Američan Christian Piccolini (46), bývalý líder extrémistického hnutia Chicago Area Skinheads, už viackrát navštívil Slovensko a varuje pred kotlebovcami.
Ako ste sa dostali do neonacistického hnutia Chicago Area Skinheads?
Keď som mal 14 rokov, stál som pod alejou stromov a fajčil marihuanu. Zrazu ku mne pristúpil neznámy muž, vybral mi z úst džoint a povedal. „To je to, čo komunisti a Židia chcú, aby ťa udržali v poslušnosti.“ Ako štrnásťročný som naozaj nemal ani páru o tom, čo to znamená, ale z nejakého dôvodu sa mi zdalo, akoby mi niekto podával záchranné lano. Vyrastal som ako syn talianskych imigrantov, hľadal som sa, bol som neistý a nevedel som, kto vlastne som. Tento muž, Clark Martell, mimochodom prvý americký líder neonacistov a skinhedov, ma dostal skrz tieto moje zraniteľné miesta. Sľúbil mi, že ak sa k nim pridám, všetky moje problémy sa vyriešia. Videl som v ňom charizmu, vodcovstvo a niečo, čo som považoval za rešpekt. Keď som si osvojil neonacistickú ideológiu, zrazu som sa stal z bezmocného mladého človeka niekým, v mojich očiach veľmi mocným.
Čo sa musí stať, aby neonacista prešiel na opačnú stranu a začal bojovať proti extrémizmu?
V mojej zmene zohral veľkú úlohu obchod Chaos Records, ktorý som v mladosti vlastnil. Pôvodne bol zameraný výlučne na „bielu hudbu“, ale aby som sa udržal na trhu, musel som sa otvoriť aj ďalším hudobným žánrom, napríklad hip-hopu a iným. Zrazu sa klientela v mojom obchode začala meniť a bol som nútený prichádzať do kontaktu so Židmi, členmi LGBT komunity či s černochmi. Prekvapilo ma, že keď som ich spoznal, našiel som s nimi spoločnú reč. Ľudia, o ktorých som si myslel, že ich nenávidím, mi ukázali obrovský súcit, aj keď som si to nezaslúžil. Zrazu sa môj pohľad na svet začal meniť. Dôležitým medzníkom však bol aj moment, keď som sa stal otcom. Chcel som pre seba a svoje deti niečo lepšie. Vďaka svojej skúsenosti som mal jedinečné vedomosti o tom, ako tieto extrémistické skupiny fungujú, ako náborujú ľudí a tiež o tom, čo sa musí stať, aby sa človek rozhodol vystúpiť z ich radov. Cítil som obrovskú zodpovednosť, že túto moju vedomosť musím využiť, aby som pomohol budovať bezpečnejšiu a zdravšiu spoločnosť. Už dve dekády robím prácu, prostredníctvom ktorej som bol schopný pomôcť mnohým ľuďom.
Aký bol návrat do normálneho života?
Náročný. Keďže som hnutie neopustil dostatočne rýchlo, moja manželka a dvaja synovia ma opustili. Bojoval som s tým, kým som bol a čo som napáchal. Blúdil som, hľadal sa a nakoniec podstúpil terapiu. Mal som na sebe tetovania s nacistickým motívom, ktoré som si musel zakrývať. Stratil som sociálne väzby a komunitu. Našťastie, natrafil som na dobrú prácu, a tá ma doviedla k istej osobe, ktorej som v mladosti veľmi ublížil. Ospravedlnil som sa, on mi prepáčil. Okrem toho ma povzbudil, aby som odpustil aj sám sebe, šíril ďalej svoj príbeh a pomohol tak ostatným.
Prečo sa mladí ľudia dajú tak veľmi ľahko zlanáriť do rôznych extrémistických hnutí?
Veľa mladých ľudí je zraniteľných a neistých. Hľadajú svoju identitu a zmysel svojho bytia v spoločnosti, keď tu zrazu všetky tieto extrémistické a nenávistné organizácie na prvý pohľad ponúkajú riešenie. Zrazu príde niekto, kto ukáže na iné skupiny ľudí a obviní ich zo všetkých vašich problémov, takejto nenávisti jednoducho ľahko prepadnete. Tínedžeri sú v tomto smere najzraniteľnejší, extrémisti ich dokážu veľmi ľahko zmanipulovať. Ultranacionalistické skupiny sú známe tým, že ich existencia závisí od mládeže, ktorá vyrastá v ich radoch, horúčkovito propaguje ich ideológiu a zachováva chaos.
Slovensko má v parlamente extrémistickú stranu ĽSNS. Jej líder Marian Kotleba kedysi viedol ultranacionalistické hnutie Slovenská pospolitosť, nechával sa nazývať vodcom, pochodoval v uniforme a vykrikoval heslá používané za Slovenského štátu. Čo vedie ľudí k tomu, aby takéhoto človeka volili?
Rovnaký dôvod, aký viedol Američanov k tomu, aby volili Donalda Trumpa. Obaja ponúkajú falošný pocit bezpečia, tradicionalizmu a ťažia z obáv ľudí. Prečo sa niektorí ľudia stanú až fanaticky nábožní? Ponúka im to istotu, tradície, identitu, komunitu, a zmysel a hmatateľných démonov. Extrémizmus funguje rovnako, ponúka falošnú nádej beznádejným. Instantný raj, ktorý príde, ak porazia démonov.
Kotleba v roku 2017 odovzdával sociálne slabším rodinám šeky so sumou 1 488 eur, číslom odkazujúcim na nacistickú symboliku, za čo je aj súdený. Teraz, krátko pred voľbami tvrdí, že sa jeho strana zmenila a poučila z chýb z minulosti...
Číslo 1 488 je skrytým odkazom na 14 písmen - známu vetu amerického neonacistického teroristu Davida Lana, odsúdeného na doživotie, ktorá sa stala heslom a bojovým pokrikom hnutia White power, ktoré hlása nadradenosť bielej rasy. Číslo 88 je zakódovaný pozdrav Heil Hitler, používaný v kruhoch bielych nacionalistov a neonacistov po celom svete. Kedysi to bola šifra, ale teraz je to dobre známe. Kotleba a jemu podobní, ktorí boli kedysi neprehliadnuteľní vo svojich antisemitských, xenofóbnych a ultranacionalistických názoroch, sa dnes skrývajú za patriotizmus, populizmus a vlastenectvo. Zjemnenie rétoriky je iba marketingová stratégia, aby k sebe pritiahli širšie masy voličov. Je to podobné, ako keď plechovica polievky so škaredou etiketou zrazu získa nový obal a nové meno, len preto aby sa lepšie predávala. Je to veľmi nebezpečné, pretože mnoho ľudí, ktorí to ani nemyslia zle, naletia a dostanú sa do chápadiel nenávistných ideológií a hnutí bez toho, aby o tom vôbec vedeli.
Politická situácia na Slovensku je chaotická. Pred dvomi rokmi tu zavraždili investigatívneho novinára, ktorý písal aj o korupcii v najvyšších vládnych kruhoch. Ľudia nevedia, komu a čomu veriť a Kotleba so svojou stranou z toho ťaží.
Ľudia ako Kotleba na jednej strane ťažia z chaosu a strachu a na strane druhej ťažko pracujú na tom, aby ľudí v tejto neistote a strachu udržali. Sú takým samostatným strojom teroru, ktorý využíva občanov, aby za nich robili špinavú prácu. Sú to predátori.
Pri vašej poslednej návšteve na Slovensku ste povedali: „Kotleba je rovnaký fašista, akým som býval ja... Používa rovnakú taktiku, akú sme používali my.“ Čo je tá taktika?
Pozrite sa na Davida Duka, šéfa jednej odnože rasistického hnutia Ku-klux-klan, ktorý vymenil biely plášť a kapucňu za politický oblek. Pozrite sa na krajnú pravicu. Ich stratégia je rovnaká, akú sme ako neonacisti používali v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Už vtedy sme vedeli, že ak chce naše hnutie prežiť, potrebujeme zjemniť našu rétoriku, aby sme zaujali širšiu masu ľudí - ani nie tak extrémistov, ako napríklad obyčajných rasistov. Začali sme hovoriť napríklad o tom, ako potrebujeme brániť našu krajinu pred imigrantmi. Nacisti na Slovensku a po celej Európe si taktiež osvojili túto stratégiu „z bagandží do oblekov“. To, že Kotleba už nenosí uniformu, neznamená, že sa zmenil.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí v tomto politickom chaose vzhliadajú s nádejou k novodobým fašistom, ktorí sľubujú poriadok?
Nech sa pozrú na to, že veľa dobrých Nemcov sa v 30. rokoch minulého storočia stalo spoluúčastnými na Hitlerových hrôzach len preto, že si vybrali cestu mlčania a ignorácie v nádeji, že bude lepšie. Chcel by som sa teda opýtať, ako sa budú títo ľudia pozerať na to, keď budú ich deti trpieť následkami ich rozpačitosti postaviť sa novému a plazivému fašizmu, ktorý tu dnes je? Nebuďte pešiakmi a odmietnite podľahnúť iracionálnym obavám, ktoré vedú ľudí k extrémizmu. Nenechajte sa zlákať konšpiračnými teóriami. Hľadajte pravdu v ľudskosti a nie na perách budúcich diktátorov.
Kto je Christian Piccolini (46)
- Američan, ktorý bol 8 rokov členom neonacistickej organizácie Chicago Area Skinheads a stal sa jej vodcom
- bol agresívny, spolu s kumpánmi napádal ľudí, terorizoval ulice
- bol lídrom neonacistickej kapely Konečné riešenie
- neskôr sa zmenil, zanechal nacistické šľapaje a začal bojovať proti extrémizmu
- svoj životný príbeh spísal do memoárov s názvom Romantické násilie: Spoveď amerického skinheda
- dnes je úspešným TV producentom, píše knihy, prednáša a venuje sa osvetovým aktivitám proti radikalizácii mládeže a pravicovému extrémizmu
- tvrdí, že tvorcovia filmu Kult hákového kríža sa inšpirovali aj jeho príbehom
