Čo teda môže krajina urobiť?
Po prvé, je to pre nás taká lekcia do budúcnosti, lebo táto epidémia odíde. Tu nie je žiadnych pochybností, že zmizne, ja dúfam, že čím skôr. Ale nedá sa to predvídať. Ten optimistický scenár je, že na Veľkú noc bude pokoj, ten pesimistický scenár, že pôjdeme na najbližšiu dovolenku až v lete. Ale to dôležité do budúcna je poučiť sa. A počítať s tým, že tohto roku tu máme koronavírus, ale prídu ďalšie. Pred 7 rokmi sme tu mali prasaciu chrípku, že na Slovensku sú 3 alebo 4 ohniská vtáčej chrípky, aj keď našťastie ten vírus nie je ešte taký zmutovaný, aby preskočil na človeka. Bude hrozné, ak sa tak stane. Pozrite sa na africký mor ošípaných, ktorý urobil obrovské ekonomické škody, zruinoval celé rodiny. Rýchlo sme na to zabudli, pretože sa neprenáša na človeka. Ale to vôbec tak nemusí byť. Tak by som povedal, poučme sa z toho aspoň, čo si pamätáme. Všetci si pamätáme, ako začalo HIV. 10 rokov sme nemali lieky? Umrelo 20 miliónov ľudí. Potom prišla ďalšia epidémia takzvanej aviárnej chrípky, potom prišiel SARS, potom prišiel MERS, teraz máme koronavírus. Pripravme sa, že príde ďalšia epidémia, my nevieme aká. Naučme sa žiť tak, že po prvé nie sme nesmrteľní a po druhé viac ako myslieť na pohodlie sa musíme vrátiť k slovu, ktoré je veľmi nepopulárne a to je disciplinovanosť. Ja si myslím, že táto pandémia nebude mať nejaké veľké zdravotnícke straty, bude mať obrovské ekonomické straty. A možno tento argument, peniaze, lepšie zaberie na ľudí než nejaké vedecké, logické a humánne argumenty.
Nemôže nakúpiť viac prístrojov, viac lôžok, postaviť nemocnice a pripraviť sa do budúcna na to, že takéto epidémie sa môžu opakovať?
Na túto veľmi dôležitú otázku nám môže odpovedať len prax. My o tejto chorobe vieme skoro tri mesiace. A ja nechám už na svedomie zodpovedných, či ozaj urobili všetko, čo mohli. Podľa mňa lekári, hygienici, sestry a laboranti urobili všetko, čo mohli. Len viete, proti epidémii nemôže bojovať verejné zdravotníctvo. Tu sa nedá pripraviť scenár, aby sme mali v každej nemocnici sto ventilátorov, pretože ďalších 5 rokov budeme potrebovať jeden, alebo dva. Prvá chyba, ktorá sa stala, za ktorú nech si spytuje svedomie, kto uzná za vhodné je, že keď ministerka Kalavská predkladala zákon, tak ju obvinili, že predkladá zákon o povinnom očkovaní a to tak vydesilo všetkých politikov, že no tak pred voľbami nebudeme predkladať zákony, ktoré sú nepopulárne. Lenže ten zákon o ochrane verejného zdravia mal ďalšie body, ktoré by sa nám teraz zišli.
Napríklad?
Napríklad zavádzanie prísnejších opatrení nie formou odporúčaní, ale formou príkazov a zákazov. Dával v mnohých ohľadoch väčšie kompetencie. Sú krajiny, keď sa nedáte zaočkovať, napríklad Izrael, tak vám zrušia pobyt, v Taliansku dostanete pokutu 10 000 euro. Tu potrebujeme zákon o ochrane verejného zdravia.
Môže sa stať, že by krajina vyhlásila stav núdze, čo to bude znamenať?
Nepozerajme sa na to ako na hrozbu. Je to prostriedok, ktorý je nevyhnutný a musíme sa pripraviť, musíme s tým žiť. Bežných ľudí sa to naštastie veľmi nedotkne. Dotkne sa to záloh, ktoré sa povolajú do vojenskej služby, dotkne sa to polície. Sú prípady, keď dôjde k obmedzeniam na lokálnej úrovni, samozrejme, môžu sa zrušiť nejaké cestovania aj vlakom aj autobusom, nariadi sa domáca karanténa prísnejšia, v Číne to je tak, že musíte si objednať z obchodu, prinesie vám to donášková služba. Zatvorenie hraníc je možné nariadiť, ale nie je možné ho prakticky dodržať. V demokratickej spoločnosti sa karanténne opatrenia nedajú úplne praktizovať. Ten stupeň vo Wu-chane je na čínsky spôsob. V Číne dramaticky klesá počet a preto bude za chvíľu po epidémii. Lebo tam môžete zaviesť veci, ktoré nikde inde, bohužiaľ, nemôžete zaviesť, lebo by sa považovali za útok na demokratické a ľudské práva. Čo by sme mohli teraz urobiť bezbolestne, že možno bude treba priviezť tisíc sestier. Z Filipín, Vietnamu, z krajín, kde sú dobré sestry. Bojovať proti tomu, aby k nám prišli lekári a sestry z iných krajín je síce ochrana našich stavov a našej kultúry a kvality. Ale keď máte výnimočný stav, hovoriť o kvalite je akademické. Viete, čo urobili talianske univerzity? 1. marca všetci rektori vydali študentom posledného ročníka diplomy o úspešnom skončení školy. Bez štátnic, bez obhajob. Všetky sestry, všetci lekári, čo mali ešte tri mesiace študovať, išli do systému. Výnimočný stav vyžaduje výnimočné riešenia, tie sa bežného človeka nijako nedotknú. Na to sa dá len mentálne pripraviť. Že nebudete nariekať, plakať a skákať z okna, keď vás zavrú do karantény.
Pomôcť môže aj každý z nás, ako konkrétne?
Po prvé, nie je dôvod na paniku typu, že robiť si extrémne zásoby. Totiž u nás funguje relatívne dobrá infraštruktúra. Začať od seba, to je 90 % úspechu. Po prvé, ak mám príznaky ochorenia, bolo by panické si myslieť, že tá choroba ma zabije. Tá choroba má u drvivej väčšiny veľmi mierny priebeh. Ak mám podozrenie, tak zostanem doma. Po druhé, ak som bol v Taliansku, alebo inej krajine, nepôjdem medzi ľudí a ak dostanem príznaky, ktoré sú závažné, tak zavolám, ak nie sú závažné, tak neprepadám panike, liečim sa. Vírusy nemajú rady vysoké teploty, takže keď si dám horúci čaj alebo iný nápoj, určite si nepoškodím zdravie. Ďalšia vec, ak sme boli v Taliansku, nehanbiť sa priznať sa. My by sme sa mali ohlásiť, povedať svojmu okoliu. A ešte jeden veľmi lacný spôsob. Posilňovať si imunitu. Naši starí rodičia hovorili, že kde nechodí slnko, tam chodí lekár. 20 – 30 minút na slnku, za každú cenu. Aktivuje vitamín D, ktorý patrí k najdôležitejším v boji proti vírusom. Takisto vitamín C. Ďalej pohyb na čerstvom vzduchu. Potom tá disciplína k tomu a nejaký rešpekt k nariadeniam hlavného hygienika.
Neviditeľnými hrdinami sú momentálne zdravotníci. Ako veľmi je náročná ich práca?
Títo neviditeľní hrdinovia sú nielen ohrození nákazou, ale zároveň aj syndrómom vyhorenia. Predstavte si, že pracovníci z 10 infekčných kliník na Slovensku robia mesiac v skafandroch a striedajú sa na zmeny. Keď sa povie - 500 vzoriek negatívnych, tak si ľudia povedia, že dobre, ale ono to znamená , že to je päťstokrát navlečený skafander a správanie sa k pacientovi, akoby bol pozitívny. Je to extrémne množstvo vypätia. Lekársky manažment u koronavírusu je podobný ako v prípade ostatných nákaz, my musíme odlíšiť 15 % ťažkých stavov, pričom 5% potrebuje ventilačnú podporu. Hrdinovia sú aj laboranti, pretože časť z nich vie, čo vyšetruje, ale stovky vzoriek – o nich nevie nič, lebo pacient nevie, čo mu je. Nie sú priamo ohrození na živote, lebo to ochorenie je oproti SARSU a MERSU podstatne benígnejšie, ale sú ohrození zrútením. Systém sa zrúti ich vyčerpanosťou. Tak isto sú ohrození aj operátori na linkách verejnej podpory.
