Domov do Indonézie by ho už ani nepustili. Sympatický kňaz s výbornou slovenčinou prezradil nielen prečo na Slovensko prišiel, ale aj prečo je ešte stále tu, aj napriek tomu, že mu rodná zem veľmi chýba. Terchovskí farníci s obdivom rozprávajú o Thomasovi Tulungovi (53) z Indonézie. „Nevymenili by sme ho za nič,“ prezradila miestna obyvateľka Ľudmila (72). Jej slová potvrdila aj Helena (64).
„Je fantastický, všetkým ľuďom sa tu páči,“ povedala s tým, že do ich kostola chodia vďaka sympatickému kňazovi a jeho kázňam aj dovolenkári a turisti. Vždy dobre naladený duchovný Thomas pochádza z ostrova Flores v Indonézii. „Som členom rehole Spoločnosť Božieho Slova, ktorá pracuje vo viac ako 80 krajinách vo svete a prišiel som na Slovensko v roku 2001 ako bohoslovec,“ začal svoje rozprávanie skvelou slovenčinou. Priznal však, že s našim jazykom to je u neho raz lepšie, inokedy horšie. „Záleží to na počasí,“ usmeje sa.
Prvý sneh
Počas svojho takmer 20-ročného pôsobenia u nás pracoval v Nitre, v obci Vidiná pri Lučenci a osem rokov pôsobil aj v Bratislave. „Momentálne som v Terchovej, prišiel som sem 5. januára minulý rok,“ vraví kňaz, ktorý je u nás spokojný. „Ak by sa mi nepáčilo, odišiel by som už dávno,“ vyjadrí sa jednoznačne. So Slovenskom sa mu spája množstvo spomienok, napríklad tu videl po prvý raz sneh.
„V Indonézii sme počuli o tom, že existuje sneh, ako vyzerá. Keď som ho videl naozaj, bola to aj radosť, ale bolo to ťažké. Sneh je nielen krásny, ale aj studený,“ so smiechom skonštatoval Tulung. Či u nás zostane však netuší, domov mu veľmi chýba. „Najviac mi chýbajú jedlá. U nás máme každý deň zeleninu a ryžu, častejšie máme ryby, a to sú čerstvé morské ryby. Ale dá sa to vydržať,“ priznal.
Starosti s haluškami
Popasovať sa musel s našou tradičnou špecialitou. „Kedysi som nemal rád bryndzové halušky, ale v posledných rokoch mi chutia,“ opisuje s tým, že je prekvapený, koľko sladkostí Slováci zjedia. „My máme radi štipľavé a to mi chýba,“ pokračoval. O Indonéziu sa zaujímajú aj Slováci. „Keď sa pýtajú deti, zaujíma ich, aké zvieratá tam máme, kuchár sa zase pýta, ako varíme,“ pokračoval s úsmevom. Aj napriek tomu, že jeho výslovnosť je na výbornej úrovni, priznal, čo mu robilo najväčšie starosti. „Najťažšie slová sú tie, kde sú tri, štyri päť spoluhlások vedľa seba, ako zmrzlina alebo zmŕtvychvstanie, ale dá sa to naučiť,“ pobavene dodal.