To sú fašiangy! Umelecký fotograf a zakladateľ festivalu fašiangových masiek Carneval Slovakia Ivan Köhler už štyri dekády obieha tie najrázovitejšie dedinky, aby zachytil fašiangy v celej svojej kráse a aby tento nápaditý zvyk nikdy nezanikol.
Naša malá krajina sa môže pochváliť obrovským ľudovým bohatstvom. Medzi známe a v mnohých regiónoch dodnes udržiavané tradície patria oslavy fašiangov - obdobia od Troch kráľov do Popolcovej stredy, prechodu od zimy k jari. Táto tradícia učarovala aj talentovanému výtvarníkovi, grafikovi, textilnému dizajnérovi, džezmanovi a v neposlednom rade fotografovi Ivanovi „Kellymu“ Köhlerovi, ktorý svojím pozorným objektívom už roky zachytáva maškary, fašiangové sprievody a ľudové zvyky po celom Slovensku.
Začiatky
Prvé zážitky Ivana Köhlera s fotografovaním fašiangov sú spojené s jeho príchodom do mestečka Rajec, kde sa v roku 1970 presťahoval z Českej Lípy spoločne s manželkou, lekárničkou.
V novom bydlisku hľadal možnosti realizácie a natrafil na sochára Vladimíra Kompánka († 83). Ten ho pozval fotografovať fašiangy. „Bol som mestský chalan a nevedel som o fašiangoch nič. Chodieval som nanajvýš do Rajeckých Teplíc na kúpalisko a vôbec som netušil, že tam je aj takáto kúzelná dolina. Zaujímavé bolo, že na fašiangy chodila do Rajca na pozvanie Kompánka aj intelektuálna špička Slovenska, napríklad spisovateľ Dominik Tatarka. Oslavy fašiangov od soboty do Popolcovej stredy boli náročné a to nielen preto, že sa veľa pilo. Ja som ako najmladší aj tak vždy musel šoférovať,“ spomína na svoj prvý kontakt s ľudovou zábavou v roku 1970 Köhler.
Fašiangy fotografa úplne dostali. „Pre mňa ako cudzára - tak volajú prisťahovalcov v Rajci, bol fašiangový ošiaľ hneď od začiatku nenormálne zaujímavý. Vo fotografickom remesle nie je možné vhupnúť do sveta ľudových tradícií lepším spôsobom ako práve v Rajeckej doline. Zvyky po jednotlivých dedinách boli a stále sú také odlišné, masky a kostýmy, ktoré si ľudia vyrábali na kolene, také úžasné, tanečné pohyby ľudí také nápadité, že pre fotografa to bola hotová pastva pre oči a objektív.“
Maškary
Fašiangové pochôdzky sprevádzalo množstvo príhod. Jedna z tých najvtipnejších sa odohrala v dedinke Ďurčiná, asi tri kilometre od Rajca. „Mal som vtedy dlhú bradu a vždy som nosil čierne oblečenie, čo v ľuďoch evokovalo, že som Žid alebo dokonca poľský Žid. V Ďurčinej sme počas fašiangov zbadali, ako sa jedna babka modlí pred domom. Vlado Kompánek mi hovorí: ,Zeber ju,‘ čo bol povel na fotenie. Videla, že sa k nej blíži nejaký chlap, no netušila, že fotím. Zrazu sa spustili hukoty: ,Basom ci anďela, ty strapáň jeden fúzatý! Idzeš ho do rici! V celém svojem živoce som také škaredé chlapisko ňevidzela!‘, kričala na mňa babka,“ spomína so smiechom umelec.
To, čo robí fašiangy fašiangami, sú maškary. „Fantázia vo výtvarnom prejave dedinských ľudí bola neskutočná, že aj Picasso by bol nadšený. Každá dedina bola špecifická. Napríklad v Kamennej Porube dokázali zmajstrovať neuveriteľne obrovské masky. Vyrábali ich hasiči, ktorí pri tom od rána do večera pili. Raz ich takto majstrovali v jednom nedostavanom dome a vydarili sa im naozaj fantasticky, no iba do momentu, keď zistili, že s nimi neprejdú cez dvere. Tak na tom dome, aby sa dostali von, vybúrali trojité okná. Oplatilo sa, nádherné masky potom odkúpilo Slovenské národné múzeum. Bohužiaľ, pri požiari múzea tieto originálne masky zhoreli,“ hovorí Köhler, podľa ktorého svet maškár zmenila revolúcia a otvorenie trhu. „Začiatkom 90. rokov prišlo k veľkej zmene tvorivosti ľudí, pretože obchody zaplavil sortiment umelých masiek a ľudová fantázia začala ustupovať do úzadia. Predtým si ľudia maškary vyrábali ručne a každá bola originálna.“
Chýba im sneh
Ivan Köhler chcel unikátnu fašiangovú atmosféru z dedín Rajeckej doliny, Považia, Kysúc a Oravy preniesť aj do Žiliny. Preto založil podujatie Carneval Slovakia, ktoré tento rok oslávilo už 16 rokov. „Mojím snom bolo zorganizovať v Žiline celoslovenský karneval s tým, že najlepšie lokality budú pozvážané autobusmi až sem do Žiliny, aby obyvateľom ukázali tú pravú fašiangovú zábavu.“ Hneď nultý ročník mal neuveriteľný úspech.
„Chcel som, aby sme akciu otvorili rovnako ako slávny karneval v Benátkach, a tak sme nahovorili hercov a herečky z tunajšieho divadla, aby sa na lane spustili z Burianovej veže - žilinskej renesančnej zvonice, priamo na Hlinkovo námestie. Vybavil som si potrebné povolenia a technicky to zabezpečovali špeciálne jednotky. Herečky tri týždne predtým nespávali a báli sa, pretože to bola neuveriteľná výška. Veď ja sám som mal byť z veže spustený, ale zdupkal som. Prvé dve sa spustili bez problémov, no posledná stála na balkóne veže a bála sa spustiť. V tom strachu však zrejme rozkývala spúšťacie zariadenie, a to ju poslalo smerom na námestie. Chuderka cestou nabúrala do balustrády pred divadlom, do lampy a nakoniec narazila do jediného auta, ktoré malo povolenie parkovať na námestí. Bola to škoda ako hrom, museli sme všetko zaplatiť,“ spomína so smiechom.
A čo by chcel človek, čo vo fašiangovom švungu prežil toľké roky, v tomto smere ešte zažiť? „Čo si najviac želám, je sneh. Fašiangom posledné roky táto hlavná ingrediencia chýba. Bez bielej prikrývky už, bohužiaľ, nemajú tieto tradičné oslavy tú správnu atmosféru,“ hovorí na záver fotograf, ktorý je odhodlaný urobiť všetko preto, aby tento krásny zvyk nikdy nezanikol.
