Vyštudoval školu pre nevidiacich a naučil sa robiť metly. Bol presvedčený, že to bude jeho živobytím. Aj keď má občas núdzu a kupci nie sú, na všetko sa pozerá s úsmevom na tvári. Má len jeden sen - aby mal stále čo robiť. Je skromný, plný elánu a chuti do života. To, že nevidí, mu nebráni realizovať sa. Naučil sa vyrábať metly.
„Naučil som sa robiť metly a viem, že všetci doma také potrebujú, preto verím, že ľudia by si ich mohli kupovať odo mňa aj častejšie,“ hovorí Dušan (47). Bez pomoci by to nezvládol. Pomáha mu brat. „On mi robí do dreva diery strojom, to by som ja nezvládol. Následne potom ja do toho dávam vlákno a sťahujem to,“ opisuje svoju prácu. Za deň urobí aj 20 metiel, podľa toho, ako sa darí. „Niekedy len päť, keď sa mi nechce,“ smeje sa.
Svoj život prežíva v tme. Nepopiera, že to je ťažké. „Nikdy nevidíte svetlo a musíte sa vedieť veľmi dobre orientovať. Mám však pri sebe veľa dobrých ľudí, ktorí mi neustále pomáhajú. Za najvzácnejších považujem svoju rodinu, ktorá ma nikdy neopustila a vždy pri mne stála,“ vyznáva sa Dušan. Rád by si našiel partnerku, ktorá by mu mohla vo všetkom pomáhať.
Nemusí, no pracuje
Štát sa naňho nevykašľal, vypláca mu, čo mu patrí. No Dušan si chce privyrábať, aby bol osožný tomuto svetu. „Sám chodím na Trnavský rínek predávať a trošku som sklamaný. Myslel som si, že bude viac záujemcov o ručnú prácu,“ smúti, no vzápätí preladí na veselú nôtu.
„Verím, že sa nájde viac ľudí, ktorí si odo mňa metly kúpia a určite sa nevzdám. Ja dokonca verím, že sa nájdu odberatelia, ktorí budú raz odo mňa tie metly kupovať vo veľkom. Viem urobiť pre každého, akú si len povie. Malú, veľkú aj tú najmenšiu,“ dodáva Dušan.
