Vilikovský patril k silnej generácii spisovateľov, ktorej nástup v 60. rokoch 20. storočia zásadným spôsobom zmenil tvár slovenskej prózy. "S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina," priznal spisovateľ, ktorý bol laureátom viacerých prestížnych literárnych ocenení vrátane dvoch hlavných cien v súťaži Anasoft litera.
Prozaik, prekladateľ a publicista Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna 1941 v Palúdzke (dnes mestská časť Liptovského Mikuláša), dospieval v Bratislave. Jeho matka bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Ján Vilikovský bol literárnym historikom staršej českej a slovenskej literatúry. V rokoch 1958-1959 študoval Vilikovský filmovú réžiu na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Po roku sa vrátil do Bratislavy, kde absolvoval štúdium angličtiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Počas štúdia a aj po skončení fakulty pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady.
Začiatkom 70. rokov 20. storočia v čase nastupujúcej normalizácie musel mesačník opustiť a zamestnal sa ako redaktor vydavateľstva Tatran. V rokoch 1976-1996 pracoval v časopise Romboid. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venoval prekladu z angloamerickej literatúry. Ako prozaik debutoval v roku 1961 v časopise Mladá tvorba poviedkou Viac než kedykoľvek. Knižne debutoval zbierkou poviedok Citová výchova v marci (1965). V čase normalizácie sa na dlhšie obdobie autorsky odmlčal. Až v roku 1983 vydal novelu Prvá veta spánku. V roku 1989 mu vyšla legendárna próza Večne je zelený a novely Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch. V spoločnej knihe s Lajosom Grendelom uverejnil pod súborným názvom Slovenský Casanova (1991) tri intímne, erotické listy straníckeho funkcionára s hviezdoslavovským menom Artuš Vilánni. O rok neskôr mu vyšla detektívka Peší príbeh a v roku 1996 zbierka poviedok Krutý strojvodca.
Nasledovala próza s autobiografickými črtami Posledný kôň Pompejí (2001) a súbor poviedok Čarovný papagáj a iné gýče (2005). Práve za túto knihu dostal Pavel Vilikovský cenu Anasoft litera hneď v prvom ročníku tejto súťaže. Autobiografický charakter má aj próza Silberputzen. Leštenie starého striebra (2006). V roku 2009 vydal román Vlastný životopis zla a v roku 2010 prózu Pes na ceste. V rokoch 2013-2014 mu vyšli novely Letmý sneh, Príbeh ozajského človeka a Prvá a posledná láska. Práve za túto knihu dostal Vilikovský ďalšiu cenu Anasoft litera a ako jediný slovenský spisovateľ sa stal jej dvojnásobným laureátom.
Jeho najnovšími knihami sú próza Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (2017) a novela RAJc je preč (2018), s ktorou sa vlani opäť dostal do finále Anasoftu litera - popri dvoch hlavných cenách bol finalistom šesťkrát. Vilikovský tiež získal Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ, Cenu Dominika Tatarku, v roku 1999 si prevzal Stredoeurópsku cenu Vilenica a Prémiu Litfondu za rok 2001 za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu - za román Posledný kôň Pompejí.
V roku 2015 mu prezident SR Andrej Kiska udelil Pribinov kríž II. triedy. Jeho literárne diela sú preložené do mnohých cudzích jazykov ako napríklad maďarčiny, angličtiny, francúzštiny či poľštiny. Pavel Vilikovský bol súčasťou silnej generácie (Johanides, Sloboda, Šikula), ktorej nástup v 60. rokoch 20. storočia zásadne zmenil tvár slovenskej prózy.
Prostriedkami, ktorými Vilikovský zobrazil človeka, dejiny či absurditu života sú irónia a paródia. Prvýkrát ich veľmi výrazne využil v novele Večne je zelený, v ktorej sa vysmial z mystifikovania slovenských dejín a posunul vývin slovenskej literatúry od moderny k postmoderne. Pavel Vilikovský v jednom zo svojich posledných rozhovorov zverejnenom v časopise Rozum povedal: "...nepovažujem sa za spisovateľa, nikdy som to tak profesionálne nerobil ani som nikdy nemal ten imperatív, že musím písať a vtedy a vtedy musím odovzdať knižku. Nikdy som cieľavedome nemal premyslené to, čo píšem, podľa kapitol, podľa postáv, alebo príbeh, alebo niečo podobné. Takže ja sa naozaj nepovažujem za profesionálneho spisovateľa."
