Už pred druhou svetovou vojnou vznikla v Československu fašistická strana – Národní obec fašistická. A kto ju založil? Generál légií v Rusku Radola Gajda.
A potom tu bola Hlinkova slovenská ľudová strana.
V nej boli ľudia rôzneho razenia. Bol tam však aj Vojtech Tuka, človek, ktorý obdivoval Mussoliniho, a neskôr začal nadväzovať kontakty tiež s hitlerovcami. Spolupracoval s už spomínanou českou Národní obcí fašistickou, lebo tá ako jediná mala pochopenie pre slovenské požiadavky autonómie.
Andrej Hlinka tiež obdivoval Mussoliniho, o tom niet pochýb. Ale Hitlera neznášal, lebo vodca nacistov bol proti cirkvi. S ním by nikdy nenašiel spoločnú reč. Už v 20. rokoch vznikla v rámci ľudovej strany tzv. Rodobrana, ktorá sa začala formovať okolo Tuku. Bol to poriadkový zbor, ktorého úlohou bolo najmä dohliadať na bezpečnosť na zhromaždeniach strany. Vtedy bol politický boj v porovnaní s dneškom strašná divočina.
Bežne dochádzalo k násilnostiam, bitkám, na politických odporcov sa hádzali kamene a podobne. Inšpiráciu Rodobrana nachádzala u talianskych fašistov, napríklad, jej členovia nosili čierne košele. Neskôr bola Rodobrana zakázaná, ale práve z jej bývalých členov sa v júni 1938 sformovala Hlinkova garda. Pôvodne to mala byť akási stranícka bezpečnostná služba. Na jej organizovanie či vývoj však Hlinka nemal žiaden vplyv, v tom čase bol už ťažko chorý.
Akú úlohu pri formovaní ľudáckej politiky zohral antisemitizmus?
Ten bol úplne všade, na Slovensku určite v menšej miere ako napríklad v Poľsku či v Maďarsku. V našich končinách nevychádzal z rasového pôvodu ako v Nemecku, bola tu skôr náboženská averzia a do určitej miery aj závisť. Mnohí, ktorí prišli o majetok alebo ho prepili v krčme, nenadávali na seba, ale na Židov. Kým bol Hlinka vo vedení ľudovej strany, antisemitský tón tam nebol veľmi výrazný.
On sám vyhlasoval, že nie je žiaden antisemita a ani nedovolí, aby sa jeho strana stala antisemitskou. Ale ako narastal vplyv radikálov, ako boli Karol Sidor či Alexander Mach, tak antisemitizmus sa stupňoval. Platilo to aj o Jozefovi Tisovi, ktorý síce nemal rád nacistov, lebo boli proticirkevní, a to mu ako katolíckemu kňazovi bolo proti srsti. Ale na druhej strane tu bola pociťovaná hrozba komunizmu zo Sovietskeho zväzu, a Židia boli s komunizmom spájaní, zoberme si napríklad termín židoboľševizmus, ktorý slovenská propaganda hojne používala. Antikomunizmus a antisemitizmus sa spojili do jedného.
Aký mala Hlinkova garda status?
Už po vyhlásení autonómie v októbri 1938 bola legalizovaná ako jediná povolená branná organizácia na Slovensku. Tiso sa obával, že mu radikálne krídlo prerastie cez hlavu a nechcel, aby garda mala veľkú moc. Snažil sa ju udržať iba ako čisto brannú organizáciu, ktorá by sa starala o výchovu mládeže a ako pomocnú zásahovú silu pri mimoriadnych situáciách.
Ale nakoniec sa z nej vyformovalo akési slovenské gestapo...
Takto by som to až nepreháňal. Gestapo bola tajná polícia, z Hlinkovej gardy malo vzniknúť niečo ako SA alebo SS, mala to byť elita strany. Nakoniec to dopadlo inak. Na Slovensku, vtedy aj dnes, do podobných organizácií vstupovali najmä karieristi, rôzne deklasované živly, ktoré si takto mohli kompenzovať svoje komplexy.
Napriek snahám vytvoriť z HG nejakú paralelnú ozbrojenú organizáciu s cieľom zaviesť na Slovensku nacizmus, zostal jej najvyšším veliteľom prezident Tiso, a ten sa snažil gardistov držať nakrátko. Ich vplyv začal klesať... Treba povedať ešte jednu vec, ku gardistom sa dostali aj mnohí, ktorí tam nechceli ísť. Povinné členstvo bolo napríklad podmienkou pre učiteľov brannej výchovy.
No ale zase takí neškodní gardisti asi neboli...
Čo ich znova postavilo na nohy, bola nemecká okupácia Slovenska v auguste 1944. Nemci našli najoddanejších spolupracovníkov medzi najfanatickejšími členmi Hlinkovej gardy, ktorí boli dovtedy štátnou mocou zatlačení do úzadia. Zrazu dostali možnosť dostať sa na výslnie a začali ochotne plniť príkazy Nemcov.
Tiso po okupácii fakticky neriadil už nič. Do represálií sa však aj tak zapojilo iba veľmi málo gardistov, nebolo to tak, ako sa často preháňa, že gardisti chodili vyvražďovať dediny. Mnohí do pohotovostných oddielov museli ísť, narukovali tam ako mladí chalani. Nikomu nič zlé neurobili a pri prvej príležitosti odtiaľ zmizli.
Aj tak je zarážajúce, že veliteľ HG Alexander Mach nedostal po vojne trest smrti, ale odsedel si 23 rokov. Prečo?
Mach po roku 1943 už nebol taký radikál ako predtým. Vraj mu prišlo veľmi ľúto, keď sa dozvedel, čo sa stalo s deportovanými Židmi a ďalšie represálie sa snažil zmierňovať. A keď prišli Nemci, ako minister vnútra už dohromady nič neovplyvnil. Vie sa, že mal mnohé známosti medzi komunistami, o tom, prečo ho neodsúdili na šibenicu, sa dodnes špekuluje. Vraj niečo ešte za vojny vybavil pre predsedu súdu Daxnera...
Vyrovnalo sa s vojnovou minulosťou Slovensko dostatočne?
Čo je to dostatočne? Vrcholní predstavitelia režimu dostali buď šibenicu, alebo vysoké tresty, ak teda nestihli ujsť. Komunisti fašizmus a nacizmus tvrdo potláčali a predstaviteľov režimu tvrdo trestali, veď na odboji stavali svoju legitimitu.
Problémom bolo, že komunisti tú históriu zdeformovali. Za fašistov označili aj ľudí, ktorí s fašizmom nič nemali. Preto po roku 1989 tlak na túto tému, pochopiteľne, ustal...
A nie je práve aj to príčinou, že sa extrémistické názory znova rozmohli?
Nezabúdajme, že neonacisti, presnejšie neonacistická odnož hnutia Skinhead, tu boli už na sklonku komunistickej totality. Sympatizanti tejto ideológie po vojne len tak nezmizli a nevyparili sa. Veď gardisti mali synov, vnukov a tieto názory sa dedili v slovenských rodinách. Je medzi nami veľa pohrobkov gardistov. Treba tiež rátať s tým, že istá časť ľudí bude mať vždy extrémistické názory. Môžete im robiť exkurzií do Osvienčimu, koľko chcete, ich to nepresvedčí.
Ale hrozivé je, že dnes ich vidno oveľa viac a stali sa reálnou politickou silou.
Áno, za bývalého režimu sa nemohli organizovať. Akurát si tak mohli robiť tajné koncerty a čmárať po stenách hákové kríže. Ale po zmene pomerov už prestali byť prenasledovaní a začali sa na nich nabaľovať ďalší ľudia. A nie sú to len extrémisti, ale ľudia, ktorým sa nepáči vývoj, ktorý tu je.
Od nezamestnanosti, stavu zdravotníctva, školstva, bezpečnosti, rómskej problematiky až po Európsku úniu... Tradičné strany v mnohých problémových oblastiach za 30 rokov zlyhali. Veľa sa hovorilo, málo sa urobilo. Ani neonacisti s tým nič nespravia, nemajú žiadnych odborníkov, ale tvrdia: My sme pri moci doteraz neboli, nie sme skorumpovaní ako ostatní! A tak im nespokojní voliči dajú hl as.
Dá sa s tým reálne niečo robiť?
Extrémisti tu budú vždy, ale treba sa snažiť, aby nemali reálny dosah na politiku. Kým však bude vládnuť skorumpovaná garnitúra, extrémisti budú mať živnú pôdu.
„Fašizmus vznikol v Taliansku a zo začiatku tam neboli žiadne rasistické názory. Vo fašistickej strane bolo aj veľa Židov! S tým Mussolini nemal problém. Keď niekto židovského pôvodu o sebe povedal, že je Talian, tak bol Talian! Benito Mussolini bol vodcom strany a predsedom vlády, ale hlavou štátu bol naďalej kráľ, a preto to tam nemohlo narásť do takého extrému ako v nacistickom Nemecku. Tam sa nemectvo určovalo na základe rasového pôvodu. Nemcom nemohol byť niekto napríklad so židovským či rómskym pôvodom. V Nemecku zohrávala veľkú rolu iracionalita. Nacistická ideológia nachádzala oporu v mágii, pohanstve či v zdeformovanej biológii.“
Prečo je vodca príťažlivý?
„Ľudia majú radi jednoduché riešenia. Určité percento populácie bude k takejto rétorike vždy inklinovať. A vodca je vždy atraktívny. Nemôže byť príťažlivý iba pre ženy, ale musí si vedieť poradiť aj s mužmi. Pána Kotlebu nepoznám, ale asi je tam v ich strane najlepší, keď ho žiaden iný muž nedostal za tie roky z vodcovského postavenia. Keď ho tak vidím, tak mi pripadá ako dobromyseľný ošetrovateľ z ústavu, a nie vodca fašistov. Má dve vysoké školy, hoci na to vzdelanie nevyzerá.“
„Pri analýzach vzostupu kotlebovcov zabúdame na to, že v rokoch 1939 – 1945 nie zanedbateľná časť Slovákov bola buď priaznivcami či členmi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. A nie zanedbateľné množstvo slovenských mužov bolo priamo v Hlinkovej garde. Tí ľudia sa nestratili, sú medzi nami dodnes, dnes je tu generácia ich pravnukov.
Medzi sympatizantov Ľudovej strany Naše Slovensko patria ľudia, ktorí sú frustrovaní ponovembrovým vývojom a pesimisticky hľadia do budúcnosti. Cítia sa ohrození, boja sa neschopnosti politikov reprezentovať radových ľudí. Zarážajúce je, že samotní voliči ĽSNS veľakrát ani neočakávajú, že ich problémy Marián Kotleba vyrieši, ale jednoducho túžia po silnej osobnosti, ktorá by nastolila poriadok. Kedysi to boli pre nich Vladimír Mečiar a Robert Fico, dnes je to Kotleba, ktorý pre nich zosobňuje nostalgiu aj za bývalým komunistickým aj za vojnovým režimom. To je zvláštna kombinácia...
Problémom je, že mladá generácia má dnes veľmi slabé a popletené informácie o histórii Slovenska. ĽSNS sa dostala do pozície polosektárskeho združenia, na ktoré čím viac útočíte, tým viac upevňuje svoju súdržnosť. Extrémisti sú problémom v celej strednej Európe. V Nemecku sú podobné, alebo aj oveľa miernejšie prejavy rozpracovávané políciou a tajnými službami. Na Slovensku síce vznikol výbor proti extrémizmu a rasizmu VRAX, ale na svoju činnosť nedostal ani euro. A tak nemal ani kto napísať stratégiu boja proti extrémizmu a sú tlaky, aby tam ĽSNS nebola vôbec spomenutá.“
