Tento rok si Česi vo veľkom pripomínajú 200. výročie narodenia Boženy Němcovej. A zabudnúť na ňu by nemali ani Slováci.
Záhada jej narodenia
Napriek tomu, že je najslávnejšou českou literátkou, jej život je v mnohých ohľadoch veľkou záhadou. Už dátum narodenia Boženy Němcovej nie je úplne istý. Nemanželská dcéra Terézie Novotnej a panského kočiša Johanna Pankla bol pokrstená 5. februára 1820 v kostole Najsvätejšej Trojice vo Viedni. Keďže vtedy bola u novorodencov vysoká úmrtnosť, predpokladá sa, že dievčatko dali pokrstiť deň či dva po narodení. Rodičia, ktorí sa po roku zobrali a malej Betty zmenili priezvisko z Novotnej na Panklovú, začali slúžiť u vojvodkyne Kataríny Záhaňskej v Ratibořiciach na severe Čiech. Tam Boženu v roku 1824 zapísali do školy, z toho by však vyplývalo, že mala iba štyri roky. Lenže školská dochádzka sa začínala až od šiestich rokov! Aj úradné záznamy Němcovej prisudzujú dátum narodenia v rozmedzí rokov 1816 až 1818. Čiže to 200. výročie nie je isté....
Babičku začala písať po synovej smrti
Preslávil ju román Babička. Hoci v Česku tento podmanivý príbeh stále patrí do povinného čítania pre druhý stupeň základných škôl, Němcová ho vôbec nenapísala pre deti. To isté platí dokonca aj o jej ľudových rozprávkach!
Babička s podtitulom Obrazy vidieckeho života po prvý raz vyšla v roku 1855. Němcová v nej spomína na idylické detstvo v Ratibořickom údolí a predobrazom hlavnej hrdinky jej detského sveta bola jej skutočná babička Marie Magdalena Novotná.
V knihe Babička prichádza k rodine svojej dcéry na Staré Bělidlo a pomáha jej vychovávať svoje vnúčatá. Zamiluje si najmä svoju najstaršiu vnučku Barunku, azda netreba zdôrazňovať, že to má byť v skutočnosti malá Boženka. V známom filme Babička (1971) Barunku stvárnila mladučká Libuše Šafránková.
Práve pri spomienkach na idylické a bezstarostné detstvo spisovateľka zabúdala na svoj trpký životný údel. Babičku napísala po smrti svojho najstaršieho syna Hynka, ktorý ako 14-ročný zomrel na tuberkulózu. „Začala som na tom pracovať po Hynkovej smrti, v najtrpkejšej dobe svojho života – keď ma mrzelo na svete žiť,“ vyznala sa v jednom liste. V tom čase sa jej už takmer rozpadlo manželstvo a ona sama bojovala s každodennou chudobou.
Nevydarené manželstvo a milenci
V roku 1837 ju rodičia vmanévrovali do manželstva s 32-ročným bývalým vojakom Josefom Němcom. Tí dvaja sa zrejme, aspoň spočiatku, milovali, ale ich manželstvo vôbec nebolo šťastné. Po odcudzení prišli hádky aj fyzické útoky, Němcovej muž nemal pochopenie pre jej písanie a ona nedostatok lásky riešila milencami. Napriek tomu neváhala a viackrát vycestovala aj s deťmi za mužom do Balážskych Ďarmôt, kde pôsobil ako colný úradník a práve pri týchto cestách spoznala aj Slovensko.
Napriek všetkým trápeniam a bolesti Němcová ešte v roku 1857 manželovi napísala: „My sme sa už jeden druhého dosť nahnevali a natrápili, ale ja predsa viem, že ma úprimne miluješ, a ja, aj keď som mala čudné nápady a tvrdú hlavu, predsa mám aj úprimné srdce a neopustila by som ťa.“ Úplne išli od seba až pár mesiacov pred spisovateľkinou smrťou.
Žila v biede, ale pomník má honosný
Jej manžel sa rovnako ako ona vlastenecky angažoval. Nečudo teda, že sa Josef Němec ocitol v hľadáčiku rakúskej polície. Ona žila s deťmi v Prahe, on pôsobil ako colný úradník najprv v rakúskom Villachu, neskôr ho ako nedôveryhodného preložili do zapadákova – Balážskych Ďarmôt. Vtedy to bolo ešte jedno mesto, no v roku 1919 sa z časti mesta na severnom brehu Ipľa stali Slovenské Ďarmoty.
Němec posielal rodine do Prahy peniaze nepravidelne, a tak sa Božena so štyrmi deťmi na krku musela v Prahe pretĺkať sama. V roku 1853 sa rodinná situácia ešte viac zhoršila, lebo jej manžela prepustili zo služby - rakúska polícia uňho v byte našla buričské tlačoviny aj dve pištole. Němcová žila z milodarov, privyrábala si upratovaním a po nociach písala. Je obdivuhodné, že na to, z akých skromných pomerov pochádzala a akým životným peripetiám musela čeliť, sa vypracovala na jednu z najuznávanejších postáv českého národného obrodenia. A to prvú knihu v češtine prečítala až v roku 1841! Jej Národní báchorky a pověsti začali v časopise Květy vychádzať v roku 1847. Němcová nielenže zbierala ľudové príbehy, ale ich aj pretvárala a dodávala im svoj autorský umelecký rukopis.
Keď v roku 1862 utrápená biedou a tuberkulózou zomrela, verejnosť sa dozvedela, ako nakladatelia na Němcovej ryžovali a ju nechali hladovať. Vydavateľ Antonín Augusta musel dokonca pred hnevom verejnosti utiecť do Ameriky.
Ako to už tak neraz býva, peniaze na Němcovú sa našli až po jej smrti. Ľudia sa jej vyzbierali na honosný náhrobný pomník s bronzovým reliéfom, ktorý stál 567 zlatých. Sumu, z ktorej by Němcová a jej deti dokázali vyžiť možno aj niekoľko rokov!
Ako písala: Češtinu miešala so slovenčinou
SVĚTSKÁ KRÁSA
Byl jednou bohatý kníže a ten neměl žádných dětí; i modlíval se s svojí ženou každodenně, aby jim Bůh alespoň jednoho syna požehnal. — Vyslyšel Bůh jejich modlitbu a ženě požehnal. — Když čas její vypršel a porodit měla, přišli právě tu noc dva staří, šediví poutníci „nocku pýtať“. — „Veru by som vám vďačně dal,“ pravil kníže, „lebo vidím, že stě velmo ustatí, ale něbudětě mať noci pokojnej!“ — a kníže povídal jim, co očekává.
Poutníci ale nepřestali prosit, až jim kníže dovolil nocovati pod jeho střechou; když měli lůžko přichystané, uložili se. — Před půlnocí začne žena knížete stonat; poutníci se zbudili. — „Choď von a pozri, jaké sa znaky na něbi ukazujú,“ pravil starší poutník mladšímu. — Ten vyšel ven, podíval se na oblohu, a navrátiv se k staršímu poutníku, pravil: „Eh, ty znaky sa mi nepáča, samé šibenice sa ukazujú.“ —
„No, nach sa eště něnarodí, lebo by něšťastlivým človekom bolo“ — řekl starší, a zase lehli a usnuli. — Bylo po půlnoci, žena knížete ještě bolestněji stenala, poutníci se zbudili. „Choď von a pozri, jaké znaky sa na něbi ukazujú,“ pravil starší mladšímu. — Ten šel ven, podíval se na oblohu, a když se nazpět vrátil, pravil staršímu druhu: „Veru som viděl samé dobré znaky; keby sa teraz narodilo, veru by šťastlivo bolo.“ — „No, nach sa narodí“ — přisvědčil starší, a kněžna porodila krásného syna se zlatou hvězdou na čele. Ráno bylo třeba jíti ke křtu. Uradovaný kníže prosil i poutniky, aby mu šli za kmotry. — „Keď stě boli při porodu, buďte i pri krstu,“ řekl jím, a oni přivolivše, šli s druhými do chrámu. — Bylo při křtu mnoho pánů a zemanů, a každý do križmy zlato, stříbro dával, jen poutníci zlata ani stříbra neměli.
„No,“ ohlásil se starší poutník, „zlata němáme, ale ta my inak obohatíme, dáme ti my za ženu Svetskú krásu, a tej pod celým širým něbom páru něbudě.“ — Slib ten zapsali do knihy a dítěti zavázali...
(Slovenské pohádky I)
Němcová milovala Slovensko!
Pavol Máťuš z Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice
Za veľa jej vďačia aj Slováci. Božena Němcová totiž nezozbierala len české rozprávky, ale aj tie naše. A dokonca skôr ako Dobšinský! O jej vzťahu k Slovensku sme sa rozprávali s Pavlom Máťušom z Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice.
Aký mala Božena Němcová vzťah k Slovensku?
Slovensko milovala a mala k nemu veľmi vrúcny vzťah. Němcová patrila medzi významných hlásateľov česko-slovenskej vzájomnosti a spájali ju zväzky so štúrovcami, ktorí zdieľali rovnaké ideály. Počas svojho života podnikla štyri niekoľkomesačné cesty na Slovensko. Po prvý raz sem prišla v roku 1851, keď jej manželovi pridelili miesto v Balážskych Ďarmotách. Druhý raz na Slovensku bola v roku 1852, potom v rokoch 1853 a 1855. Němcová svoje pobyty zúročila nielen zbieraním a vydaním slovenských rozprávok, ale aj vydaním cestopisných čŕt o Uhrách a rozsiahlou štúdiou ľudovej kultúry a sociálnych pomerov v Ďarmotách.
Čím jej učarovali slovenské rozprávky? Ako ich zbierala?
Němcovú zaujala nielen ich obsahová hodnota, ale aj pôvab ľudovej reči. Preto sa snažila vniknúť do slovenských ľudových tradícií. Rozprávky zbierala pri cielených stretnutiach s jednoduchými ľuďmi, ktorých jej spomenuli napríklad slovenskí priatelia Samo Chalupka, Janko Francisci a iní. Ale aj pri náhodných stretnutiach, napr. od drotárov z okolia Bytče získala 12 rozprávok, ktoré neskôr publikovala v Slovenských pohádkách. Iné jej venovali priatelia – napr. od svojej priateľky Jozefy Szablákovej z Bystrice dostala v roku 1845 sedem povestí. Keď v roku 1858 vyšli Slovenské pohádky v 10 štvorhárkových zošitoch v náklade 4 000 ks, rozpredali sa doslova po celej českej krajine. Sama Němcová nimi chcela prispieť k utuženiu slovensko-českých vzťahov. Môžeme o nej povedať, že bola prvou kultúrnou vyslankyňou Slovenska v Čechách. Slovenské pohádky sa nadlho stali jedinou českou knihou, z ktorej českí ľudia spoznávali čarovný svet slovenských rozprávok, bohatstvo našej ľudovej kultúry a nášho národného ducha.
Pri slovenských ľudových rozprávkach si väčšina z nás spomenie najmä na Pavla Dobšinského. Poznali sa osobne? Zozbierala iné rozprávky ako on?
Nepoznali sa. Slovensko je relatívne veľké, takže prirodzene, podarilo sa jej zozbierať aj iné rozprávky ako Dobšinskému. Pozoruhodné je, že Němcovej Slovenské pohádky vyšli v Prahe oveľa skôr, ako začali vychádzať zošitové vydania Slovenských povestí, zapísané Augustínom Horislavom Škultétym a Pavlom Dobšinským na Slovensku. Zaujímavosťou je, že Slovenské pohádky boli preložené do češtiny, ale na odporúčanie profesora Martina Hattalu, dialógy a niektoré typické výrazy boli ponechané v slovenčine. Fakt, že v Čechách vyšli slovenské rozprávky skôr ako na Slovensku, niektorých slovenských intelektuálov hlboko urazil a Němcovej sa to dotklo.
S ktorými našimi národovcami bola Němcová v kontakte?
Stretla sa napríklad s Jankom Kráľom, Gustávom K. Laskomerským, Samom Ormisom, A. H. Škultétym, Jozefom B. Klemensom. Veľmi silné a úprimné priateľstvo, na ktoré spomínala do konca života, mala so Samom Chalupkom. Svojmu manželovi v liste z 18. 10. 1855 dokonca napísala: „Já se nalezla se Sámkom Chalupkou.“
