Profesor tokijskej univerzity Hidesaburo Ueno sa v roku 1924 rozhodol, že si zaobstará psa. S manželkou nemali deti a on túžil vyplniť túto prázdnotu vo svojom srdci šteniatkom.
Nechcel však hocijakého psa, ale inteligentného, samostatného a nebojácneho spoločníka. Všetky tieto atribúty spĺňa čistokrvná rasa Akita, ktorú v Japonsku považujú za strážcu cisárov. Hľadal dlho, pretože v tom čase bolo len 30 čistokrvných psov tejto rasy v celom Japonsku. Napokon našiel jedného a nazval ho Hačikó, skrátene Hači. Každé ráno ho verný spoločník odprevadil na vlakovú stanicu Shibuya v Tokiu, odkiaľ profesor cestoval do práce. Poobede sa potom vrátil na stanicu a čakal na svojho pána. Tento zvyk trval približne dva roky. Jedného dňa však vlak prišiel bez profesora Hidesabura. Skonal náhle uprostred prednášky na mozgové krvácanie. Vdova po profesorovi sa ďalej nemohla starať o Hačika, tak ho venovala ich bývalému záhradníkovi. Pes sa však naďalej každý deň vydal ráno aj poobede na stanicu a čakal milovaného pána. Jedno ráno si Hačika všimol profesorov bývalý žiak, a po práci sa ho rozhodol nasledovať domov. Stretol sa s jeho novým majiteľom, ktorý mu rozpovedal príbeh o jeho oddanosti. To ho tak dojalo, že napísal článok do novín. Časom sa začali na stanici zbiehať ľudia a sledovali verného príka ako čaká na pána, ktorý nikdy nepríde.
