„Bývam tu asi od roku 2001,“ snaží sa rýchlo spočítať v hlave. „Dom som staval, keď som sa rozviedol, bol projektovaný ako pre starého mládenca. Čakal som, že tu budem žiť sám, no našiel som si polovičku a máme spolu aj dve deti. Táto stavba nie úplne spĺňa štandard domu pre rodinu s deťmi, ale myslím, že sa nám tu býva veľmi dobre,“ vysvetľuje.
Projekt šiel do koša
Projekt, podľa ktorého chcel pôvodne stavať, mu jeho kamarát, architekt Igor Bolčo, rýchlo vyhovoril. „Ako som mu ho ukazoval, hovoril len ,to máš zle, to máš zle, to máš zle...‘ Potom papiere chytil, hodil do smetí a následne sme to celé naprojektovali znovu. Hral som sa tu s každým detailom. Samozrejme, má to 20 rokov, takže mnohé veci sú vyžité, no nemôžem si sťažovať.“
Miro Konôpka si pochvaľuje aj štvrť, v ktorej zakotvil. „Je to blízko do mesta, nechytajú ma tu nejaké zápchy, keď si večer chcem ísť sadnúť do mesta na vínko, zbehnem peši, 5 - 10 minút a som v centre. Hore tým kopcom to už ide ťažšie, najmä po tom vínku...“ smeje sa. „Je to veľmi pekná štvrť, jedna z najkrajších v Bratislave, zatiaľ aj relatívne bezpečná. Aj keď pred dvomi rokmi tu vykradli viacero víl, nejaká balkánska banda...“
Jediné, čo ho trápi, je skutočnosť, že medzičasom prišiel o parádny výhľad na mesto, špeciálne na Bratislavský hrad. „Bohužiaľ, výhľad na Hrad mám už iba zo spálne na poschodí, postavili tu bytovku. U nás nie sú tieto veci nejakým spôsobom ošetrené zákonmi, tak sa s tým nedá nič robiť. Inak, tá bytovka je postavená nejakých päť rokov a je úplne prázdna, nikto v nej nebýva. Neviem prečo.“
Miluje obrazy
Prehliadku začíname v otvorenej spodnej časti, ktorá pozostáva z kuchyne, obývačky a z relaxačnej zóny s bazénom. „Kuchyni ja veľmi neublížim,“ usmeje sa a rovno prechádza do obývačky. „Toto bolo moje obľúbené kreslo, rád som z neho pozeral televíziu, bohužiaľ, odkedy syn narástol a hráva tu videohru Fortnite, už ma doň nepustí. Fakt som v ňom pár týždňov nesedel,“ uškrnie sa a keďže syn nie je nablízku, využije príležitosť. „Mám tu všelijaké obrazy, mám veľmi rád výtvarné umenie,“ ukáže na steny bohato pokryté umeleckými dielami. „Mám tu najmä slovenských autorov: Hložníka, Laluhu, Medveckú, Studeného, Doda Homolu, ale kopec obrazov som si doniesol aj zo sveta. Sú to také moje radosti.“
Boj o krb
Spodné podlažie je zariadené starožitným nábytkom v štýle biedermeier. „No architektonicky čistý efekt, ktorý som tu mal, sa práve tou mojou rodinou a deťmi trochu stratil. Ale zase s deťmi je to väčšia radosť...“ prikývne si spokojne.
V obývačke sa nachádza aj krb, no o ten v domácnosti trvalo prebieha boj. „Moja polovička chce kúriť a ja sa tomu veľmi bránim, lebo to tu všade smrdí. Teraz, keď som nebol doma, sa, samozrejme, kúrilo,“ mykne plecami a rovno nás vedie do miestnosti s bazénom, ktorú pri prehliadke nemôžeme vynechať. „Bazén je výborný najmä pre decká. Ale, samozrejme, je okolo toho hrozne veľa roboty, stále sa niečo kazí, práve dnes je pokazené odsávanie, čakáme na majstra.“
Zvieratá pribúdajú...
Pod nohami sa nám pri prehliadke neustále motá psík, no ten nie je jediným domácim miláčikom. „Ja som tu zvieratká nejako nechcel, ale viete, ako je to s rodinou,“ vzdychne si domáci pán. „Vždy v januári odchádzam na preteky, lebo mám ázijskú Le Mans sériu a každý rok niečo pribudne. Najprv to bol tento psík Lola, ďalší rok jeden kocúr, potom druhý kocúr. A keď následne dcéra začala rozprávať o koňovi, tak som sa zhrozil a povedal som, že to už nie.“ A tak zverinec uzatvárajú rybičky plávajúce si v akváriu v kuchyni.
Doma nič nerobí
Ďalej postupujeme na poschodie, kde sa nachádzajú detské izby, spálňa, pracovňa a priestranná oddychová časť, ktorej dominuje stôl na biliard. „So synom si ho sem-tam zahráme a mám tu aj svoju obrazovú galériu. Je to také moje oddychové miestečko.“ Obísť nemôžeme pracovňu, v ktorej sa nachádza aj prehliadka pretekárskych úspechov.
„Mám tu menšiu časť svojich pohárov, veľa ich je aj vo firme. Je to mojich 25 rokov života, strávených po svete, po pretekárskych okruhoch. Jazdil som na všetkých kontinentoch. Toto je jediné, čo mi po tých rokoch zostalo, fotografie, spomienky a poháre... Samozrejme, to, že som každý rok tak 25 víkendov mimo domu, neprináša šťastie do rodinného života. Moja druhá polovička si na to zvykla, moja prvá ma preto opustila.“ Koniec koncov, Miro Konôpka nie je veľmi užitočný, ani pokiaľ ide o domáce práce. „Nie som na domáce práce,“ priznáva bez vykrúcačiek. „Ja to len financujem, vymýšľam a na všetko ostatné mám niekoho. Inak sa to nedá, som málo doma.“
Všade samé autá
Na záver ešte musíme nakuknúť do garáže, veď sme v dome automobilového pretekára! Schováva tu časť svojich pokladov. „Keď si chcem urobiť v lete radosť, jazdím na tomto,“ ukáže na modré Lamborghini Huracán. „Bol som dlho ambasádor Lamborghini, a tak som sa dostal k tomuto autu za výborných podmienok. Raz za čas si ho vytiahnem, keď sa chcem prebehnúť.“
Samozrejme, oveľa väčší autopark má vo svojej firme, nachádzajúcej sa v jednej z okrajových častí Bratislavy, kam sme zamierili tiež na krátku exkurziu. „Tak a toto je môj druhý domov, dielne môjho pretekárskeho tímu ARC Bratislava,“ rozpaží rukami, keď dorazíme na miesto. „Toto je napríklad auto, ktoré pripravujeme na jedny európske vytrvalostné preteky, vedľa je auto z Le Mans, ďalší prototyp mám na ázijskej Le Mans sérii, dve autá mám v Abú Zabí,“ vypočítava a my sa v tom už začíname strácať, keďže charakteristické žlté športiaky sú všade naokolo.
Pretože práve toto je skutočný život Mira Konôpku, jeho hoby, práca a najväčšia láska v jednom. Musí kvôli nej byť neustále v inej časti sveta, no o to radšej sa vraj vracia domov. „V Bratislave som sa narodil, som Bratislavčan a nehanbím sa za to,“ dodá veselo. „Najmä, keď sa sem vrátim po nejakom dlhšom čase a prvýkrát uvidím Hrad, tak vždy pocítim eufóriu, že: ,Hurá, som doma!‘“
