Marko Igonda (46) je totiž vďaka filmu Sviňa aktuálne najznámejším filmovým predsedom strany. S politikou však herec nemá v reálnom živote nič spoločné. O tom, čo tvorí jeho súkromný svet, porozprával v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Brali ste do úvahy pri stvárnení postavy predsedu najsilnejšej strany vo filme Sviňa konkrétnu predlohu reálneho človeka alebo ste ju poňali výsostne tak, ako ste to cítili?
Herec nepotrebuje jasnú predstavu o tom, koho by mala jeho postava znázorňovať. Myslím si, že je to dokonca na škodu veci. Najväčší a najhlbší svet herca je, ak má vnútorný život, akúsi vnútornú predstavu. Keď totiž má konkrétnu víziu, automaticky sa mu zmenšujú hranice, a to som nikdy nechcel. Moja tvorba je založená na tom, že nechcem mať žiadny strop. Ani v asociačných návodoch, ani v akomkoľvek vykreslení postavy. Som veľmi rád, že sa mi v postave ambiciózneho predsedu strany Boba podarilo vytvoriť vzorec človeka, ktorý je v istom politickom systéme, a ktorý sa dá použiť nielen na Slovensku, ale v celom svete.
Napriek tomu si myslím, že herec musí dodržiavať istú typológiu postavy. Do akej miery vytvorila kniha predstavu o vašej role predsedu strany?
Veľmi záleží na uhle pohľadu. Na základe uhla pohľadu herec získava svoj postoj k role. Mňa nezaujíma kniha Sviňa. To bolo veľmi dôležité pre tvorcov filmu, aby vedeli z knihy vybrať to, čo je pre film podstatné. Mňa skôr zaujíma autor knihy, čo prežil a ako to interpretuje. To bol pre mňa asociačný návod vo veľa smeroch - v hĺbke postoja, v hĺbke prežitku emócie. Len tak som mohol urobiť zrkadlo, čo cítil on, keď to písal. To sú presahy, ktoré na plátne presne rozpoznáte. Majú takú silu, že vás zasiahnu. Je to prepojenie inteligencie, emócie a táto mozaika je pre herca nesmierne dôležitá.
Film Sviňa hovorí o sexe, peniazoch, smrti a o manipulácii v politike. Ocitli ste sa vy sám niekedy v situácii, že s vami niekto manipuloval?
To je veľmi citlivá a ťažká otázka. Áno, mal som v živote veľký problém v tom, aby som začal hovoriť nie. Bol som vychovaný veľmi slušne, niečo ako keď prídeš na návštevu a hneď medzi dverami vravíš: Prepáčte, my už odchádzame... Alebo keď ťa ponúkajú, slušne odmietneš a poďakuješ, že nie si hladný. V tomto mi veľmi pomohlo, že som bol ako dvadsaťročný chalan rok v Amerike. Keď ma niečím ponúkli, povedal som: Ďakujem, neprosím si! A čakal som, že ma ponúknu druhýkrát. Nikdy sa to však nestalo, zostal som hladný. Vtedy som začal pretvárať seba samého. Človek by mal ísť po tom, čo skutočne cíti. Akékoľvek zákruty a okľuky sú zbytočné. Slušnosť – neslušnosť, buď asertívny. Samozrejme, v rámci slušnosti.
Bohužiaľ, slušnosť akoby sa postupne vytrácala. Aj vo filme Sviňa slušnosť, ba ani ľudský život nemajú žiadnu hodnotu...
Odsudzujem, samozrejme, ľudí, ktorí stavajú na druhých, šliapu po nich. Ži a nechaj žiť. Sloboda človeka je predsa to najkrajšie, čo môže byť. Život je najvyššia hodnota a treba si ho vážiť. Akákoľvek manipulácia s ľudským životom je pre mňa absolútne nemysliteľná.
Ako vnímate situáciu na Slovensku v kontexte toho, čo ukázal film?
Myslím si, že máme krásnu krajinu, kde stále nie je taká strašná kriminalita. Môžeme tu v podstate slobodne žiť na základe určitých zákonov. Bol by som rád, keby bol posun k lepšiemu v zmysle slobody a práv človeka. Preto vznikol aj tento film. Obraz, ktorý diváci môžu vidieť v rôznych súvislostiach, je nesmierne dôležitý. Pretože emócia, ktorú film vyvolá, je úplne iná, ako keď o tom čítate v novinách. Som spokojný na Slovensku, milujem túto krajinu. Nerozmýšľam negatívne. Ak niečo chcem dosiahnuť, nevravím si, že na to nemám, ale robím všetko pre to, aby som na to mal.
Myslíte tým peniaze? Lebo tie vládnu svetom...
To je obrovská chyba. Žiaľ, ako vravíte, v hierarchii hodnôt sú dnes na prvom mieste peniaze. Keby sme si vážili um, talent a tradície, mohli by sme z toho čerpať. Keby sa toto podarilo zmeniť a keby peniaze neboli alfa a omega nášho bytia, bol by som nesmierne vďačný.
Túžba hádam každého herca je hrať na javisku najväčšieho divadelného stánku. Vy ste však v minulosti dali výpoveď v SND. Prečo?
Lebo to nebolo pre mňa. Hľadám oči, hľadám dušu, a to sa nedá nájsť v bežnom živote, v stereotype. Človek musí dať viac, ako si myslí, že môže dať. Verím v energiu sveta a života. Že ti veci nakladá tak, aby si to zniesol, až kým sa sám nerozhodneš, že končíš. Som veľmi vďačný, že to, čo práci obetujem, sa mi v tej miere vráti späť. To je moja satisfakcia. A to vlastne otvára za rohom dvere, o ktorých nemáš žiadne tušenie. Dvere do sveta. Ak budeš rozmýšľať iba provinčne, neotvoríš ich. Musíš ísť za ten roh, hoci to môže bolieť. Preto som odišiel aj zo SND.
Je to zrejme aj o veľkej odvahe, o dobrodružstve. Lebo také zmýšľanie by som očakávala skôr od začínajúceho herca, nie od zrelého muža, ktorý už má kariérne veľa za sebou...
(smiech) Tak krásne a kulantne mi povedať, že som starý – to mi ešte nikto nepovedal! Viete, ja som nikdy netvrdil, že nemám zárezy, že nemám jazvy. Že to nie je prechádzka, ale beh na dlhú trať a že dostávam rany. Akákoľvek strata istoty ťa rozhádže, rozbije. Veľmi som si vážil svojich pedagógov Emila Horvátha ml., Pavla Mikulíka a Juraja Slezáčka, pretože mi dali to, čo som potreboval vedieť. V praxi to bol napríklad Štefan Kvietik, s ktorým som sa stretol pri nakrúcaní filmu Rozhovor s nepriateľom. Ich uhol pohľadu na herecké umenie bol pre mňa veľmi silný. No silný bol najmä vďaka mojim rodičom. Mať pri sebe niekoho, kto vám dodá istotu, je veľmi dôležité. Samozrejme, mám rodinu – manželku, dieťa, tí všetci sú moje istoty, no najväčšou istotou si je človek sám sebe.
Vedeli by ste v prípade nutnosti robiť aj inú prácu než hereckú?
Ja som tomu vždy hovoril „kaluž mlátiť“. Mal som čosi vyše 20 rokov, keď som odišiel z domu, nemal som žiadne peniaze. Prešiel som rôznymi remeslami, robil som na stavbách. Mám úžasné zážitky s východniarmi, keď sme na stavbe robili s roxormi, s betonárskou oceľou. Dali mi do rúk majzel, kladivo a búral som steny, lámal skaly. Som vyštudovaný reštaurátor – štukatér. To nikdy nezabudnem robiť. Stačí týždeň a som v tom späť. Druhá vec je, že bez herectva by som vnútorne asi veľmi trpel.
Neláka vás občas vyskúšať si pôvodné povolanie? Veď reštaurátorstvo a štukatérstvo je tiež svojím spôsobom umenie.
Ja stále modelujem, kreslím. Myslím si totiž, že herec by mal ovládať aj hudbu či výtvarné umenie. Nikdy som s tým vlastne neprestal, len sa tým neživím. Keď mám svoj pocit samoty, alebo „molový smutný akord“, tak to hodím na papier. V reštaurátorstve a v štukatérstve som pochopil, že nikdy nemôžem robiť originál. Tam som mal urobenú istú formu a vedel som, že odlievam už päťdesiatu časť. Bolo to dookola stále to isté, časom príliš jednoduché. Navyše, nenávidím stereotyp. Vedel som, že musím ísť ďalej.
Ak sa ocitnete v spomínanom „molovom smutnom akorde“, čo s tým pocitom robíte? Necháte ho prirodzene odznieť alebo sa snažíte za každú cenu preladiť do durovej veselej tóniny?
Automaticky urgentne aktivujem obranný systém. (smiech) Viem svoju psychofyzickú jednotu zladiť tak, aby som sa dostal z akejkoľvek situácie. Zatiaľ sa mi to darí. Vraciam sa k rodine, domov k rodičom, kde dostávam energiu, ktorá mi dokáže zalepiť jazvy. Veľmi veľa cvičím – fyzicky aj mentálne. Mám svoj chrám – hory. V prírode trávim veľmi veľa času. Naučila ma, že keď chcem prežiť, musím dodržiavať určitý úzus, aby som mohol byť individualita a slobodne sa rozhodnúť.
Spomenuli ste rodinu. S manželkou, herečkou Hanou Igonda Ševčíkovou (50) a dcérkou Maruškou (12) žijete v Prahe, no pre prácu často nie ste s nimi. Vaša žena musí byť veľmi tolerantná...
To je veľmi jednoduché – buď to tam je, alebo to tam nie je, ako vravel Werich. Zažil som to ako dieťa - aby sme mali čo jesť, môj otec pracoval v zahraničí. Pritom sme mali prekrásny vzťah. To isté sa mi deje dnes s mojou dcérou a s manželkou. Samozrejme, tie príchody sú prenádherné, odchody zas veľmi emotívne. Ale to je život. Keď nemám prácu tam, kde mám rodinu, tak idem tam, kde mám finančné aj duševné naplnenie.
Kde ste vlastne doma?
Potrebujem meniť životný priestor. Mám veľmi silné korene v Trnovom, čo je dnes mestská časť Žiliny. Stojí tam rodičovský dom so sadom. Potom je tu Praha, kde je manželka a dcérka. No a potom je tu ešte hausbót na Jaroveckom ramene pri Bratislave, ktorý je tiež súčasťou môjho života. Presne viem, čo mi ktorý priestor dáva. Akoby ste v každom z nich mali prameň, živú vodu, z ktorej sa napijete a idete ďalej. Vedomá činnosť človeka spočíva v rodinnom zázemí a v ceste poznania. Išiel som vždy vedome tam, kam som chcel ísť. Človek by sa mal správne začleniť do spoločnosti, aby neľutoval. A to je veľmi ťažké. Moji rodičia mi dali čas, aby som sa to naučil. Mohol som napríklad meditovať.
Meditovať v akom zmysle?
V zmysle – kto som. Keďže pochádzam z dediny na Hornom Považí, stále som bol v horách, neskoršie aj ako poľovník. Doma som mal raj, rád som sa domov vracal a chcel som rodičom vrátiť to, čo mi dali. Nezniesol by som, aby som bol čosi ako Gončarovov Oblomov - „lišnyj čelovek“ (zbytočný človek). Moji rodičia boli bežní ľudia, otec bol maliar natierač, mama čašníčka. Poznaním však boli veľmi vpredu a ja som to poznanie chcel posunúť ešte ďalej. V tomto behu na dlhú trať vidím obrovský presah. To je istota, ktorá nemusí byť vôbec hmotná. Dôležité je, že viem, že existuje. Kdekoľvek sa postavím, s pokojnou mysľou môžem stáť vzpriamene. A keď mám dostať šupu, tak ju jednoducho chytím...
Vraciate šupy protivníkom?
Nie, ja som sa v živote nikdy nebil. Akú požičaj, takú vráť – to som nikdy neuznával. Som fatalista. Ak má byť niekto martýr, asi ním musí byť. Ale ak máš niekde pevne stáť, tak asi vieš, prečo tam pevne stojíš.
Ako je to s autoritami vo vašom živote?
Som nesmierne alergický na falošné autority. Cítim, keď do miestnosti vstúpi osobnosť s kreditom, s poznaním. Vycítim to z toho, ako sa na mňa pozrie, ako prehovorí. Prirovnávam to k láske. Potrebuješ päť sekúnd a vieš, že je to fajn. Stretávanie sa s takými ľuďmi považujem za dar. Pokiaľ je tvoja cesta kvalitná, tak ich do svojho života pritiahneš. Stretol som sa s mnohými autoritami, jednou z nich bol kamarát Jerry, Indián, s ktorým som pracoval na včelej farme v Amerike. Učil ma prežiť v prírode, stále sme sa rozprávali a bol vždy dobre naladený. Bavil som sa s drevorubačmi aj s mníchmi, mám rád filozoficky ladené omše kňaza Tomáša Halíka.
Ktoré myšlienky sú vám najbližšie?
Som kresťan - katolík, no sú mi blízke napríklad aj myšlienky budhizmu, dôležité je tiež všeobecné vzdelanie. Filozofia a náboženstvo by podľa mňa mali ísť paralelne ruka v ruke. Keď sa bavíme o viere, tak nech je k tomu aj určitá filozofia. Keď sa bavíme o vede, nech je k tomu aj nejaká alternatíva. Skutočný kľúč vidím vo všeobecnom prehľade a v dialógu.
A kto okrem najbližšej rodiny je vám blízky? Mám na mysli niekoho, kto je vašou bútľavou vŕbou, priateľom v dobrom aj v zlom.
Keď som bol mladší, sníval som o tom, že mám sestru. Podvedome som chcel sestru, preto som aj chcel dcéru, čo sa mi splnilo. Ja som si však našiel spriaznenú dušu, ktorou je môj „hypotetický brat“ Jojo. Sme spolu od štrnástich rokov, študovali sme spolu a vieme o sebe všetko. Myslím si, že keď existuje niečo po smrti, tak aj tam budeme spolu. Vždy sme vedeli, čo ten druhý cíti, čo potrebuje. Naše duše sú akoby jedna. Viem, že čokoľvek sa mi stane, vždy sa postará. Platí to aj opačne. Je to prenádherný dar, jedna z istôt, o ktorých som hovoril.
