Parašutista Anton Zděnek († 82) totiž skákal z viac ako dvojkilometrovej výšky podobne ako súčasní basejumperi. Po oblohe kĺzal voľným pádom oblečený v špeciálnom obleku s krídlami, ktorý si sám vymyslel. Túžbu vznášať sa vo vzduchu tento odvážny muž naplnil spolu 35-krát. Aj preto ho volali prešovský Ikaros.
Anton Zděnek sa inšpiroval francúzskymi bratmi Guyom a Géradom Masseliniovcami, ktorí podobné zoskoky absolvovali ako prví v Európe. Obaja však pri svojich zoskokoch zahynuli. Prešovský parašutista sa rozhodol ich systém a techniku lietania vylepšiť, aby minimalizoval riziko tragédie. „Kombinézu mu ušila manželka a krídla podľa jeho náčrtu zhotovili v prešovských Odevných závodoch kapitána Nálepku,“ povedal šéf prešovského leteckého klubu Viliam Zbiňovský, ktorý uchováva historické materiály o jedinečnom prešovskom Ikarovi.
Tóno, ako ho volali v tomto meste, totiž bol aj príslušníkom 22. paradesantnej brigády v Prešove a tiež členom miestneho aeroklubu. Viliam Zbiňovský pozná aj tajomstvo úspechu nášho legendárneho parašutistu. „Rozdiel medzi francúzskym modelom a Tónovým bol v tom, že medzi nohami mal stabilizačnú plachtu. Ale čo je najdôležitejšie, kým Francúzi mali ušité krídla napevno, náš parašutista držal ich konce v prstoch a boli odopínateľné,“ vysvetľuje zanietený znalec histórie prešovského letectva a po chvíli pokračuje. „Keby sa vyskytli ťažkosti, mohol ich pustiť z rúk a sami by sa tlakom vzduchu odopli. Takže Tóno by mohol bezpečne pristáť na padáku,” dodal Zbiňovský.
Kedy otváral padák
Prešovský Ikaros spočiatku skákal z výšky vyše troch kilometrov a padák rozprestieral po pár stovkách voľného letu. Výšku otvárania padáka postupne znižoval a pri najodvážnejších letoch ho otváral iba 200 až 300 metrov nad zemou. „Na rozdiel od Francúzov, ktorých voľné pády nebolo vo vysokých výškach vidieť, náš parašutista si pripevnil na telo dymovnice, aby sa dal pozorovať jeho pohyb.
Posledný zoskok na krídlach pripomínajúcich dnešné ‚wingsuit‘ uskutočnil v roku 1964,” uzavrel Zbiňovský s tým, že Anton Zděnek sa stal prvým parašutistom v Európe, ktorý lietal novátorským spôsobom a pri svojich kúskoch nezomrel. Isto však nie je bez zaujímavosti, že Anton Zděnek počas jedného zo zoskokov ošedivel. Paradoxne sa mu to nestalo pri skoku v špeciálnom odeve, ale pri bežnom parašutistickom zoskoku. Padák sa mu otvoril len niekoľko metrov nad zemou a hrôza, ktorú zažil, tomuto odvážnemu mužovi zmenila výzor.
Vtáčie experimenty sa skončili tragédiou
Bratia Guy a Gérard Masseliniovci sa zapísali do histórie parašutizmu ako dvojica vtáčích mužov. Prvý z dvojice sa zabil pri svojom 5. pokuse, Gérard mu sľúbil, že v tom, čo začali, bude pokračovať. „Je to jediné dobrodružstvo dôstojné muža,” hovoril Gérard. Nemal však šťastie, lebo francúzska vláda zakázala jeho „vtáčie“ experimenty. Preto Gérard odišiel do západného Nemecka, kde sa mu podarilo 16-krát doplávať vzduchom zo 40-metrovej výšky k zemi.
Spolu s ním do Nemecka prišla aj manželka a rodičia, ale aj francúzska televízia. Všetci sa stali svedkami zlyhania jeho krídiel, keď Gérard skočil z lietadla a rútil sa k zemi ako kameň. Pri svojom poslednom 17. zoskoku , ktorý sa uskutočnil 16. septembra 1963, sa mu neotvoril ani padák. Zaujímavosťou je, že Gérardov skok sa dostal do zoznamu 10 najväčších tragédií zachytených na filme od vzniku prvých kamier.
- stabilizačná plachta medzi nohami.
- odopínateľné krídla, ktoré boli špeciálnymi lanami upevnené o celý trup. Konce krídel držal v ruke a hýbal nimi palcom.
