Okrem toho nám porozprával, prečo chodil uplakaný, aj o tom, ktoré prvýkrát sa v jeho živote opakuje najčastejšie.
Prvá výhra
Svojim rodičom vďačím za mnohé. I za to, že ma ako malého chlapca prihlásili na základnú umeleckú školu, aby som sa naučil hrať na akordeóne - známom tiež ako harmonika. (smiech) Päť rokov som tam chodil uplakaný, ustráchaný a nechápajúc, prečo musím sedieť na zadku s tým veľkým nástrojom na kolenách, kým moji kamoši hrajú futbal. Kde sa vzalo - tu sa vzalo, vízia môjho učiteľa, ktorý vo mne videl potenciál, sa zhmotnila na mojej prvej akordeónovej súťaži, z ktorej som si odniesol víťazstvo. Zrazu som sedel na zadku s tým veľkým nástrojom na kolenách a ľudia, ktorí sa zúčastnili na záverečnom tzv. Koncerte víťazov, mi za výkon tlieskali. Vtedy som si povedal, že pre obdiv sa to oplatí. To cvičenie, odopieranie, sebazapieranie, áno, za tento pocit odmeny to má význam. A to vo mne naštartovalo chuť tento dar rozvíjať a tešiť tak seba a možno aj iných.
Prvý let
Musel som čakať 18 rokov, kým som prvýkrát uvidel našu Zem z vtáčej perspektívy. Bol som v prvom ročníku na VŠMU v Bratislave a zveril som sa spolužiakovi, ktorý priletel študovať z Kanady, že ja som ešte v lietadle nesedel. On neváhal, bol totiž svetaskúsený, a zabookoval letenky do Prahy. Naším cieľom bolo navštíviť spolužiačku, ktorá tam už v tom čase nakrúcala veľký film. Pamätám si ten moment, keď sa stroj dal do pohybu. Rolovanie, vzlietnutie, ten pocit zatlačenia do sedadla a následne uvoľnenie. Odvtedy lietanie milujem a obdivujem ľudí, ktorí za tým stoja, že sme toho vôbec schopní. Druhýkrát som letel trochu inak, zo skúšky na vysokej. (smiech) Ďalšie ozajstné lety už smerovali do rôznych kútov sveta. Pri lietaní totiž naozaj platí, že aj cesta je cieľ.
Prvé ,,potykajme si“
Áno, aj na Orave sme v detstve mali televízor, veď sa tam dokonca vyrábali. No a v tom televízore hrali herci. Herci, ktorí mali svoju tvár, hlas, prejav… Ľudia, o ktorých som ako chlapec ani netušil, kde a ako žijú, či chodia aj do obchodov, alebo k lekárovi, nebodaj po úradoch. Patrili jednoducho do sveta, ktorý mi prinášali cez obrazovku. Ubehli však vyše dve desaťročia a títo ľudia sú dnes moji kolegovia a vzory. Napriek tomu ostanem vždy zaskočený, keď ktorýkoľvek z nich príde, vystrie ruku a povie svoje krstné meno, čo znamená, že mi ponúkne tykanie. Vždy v jemných rozpakoch ruku s vďačnosťou a radosťou prijmem, poviem svoje meno, ak si naňho spomeniem a potom opatrne, postupne skúšam nadhadzovať otázky, kde „vy“ zamieňam za „ty“. A keďže máte šancu si s niekým potykať vždy iba raz, tak je to vlastne najčastejšie opakujúce sa prvýkrát.
Prvýkrát otcom
„Budeš tato,“ povedala. A odvtedy som šťastný, plný očakávania i obáv, kam to vlastne ten náš potomok príde. Či sa mu svet bude páčiť, či sa mu budeme páčiť my. Či mu bude voňať vzduch, chutiť jesť, či je farba dupačiek v pohode a kočík dostatočne odperovaný... Myslím, že sa začína obdobie, keď toho prvýkrát bude mimoriadne veľa. Ale ja sa na to už neskutočne teším.
