Hľadanie vlastizradcov, únos prezidentovho syna, vražda svedka, skupinka, kupovanie poslancov, Gorila, schránkové firmy, platinové sitká, nástenkový tender, Bašternák, vražda novinára Kuciaka... Každá vláda mala za ušami. Ako však posunuli Slovensko? A koho sme volili v minulosti?
1990: Prvé slobodné
Po Nežnej revolúcii sa Slováci a Česi dočkali prvých slobodných volieb od roku 1946. Niežeby za komunistov voľby nebývali, ale víťaz bol dopredu jasný, povolených bolo okrem komunistickej iba zopár malých strán bez reálneho dosahu. A účasť na voľbách bola síce „dobrovoľná“, ale kto voliť nešiel, toho si súdruhovia vo volebných komisiách poznačili a mohol mať problémy...
Takže keď v júni 1990 ľudia konečne mohli slobodne voliť, išli k urnám hromadne, ešte plní čerstvých ideálov Novembra ’89. V prvých voľbách sa volilo do dvoch komôr federálneho parlamentu – Federálneho zhromaždenia a do Slovenskej národnej rady a Českej národnej rady. A keďže pár mesiacov predtým bola zrušená „vedúca úloha komunistickej strany“, voliči si vyberali z množstva nových strán.
Vo voľbách do SNR najviac hlasov dostala Verejnosť proti násiliu (cca 29 %), v ktorej bola väčšina tribúnov Nežnej revolúcie, ale aj viacero vplyvných komunistov, ktorí rýchlo prezliekli kabát. Druhé skončilo Kresťansko-demokratické hnutie (cca 19 %), na treťom Slovenská národná strana (takmer 14 %). Skoro rovnako dostali aj komunisti, ktorí v logu vymenili kosák a kladivo za červené čerešničky. Do Národnej rady sa dostalo ešte maďarské hnutie Spolužitie, Demokratická strana a Strana zelených. Na vstup do parlamentu vtedy stačili 3 %.
Predsedom slovenskej vlády sa stal Vladimír Mečiar z VPN. Krátko po voľbách časť politikov začala rázne usilovať o rovnocenné postavenie Slovenska v rámci Československa. Predzvesťou tomu bola ešte v marci 1990 vojna o názov republiky. Slováci si nakoniec presadili, že sa oficiálne bude používať Česko-slovenská federatívna republika, ale tá pomlčka, či vlastne spojovník, platil len na Slovensku. Česi písali názov štátu bez spojovníka. Okrem toho sa po voľbách začal boj o moc v samotnej VPN. Na jednej strane stál čoraz populárnejší Mečiar, ku ktorému sa pridali napríklad aj Milan Kňažko, Ján Budaj či Michal Kováč a na druhej bývalí disidenti a ďalší ľudia Novembra ’89 okolo Fedora Gála. V apríli 1991 nakoniec odvolali Mečiara z postu premiéra a on založil Hnutie za demokratické Slovensko.
Premiérom sa v apríli 1991 stal bývalý disident Ján Čarnogurský (KDH). Na jún 1992 boli naplánované druhé slobodné voľby, ktoré mali ukončiť prechodné obdobie.
Ján Baránek, politický analytik: „Prvé voľby znamenali skutočný koniec vlády jednej strany a tiež nastolili otázku postavenia Slovenska v rámci federácie. Vladimír Mečiar nikdy nehovoril o samostatnosti, k tomu bol neskôr dokopaný SNS. Keď nastal rozkol vo VPN, Mečiar po prvý raz použil neskôr veľmi úspešnú taktiku obete, proti ktorej sa všetci sprisahali. Jeho popularita po odvolaní z premiérskeho kresla rapídne stúpala. V prvých rokoch po revolúcii prechádzalo Československo aj zásadnými hospodárskymi zmenami, začala sa kupónová privatizácia, štátny majetok sa dostával do súkromných rúk...“
Vladimír Mečiar, ktorého sa vépeenkári snažili zbaviť, sa na scénu vrátil ako najsilnejší slovenský politik. HZDS získalo vyše 37 % hlasov! Vládnu koalíciu vytvorilo so Slovenskou národnou stranou.
Cesty Bratislavy a Prahy sa čoraz viac rozchádzali. Mečiar a národniari priživovali protičeské vášne, už v júli 1992 parlament schválil Deklaráciu o zvrchovanosti SR. „My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak...“ V septembri bola prijatá Ústava SR, predtým sa už Mečiar dohodol s českým premiérom Václavom Klausom na rozdelení republiky. Bez referenda. Od 1. januára 1993 tak na mape sveta pribudli dva nové štáty - Slovenská republika a Česká republika. Za prvého slovenského prezidenta NR SR zvolila Michala Kováča.
Lenže čoskoro to medzi premiérom Mečiarom a prezidentom Kováčom začalo škrípať. Vo svojom prvom prejave o stave republiky v marci 1994 odsúdil Mečiarov štýl politiky: „Nie som proti HZDS a nebol som a nie som proti vláde. Mám však vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie... Mnohí poukazujú na autokratický spôsob vládnutia premiéra.“ Po tomto prejave poslanci vyslovili vláde nedôveru a potupený „alfa samec“ musel pustiť opraty moci. Ale iba na chvíľu. Dočasným predsedom vlády sa v marci stal dovtedajší minister zahraničných vecí Jozef Moravčík (HZDS).
Ján Baránek: „Po voľbách 1992 Slovensko naplno ovládol fenomén Mečiara. Po jeho odvolaní a nástupe Moravčíkovej dočasnej vlády zrazu nastal na Slovensku pokoj.“
1994:
Po pár mesiacoch bol Mečiar späť! Vo voľbách, ktoré sa konali 30. septembra a 1. októbra, získalo HZDS takmer 35 % hlasov! Na vládnutie prehovoril opäť SNS a obskúrne Združenie robotníkov Slovenska, ktorého predsedom bol murár Ján Ľupták. Tomu prischla prezývka Kelňa.
Počas tretej Mečiarovej vlády Slovensko čelilo mnohým šokujúcim udalostiam. Tajná služba SIS podľa vyšetrovateľov v lete 1995 zorganizovala únos prezidentovho syna Michala Kováča ml. Vzťahy premiéra a prezidenta boli na hrane noža, HZDS za babku predávalo štátne podniky svojim verným, vzťahy SR s Maďarskom boli napäté - vyhrážky lietali ponad Dunaj ako delostrelecká paľba... Situácia na Slovensku znepokojovala západné demokracie a EÚ, kam sme sa „akože“ snažili vstúpiť, ale samotná vláda integračné snahy podkopávala.
V tom čase sa šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová vyjadrila o Slovensku ako o „čiernej diere Európy“. A vládni predstavitelia? Tí tvrdili – ak nás nechcú na Západe, pôjdeme na Východ a v Bratislave si podávali kľučky nielen ruskí politici, ale aj predstavitelia tajných služieb. K tomu rástla moc organizovaného zločinu a v rámci vojny mafie sa v slovenských uliciach vraždilo za bieleho dňa. Ako pribúdali Mečiarove excesy, vzmáhal sa aj odpor opozičných strán a tesne pred voľbami v roku 1998 na protivládne mítingy chodili už desaťtisíce nespokojných ľudí.
Ján Baránek: „Toto boli pre Slovensko najhoršie roky. Vtedy sa dostali k peniazom oligarchovia, z ktorých sú mnohí na vrchole dodnes. Slovensko sa za Mečiara začalo meniť na štát balkánskeho typu, smerovalo k totalitárnemu štýlu politiky.“
Proti Mečiarovi sa spojili viaceré demokratické strany do Slovenskej demokratickej koalície. Hoci jesenné voľby znova vyhralo HZDS s 27 % hlasov, Mečiarovi to na zloženie vlády nestačilo. Na vládnutí sa nakoniec dohodli SDK na čele s Mikulášom Dzurindom, Strana demokratickej ľavice (bývalí komunisti), Strana maďarskej koalície a nová Strana občianskeho porozumenia na čele s košickým primátorom Rudolfom Schusterom, ktorý to nakoniec v roku 1999 dotiahol v prvých priamych voľbách až na prezidenta!
Slovensko začalo akoby od nuly – stoj čo stoj muselo presvedčiť, že Mečiarove časy sú preč. Zo všetkých síl dobiehalo integračný vlak do EÚ a NATO. Vláda Mikuláša Dzurindu zaviedla dôležité ekonomické reformy, ukázalo sa však, že jeho sľub o „päťnásobných platoch“ boli čisté táraniny. Aj novým mocipánom rýchlo zachutili peniaze a nie všetko išlo tak čestne, ako sa voliči nádejali. Na jar 1999 republika tiež čelila vážnej kríze, keď vláda nad územím SR povolila prelet spojeneckých lietadiel, ktoré išli bombardovať Juhosláviu a bratský srbský národ.
Ján Baránek: „Tieto voľby boli prelomové v tom, že sa podarilo zostaviť koalíciu bez Mečiara. Dzurindova vláda zmeškala dve šance - zmeniť volebný systém s jediným volebným obvodom a tiež nezlikvidovali korupčný systém, ktorý tu vznikol. Neodstrihli oligarchov od štátnych peňazí, ale živili ich ďalej.“
Opäť zvíťazilo Mečiarovo HZDS (19,50 %), ale na zostavenie vlády to zase nestačilo. Koalíciu vytvorila Dzurindova SDKÚ, maďarská SMK, KDH a Aliancia nového občana, ktorú založil bývalý majiteľ TV Markíza Pavol Rusko. Do parlamentu sa vrátili komunisti.
Pokračovalo sa v reformách, o Slovensku sa hovorilo ako o hospodárskom tigrovi, dobiehali sme Česko a vstup do EÚ konečne nabral reálne kontúry. Iba dva mesiace po voľbách Slovensko prijali do Severoatlantickej aliancie. A 1. mája 2004 sme vstúpili aj do Európskej únie!
Ale nie všetko bolo ružové. Dôvera koaličných partnerov v druhej Dzurindovej vláde bola skoro nulová, sami na seba kydali špinu, odpočúvali sa, hovorilo sa o kupovaní poslancov... Oligarchovia, skrytí za zopár finančnými skupinami, medzitým silneli.
Ján Baránek: „Korupcia, ktorú tu dnes máme, to nie je iba Mečiarova chyba, ide aj na Dzurindovo triko. Veď kauza Gorila sa týka práve druhej Dzurindovej vlády.“
Pre opozíciu nebolo ťažké útočiť na skorumpovaných vládnych politikov. Na čelo opozície sa vyštverala strana SMER – sociálna demokracia a jej líder Robert Fico vedel svojím dravým štýlom osloviť tých, ktorí sa ekonomickými reformami cítili ukrivdení a znevýhodnení. SMER získal vo voľbách vyše 29 % a vládol spolu s HZDS a SNS.
Z návratu Mečiara na výslnie sa mnohí báli, ale Fico si ho nakoniec dokázal „upratať“, čo sa nedá povedať o ďalšom koaličnom partnerovi. Spomeňme si aspoň na nástenkový tender na čerpanie eurofondov či nevýhodný predaj emisných kvót. V týchto kauzách pod taktovkou ministrov za SNS prišlo Slovensko o viac ako 70 miliónov eur!
Slovensku sa však podarilo zúročiť reformy z predošlých rokov a na rozdiel od postkomunistických susedov sme začali platiť 1. januára 2009 eurom. Malo hodnotu 30,126 slovenskej koruny.
Ján Baránek: „Bol to začiatok konca HZDS. Fico pokračoval v tom, čo Dzurinda, zmenili sa postavičky, ale oligarchovia zostali tí istí. Nemal najmenší záujem, aby korupčný systém dostal po prstoch. Nastúpil do rozbehnutého vlaku a namiesto toho, aby zatiahol brzdu, tak ešte pridal.“
Hoci vyhral Ficov SMER (takmer 35 %), pravicovej opozícii sa ako-tak podarilo dať dokopy vládu, na čelo ktorej sa postavila nominantka SDKÚ Iveta Radičová. Rýchlo sa však ukázalo, že premiérka ťahá za kratší koniec a moc „v strane aj vo vláde“ majú reálne v rukách stále Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. Tí sa po prevalení škandálu v súvislosti s financovaním strany ešte pred voľbami stiahli do úzadia.
Radičovej vláda nabrala opäť reformný kurz, čo však v čase vrcholiacej svetovej ekonomickej krízy nebolo ľahké. Koalíciu nakoniec rozoštvalo hlasovanie o tzv. eurovale, ktorý mal zachrániť napríklad krachujúce Grécko, a na ktorý malo Slovensko prispieť astronomickou sumou 660 miliónov €.
Premiérka Radičová hlasovanie o eurovale spojila s hlasovaním o dôvere vláde a narazila. Koaličná Sloboda a solidarita so šéfom Richardom Sulíkom hlasovala proti, a tak Radičovej vláda nevydržala ani dva celé roky.
Ján Baránek: „Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš sú kontroverzné postavy. Zaviedli reformy, ale na konte majú aj negatívne veci. Iveta Radičová nemala v SDKÚ podporu, bola iba figúrkou, nikto ju nepodržal. Oni ju manipulovali, nebolo v ich záujme, aby Radičová vládla a Richard Sulík im v tom veľmi pomohol, keď ju potopil pri hlasovaní o eurovale.“
Po takom debakli pravicového vládnutia sa to ani nemohlo skončiť inak. SMER v predčasných voľbách získal vyše 44 % hlasov, a tak mohol Fico vládnuť úplne sám! Za jeho vlády sa naplno prejavil prínos reforiem, ktoré zaviedli ešte jeho predchodcovia.
Ján Baránek: „Prvý raz od roku 1989 sme mali vládu jednej strany. Druhá Ficova vláda ťažila z reforiem, ktoré spravili ešte Dzurindove vlády, a možno jediným plusom je to, že tie reformy úplne nezrušila.“
Hoci sa objavili nové strany, silu SMER-u neohrozili. Vo voľbách získal vyše 28 % a najprv to vyzeralo, že vládu asi nevytvorí a pravica bude schopná sa dohodnúť. Nestalo sa. Navždy zostane tvárou tohto povolebného špekulovania Radoslav Procházka, ktorý chcel byť „gazdom pravice“, ale jeho Sieť nakoniec dostala len 5,60 %. V týchto voľbách sa do parlamentu po prvý raz dostali fašisti z ĽSNS. Na vláde so SMER-om sa dohodli reinkarnovaná SNS a MOST-HÍD.
Možno by napriek drsným útokom opozície vládli tak, ako si predstavovali... Všetko však zmenila vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej vo februári 2018. Slovenská politika sa ocitla v chaotickom kŕči, do ulíc vyšli desaťtisíce ľudí, Fico pod tlakom cúvol a vzdal sa premiérskeho kresla, na ktoré nastúpil Peter Pellegrini. Padol tiež minister vnútra Robert Kaliňák a ďalší. Celý marazmus vyústil do procesu s vrahmi novinára, ktorých si podľa obžaloby objednal podnikateľ Marián Kočner. Slovensko sa dozvedelo hroznú pravdu, ako sa svet slovenskej politiky a justície prepája s mafiou a s oligarchami. Túto pachuť neprebili ani štedré sociálne balíčky a rast ekonomiky. Napriek tomuto všetkému vláda vydržala celé funkčné obdobie a Slovensko čakajú v sobotu 29. februára voľby.
Ján Baránek: „Toto volebné obdobie nám prinieslo vulgarizáciu a primitivizáciu politickej scény. Tiež prinieslo súmrak moci Roberta Fica. Konečne sa polícia a justícia začali správať sebavedome, nie je to však zásluha Ficovej vlády, ale zásluha vonkajších okolností a tlaku verejnosti.“
