Výsledkom však môže byť pravý opak - pretrénované, preťažené a unavené deti so zdravotnými problémami. Doktor Radoslav Zamborský z ortopedickej kliniky Národného ústavu detských chorôb a psychologička Jana Porubcová poradili, ako odhaliť, že naše dieťa toho má viac ako dosť a ako nájsť správnu mieru v športe a v iných mimoškolských aktivitách.
? Šport je bezpochyby prínosný pre každé dieťa, no niekedy majú od útleho veku taký počet tréningov, za ktorý by sa nehanbil ani profesionálny športovec. Je to správne?
Šport a fyzická aktivita v každodennom živote nepochybne pomáha zdravému vývoju. Avšak hovorím o primeranom zaťažení. Neraz sa totižto stáva, že deti sú až prehnane forsírované rodičmi a ich predstavami, nesprávnym odhadom a neskúsenosťou trénerov alebo nesprávnou úpravou športových povrchov či vybavením.
Neprimerané športové zaťaženie ústi do vyššieho výskytu chorôb z preťaženia a rôznych typov úrazov. Kedysi v odborných ambulanciách ani zďaleka nesedelo toľko detí ako dnes. Mnohé prichádzajú s poranenými kolenami - potrhanými meniskami či väzmi, čo kedysi bolo skôr ojedinelé.
? Prečo takýchto detských pacientov dnes pribúda?
Má to viacero dôvodov. Prvým z nich je fakt, že náročnosť športov sa zintenzívňuje. Tréningy sú tvrdšie a namáhavejšie ako kedysi, nároky na deti obrovské. Bežne mávam v ambulancii detských pacientov, ktorí mávajú tréningy päťkrát a viac do týždňa! Kedysi deti takto intenzívne nešportovali, to bolo výsadou profesionálnych športovcov.
Ďalším dôvodom je, že deti sú neraz umelo tlačené do aktivít, na ktoré nemajú predpoklady. Neraz tu pritom dochádza ku konfliktom medzi náročnosťou športu, vzdelaním a sociálnym životom. Deti sa snažia, respektíve musia stíhať toto všetko, čo môže mať neblahý vplyv nielen na ich fyzický, ale aj psychický vývin. Ďalším dôvodom, prečo takýchto prípadov pribúda, je aj rozhľadenosť a opatrnosť rodičov a bezpochyby modernejšia a lepšia diagnostika.
? Hovoríte, že deti sú neraz umelo tlačené do aktivít, na ktoré nemajú predpoklady. Rodičmi?
Áno, rodičia to často hrotia. Viete, sypú do toho dosť peňazí, tak chcú výsledky. Nie každé dieťa však môže byť ďalším Hamšíkom či Cibulkovou. Dokonca sa stáva, že niekedy si tie deti trénujú a drilujú sami. Všetci profesionálni športovci vám povedia, že je to najhorší prístup, pretože na kvalitný tréning potrebujete profíka. Rodič nemá také znalosti, aby dokázal správne identifikovať a predchádzať zraneniam z pretrénovania.
? Rodičia si asi skrz deti často plnia svoje nesplnené sny. Dajú si povedať, ak im v ordinácii oznámite, že dieťa musí zvoľniť?
Nie vždy. Keď z enormnej záťaže nastane problém, rodičia prídu za ortopédmi s tým, aby to vyriešili a najlepšie, čo najrýchlejšie. Lenže tak, ako problém nenastal z ničoho nič, tak sa väčšinou nedá na počkanie vyriešiť. Niekedy mi to pripadá tak, že rodičia neprichádzajú z toho dôvodu, že to dieťa bolí, ale jednoducho preto, že nemôže trénovať.
Pýtajú si pre ne lieky či čokoľvek iné, len aby ich ratolesti mohli začať čo najskôr trénovať. Snažíme sa im teda vysvetliť, že to, čo ich dieťa potrebuje, nie je zázračná tabletka, ale zvoľnenie tempa či úplné vynechanie daného športu na pár týždňov. Dostatočným časom na odpočinok sa totižto tkanivá dokážu spontánne regenerovať. To, samozrejme, niektorí rodičia počuť nechcú.
Niekedy je to ťažký boj a z ordinácie odchádzajú všetci s plačom. Nie je pritom potrebné vylúčiť pohyb úplne, skôr je vhodné vyskúšať iný typ športu na zachovanie fyzickej aktivity. Napríklad plávanie, bicykel, jogu, kde dieťa zapája úplne inú skupinu svalov. V skratke, nechať namáhanú časť tela poriadne oddýchnuť.
? Čiže teória, že šport musí bolieť a čo bolí, to rastie, nie je u detí to pravé orechové?
Nie, opakované bolesti neradno ignorovať. Lenže deti sú stále nesvojprávni ľudia, ktorí poslúchajú, a ak im je tak nakázané, často trénujú aj cez bolesť. Zoberte si malého osemročného futbalistu. Trénuje, dajme tomu 5x do týždňa, niekedy dokonca dvojfázovo a okrem toho má cez víkend ešte zápas. Dieťa rastie, čiže môže mať určité rastové bolesti a do toho ešte takto intenzívne športuje. Namáhané úseky šliach, väzov a svalov nemajú dostatočný čas na regeneráciu.
Treba si uvedomiť, že deti prechádzajú rastovými špurtmi a práve preto sú náchylnejšie na choroby z preťaženia viac ako dospelí. V určitých vekových obdobiach dieťa rastie pomaly, inokedy sa vyšvihne o 10 cm za rok! Kosť vyrastie síce rýchlo, ale väzy, úpony, šľachy - všetko, čo sa na ňu pripája, nerastie tak rýchlo, takže začnú byť natiahnuté. Predstavme si to ako tetivu na luku. Ak do toho dieťa takto intenzívne športuje, môže byť iba otázkou času, kedy vznikne zápal, mikroporanenia väzov a šliach, či neviditeľné zlomeniny.
? Môžu choroby z preťaženia a pretrénovania detí vyústiť aj do niečoho vážnejšieho?
Mnohé z týchto problémov u detí prejdú. Ak sú však úrazy pri športe a choroby z preťaženia dlhodobo nepovšimnuté, môžu neraz viesť k trvalým následkom, v najhorších prípadoch môže dôjsť napríklad k poruchám rastu, a to je vážna vec. Môže sa stať, že prestane rásť iba jedna noha a vznikne medzi nimi rozdiel napríklad 4 - 5 cm - to už sa nedá vykorigovať ani špeciálnymi topánkami a rieši sa to operačne.
Predlžujeme kratšiu nohu, alebo skracujeme dlhšiu, a to už je naozaj dosť veľký zásah. Niekedy sa problémy môžu preniesť aj do dospelosti a poznačiť život človeka, aj keď už dávno nešportuje. Mnohé z týchto detí po osemnástke nepokračujú v danom športe, pretože už ich rodičia nemôžu nútiť a namiesto toho začnú riešiť napríklad vysokú školu, alebo úplne otočia smer.
? Ako teda predchádzať takýmto zraneniam a pretrénovaniu detí? Zákaz športu asi nie je riešením.
Určite netreba deťom brániť športovať. Dôležitý je však správny dohľad nad športom a ako pri všetkom, aj tu platí, že dôležitá je prevencia. Rodičia a tréneri by v tomto smere mali spolupracovať a dieťaťu správne dávkovať fázy záťaže a oddychu. Rodičom a trénerom tiež často prízvukujeme, nech deti nevynechávajú strečingy, ktoré sú výbornou prevenciou zranení.
Bohužiaľ, mám skúsenosť, že najmä v menších a juniorských športových kluboch sa na to vôbec nedbá. Deti prídu, nerozcvičia sa a idú hneď na vec. Nedávajú si cvičenia ani pred ani po tréningu, a to je zdrojom mnohých zranení a preťažení.
? Koľko majú deti športovať, aby sa vyhli takýmto problémom?
Ťažko poradiť ideálnu mieru tréningu, pretože to závisí jednak od veku a jednak od športu. Najlepšie je sledovať svoje dieťa a nenakladať mu viac, ako znesie. Vypestovať vzťah k športu je zdravé a nesmierne prínosné, ale netreba zabúdať, že vrcholový šport nie je pre každého.
Podľa psychologičky Jany Porubcovej by mal každý rodič talent a nadanie detí podporovať. Aj tu však platí staré známe, všetko s mierou. „Je potrebné uvedomiť si, kedy ambície rodičov prerastajú schopnosti ich ratolestí. Prílišné preťaženie detí sa nevypláca. V súčasnosti býva často používaný termín „syndróm vyhorenia“. Používame ho pre širokú škálu rôznej fyzickej, duševnej a emocionálnej nerovnováhy. Nie každá takáto nerovnováha sa nutne s týmto syndrómom spája. Často ide o symptómy, resp. príznaky preťaženia organizmu, keď sú naň kladené vyššie nároky, ako vie reálne splniť,“ hovorí.
Názor, že dieťa zvládne viac, pretože nechodí do práce, ale „iba“ do školy, nie je správny. Deti môžu byť rovnako, ak nie viac uťahané ako my dospelí. „Predstavme si, že dospelý človek priemerne pracuje osem hodín denne. V priemere podobný čas dieťa absolvuje na vyučovaní. Popoludní ho však navyše čakajú rôzne aktivity, ktoré sú často rozhodnutím rodiča viac ako ozajstným záujmom dieťaťa. Pracovný deň dieťaťa sa tak často končí až vo večerných hodinách a potom sa k tomu všetkému musí ešte učiť. Pritom čas od 17. - 18. hodiny môže byť pre deti už veľmi zlým obdobím na samotnú prípravu do školy, lebo sú veľmi unavené,“ prízvukuje odborníčka.
Stanoviť presne, koľko mimoškolských aktivít by malo dieťa navštevovať, je komplikované. „Každé je osobnostne iné, má talent na niečo iné a javí záujem o rôzne aktivity. Vhodné je teda dieťa spoznávať, porozprávať sa s ním, zistiť, čo preferuje, ponúknuť mu alternatívy a spoločne sa na nejakej aktivite dohodnúť. Často sa však stretávam v praxi s tým, že deti mimoškolskú aktivitu vnímajú ako povinnosť či dokonca trest. Rodičia by si mali dávať pozor aj na to, aby si prostredníctvom svojho dieťaťa neplnili dávno zabudnuté sny.“
Silený program
Ako zistiť, že sme toho na dieťa naváľali viac, ako unesie? „U detí sa preťaženie prejavuje zjavnými príznakmi. Napríklad zvýšenou potrebou spánku alebo, naopak, nespavosťou, nechutenstvom do jedla, či prejedaním sa s cieľom zvýšenia energetického príjmu. Môžeme však pozorovať neschopnosť sústrediť sa, chyby v uvažovaní, ťažkosti zapamätať si informácie alebo vybaviť si ich z pamäti. V škole môžu mať deti problémy s prospechom, môžu strácať záujem o aktivity, ktoré predtým robili so zanietením. Často môžu trpieť aj tým, že pre nedostatok času nemajú priateľov.“
Odborníčka rodičom pripomína, že nuda nie je strašiak. „Rodičia nemusia za každú cenu deťom vymýšľať aktivity, ba dokonca je vhodné, aby deti zažili aj pocit nudy, ktorý ich môže niekedy motivovať tým správnym smerom. Spomeňme si na naše detstvo, keď sme si čas na aktivity rozdeľovali sami. Dnes sa rodičia neustále trápia tým, čo by deti mali robiť a samy si nevedia pripraviť bez mobilu žiaden program.“
Nielen v aktivitách, ale aj v povinnostiach, ktoré rodičia od detí vyžadujú, je vhodné nájsť zlatú strednú cestu. „Detstvo je najdôležitejším životným obdobím, ktoré ovplyvní celý život človeka. Ak napríklad rodič v dobrej viere robí za dieťa všetky povinnosti a robí mu oddaného sluhu, vychová z neho pohodlného a závislého adolescenta, ktorý očakáva, že všetko je na pleciach rodičov. Na druhej strane prílišné preťažovanie dieťaťa hraničiace s vojenskou drezúrou môže mať na krehkú formujúcu sa psychiku ešte zničujúcejší vplyv.“
Kedy vyhľadať pomoc?
Odhalenie chorôb z preťaženia je niekedy výzvou aj pre samotných ortopédov a vyžaduje si odborníka so záľubou v športovej medicíne. Existujú však určité znamenia, ktoré rodičom naznačia, že s ich dieťaťom nie je niečo v poriadku. Pre choroby z preťaženia je typická opakovaná bolesť či opuch, ktoré sa objavujú pri zaťažení a v pokoji miznú. Niekedy sa stáva, že sa deti budia v noci na bolesť. Menej často sa objaví aj zvýšená teplota či začervenanie daného miesta. Príznakom tiež môže byť znížená športová forma či dokonca nezáujem dieťaťa o fyzickú aktivitu a šport.
Dlhodobou záťažou a nedostatkom času na regeneráciu medzi jednotlivými tréningami dochádza k mikrotraumám v spojivovom tkanive. Ide o maličké úrazy väzív, ktoré si ani nemusíme všimnúť. Mikrotraumy však môžu aktivovať zápal, ktorý začne tkanivo poškodzovať. Výsledkom môže byť oslabenie elasticity, úponov, chronické bolesti, problémy s kolenami, bolesti v oblasti achilovky, bolesti šliach, zápaly, vznik únavových zlomenín... Choroby z preťaženia sú často pozorované u gymnastiek, tenistov, bežcov či futbalistov, ale môžu vzniknúť pri akomkoľvek intenzívnom športe.
