Pred pár dňami sme prijali pozvanie na návštevu k manželom Traubnerovcom a priznávame, že sme tam išli s rozpačitými pocitmi, v akej nálade a kondícii lekára nájdeme. Otvorila nám usmiata pani Katka a len čo sme sa zvítali, z obývačky nás už volal samotný „pacient“: „Poďte ďalej, už vás čakám!“ Vo veľkej koženej sedačke sedel vysmiaty pán Traubner a zaskočil nás čiernym humorom: „Nemám nohu, ale môžem vám tým kýpťom zakývať!“ A aj to urobil. Prvotná neistota razom pominula, usadili sme sa oproti a s obdivom počúvali rozprávanie o tom, ako prežíval túto tragickú udalosť a ako sa s novou situáciou vyrovnal.
Ste lekár, nevyhodnotili ste svoj zdravotný stav ako vážny skôr, než to zašlo až tak ďaleko?
Nie. Som diabetik, s nohou som mal v dôsledku tejto diagnózy už dlhodobo zdravotné problémy. Asi týždeň ma noha dosť bolela, ale ešte som bol v Trnave na premietaní filmu, v ktorom som účinkoval. V priebehu pár dní sa však bolesti tak zhoršili, že som si šiel ľahnúť na našu kliniku na Mickiewiczovu, kde mi dali infúzie proti bolesti.
Zjavne to nestačilo. Naopak, na Vianoce vás museli prevážať vo vážnom stave do inej nemocnice...
Bolo to veľmi rýchle, v priebehu 24 hodín to malo prudký vývoj. Klesol mi tlak, zhoršila sa činnosť srdca a ľadvín a museli mi dávať adrenalín, čo je posledná fáza pred tým, ako by sa srdce zastavilo. Mal som vysoké horúčky, liečila ma i prednostka internej kliniky docentka Soňa Kiňová. Zrazu sa to všetko zomlelo veľmi rýchlo. Keď službukonajúci kolega, neurológ Zoltán Goldenberg 24. decembra v noci videl, že som stratil vedomie a prestalo mi fungovať srdce, urýchlene ma transportovali na ARO do Ružinovskej nemocnice.
A tam všetko nabralo rýchly spád...
Bol som v bezvedomí, na riadenom dýchaní. Lekári rozhodli, že mi musia amputovať nohu. Moju ženu Katku postavili pred dilemu, aby sa vyjadrila, či súhlasí s amputáciou, inak mám pred sebou 24 hodín života. Čo iné jej zostávalo, než súhlasiť? Keď bolo po všetkom, prezradila mi, že tesne predtým som sa na pár sekúnd prebral z bezvedomia a povedal som lekárom: Len mi neodrežte nohu! Ráno 25. decembra prišla za mnou do nemocnice a našla ma ležať obloženého vreckami s ľadom. Mal som horúčky, vysoké hodnoty CRP. Normálna hodnota je 5 a ja som mal 500! Nefungovali mi ľadviny, odchádzali ostatné orgány. Katka rozhodla, že keď mi amputácia má zachrániť život, nech nohu odrežú. Zobrala to na seba a povedala, že ich žalovať nebudem. Nohu mi amputovali nad kolenom. Dva dni som bol kvázi v hlbokom bezvedomí, na umelom dýchaní. Ďalších desať dní som o sebe takmer nevedel.
