Najprv na severe krajiny, kde je situácia najhoršia. Desivý nárast nakazených a mŕtvych však prinútil vládu k razantnému rozhodnutiu a dnes v celom Taliansku platí karanténa. Ľudia sa zdržiavajú doma, prah svojho príbytku prekročia naozaj len vo výnimočných prípadoch. Prísne opatrenia sa dotkli aj slovenskej modelky Niki Lowrie (32), ktorá pre Nový Čas Nedeľa opísala, ako prežíva tieto krušné časy.
Keďže žijete a pracujete prevažne v Miláne, epidémia koronavírusu vás zastihla v najviac zasiahnutej európskej oblasti. Mysleli ste si, že to môže zájsť až tak ďaleko?
V Taliansku som najmä z dôvodu mojej práce, no v poslednom období sú moje dôvody aj osobné, mám tu priateľa. Domov na Slovensko však cestujem veľmi často za rodinou. Určite si nikto z nás nepredstavoval, že to môže s koronavírusom zájsť až tak ďaleko. Úprimne, ľudia v Taliansku sú veľmi vystrašení. I keď Taliani sú známi práve svojím večným úsmevom, aktuálny stav v krajine im vôbec nie je ľahostajný. Táto situácia je skutočne alarmujúca. Ešte pred pár týždňami sme všetci chodili bežne do práce a o koronavíruse sme počuli len v televízii. V prvých dňoch nebola závažnosť situácie, ktorej čelíme, všetkým úplne jasná. Potom sa však stalo veľa náhlych udalostí, ktoré aj mňa vyľakali a prinútili pochopiť, že je to vážne a je potrebné tomu čeliť s rozumom, bez zbytočných rizík. Nikto na to nebol pripravený. Skutočne nikto nečakal, že sa vírus môže rozšíriť takouto závratnou rýchlosťou a zabiť toľko ľudí. Všetko to vypuklo v deň, keď už štát prijal opatrenia na ochranu občanov.
Aký postup mali opatrenia?
Najskôr sa zatvorili školy, múzeá a posilňovne. Kaviarne a obchody mohli zostať otvorené len do 18. hodiny, aby sa zabránilo zhromažďovaniu ľudí. Ani toto však nestačilo. Pristúpilo sa teda k uzavretiu celého mesta, potom uzavreli oblasť Lombardska a napokon aj celé Taliansko. Dnes sú uzavreté aj letiská, zatvorili hranice. Človek sa tu môže pohybovať po ulici naozaj len z nevyhnutných dôvodov, akými sú napríklad nákup potravín alebo práca, ktorá si to vyžaduje. Do takejto skupiny patrí personál zdravotníckych zariadení či pracovníci odvetví, ktoré zabezpečujú primárne potreby človeka - potraviny, lekárne a pod. Ulice sú prázdne, zatvorili sa aj mnohé hotely. Každý obyvateľ Talianska má vládou prikázanú domácu karanténu. To isté sa týka aj turistov, ktorí tu uviazli. Tí musia rovnako rešpektovať toto nariadenie. Ten, kto to nerešpektuje, riskuje finančnú pokutu alebo dokonca trestné stíhanie.
Dostávate asi množstvo správ a otázok od priateľov a rodiny. Určite o vás majú strach, veď v Taliansku denne pribúda veľa nových prípadov ľudí nakazených koronavírusom a tiež stúpa počet mŕtvych.
Celá rodina je v pozore a určite sa o mňa bojí. Všetkých sa ich snažím upokojiť. Každý deň ich informujem o všetkom, čo sa tu deje, ako sa mám ja i moji blízki. Každému zdôrazňujem, že je dôležité, aby Slovensko zabránilo rozšíreniu tohto vírusu hneď v začiatkoch. Ľudia musia byť opatrní, aby sa nestalo to, čo sa stalo tu. Len zodpovednosťou a disciplínou je možné túto pandémiu zmierniť. Taliansko by malo byť pre všetkých jasným varovaním. V Miláne každý deň pribúdajú stovky infikovaných. Preto je dôležité, aby boli ľudia čo najviac izolovaní. Predovšetkým starší a zdravotne slabší, ktorí sú najrizikovejšou skupinou.
Ako vyzerá váš život v týchto dňoch v Miláne?
Ráno vstanem a hneď zapnem správy. Snažím sa zbytočne nepanikáriť. Panika totiž nikomu nepomôže. Používať respirátor, umývať si často ruky, nedotýkať sa tváre, nezdržiavať sa v dave ľudí - tak zneli odporúčania vlády. Ja som veľký pedant, takže som sa hneď pustila do veľkého upratovania. Mám pocit, že periem každý deň, aj keď nikam nechodíme…
V Taliansku pracujete ako modelka. Pripravovali vás v práci aj na možnosť, že to bude také vážne?
V práci k tomu pristupovali tak, že sa takmer nič nedeje, kým to celé nevypuklo. To, že budeme zavretí doma, sme sa dozvedeli ráno v deň, keď vláda vyhlásila nariadenia o domácej izolácii. Aj to je zatiaľ na dobu neurčitú.
Aké opatrenia ste mali v práci a v meste?
V práci nám na začiatku dali každému rúško a firmu vybavili dezinfekčnými gélmi a mydlami. V meste ľudia mali dodržiavať adekvátny odstup od iných osôb, ak napríklad čakali v rade na pošte či v kaviarni alebo aj v električke. O tom, čo bude nasledovať, nás zvyčajne informujú ku koncu týždňa. Niektoré podniky zatvorili ešte skôr, ako to nariadila vláda. Netrvalo však dlho a prišlo vyhlásenie, ktoré prikazovalo zavrieť všetky bary, reštaurácie, kaviarne a mnohé ďalšie odvetvia. Jednoducho takmer všetko s výnimkou sféry, ktorá musí aj naďalej produkovať a distribuovať potraviny alebo lieky.
Nebojíte sa, že prídete o prácu, keďže pandémia ochromí ekonomiku?
Myslím si, že prácu nestratím. Momentálne sa totiž práca pozastavila takmer u každého. Skôr sa obávam o ľudí, ktorí si svoj biznis zriadili len nedávno. Aktuálna hospodárska situácia ma pomerne dosť znepokojuje. Štát pozastavil povinné platby úverov či platenie daní od občanov. Snažím sa však myslieť pozitívne a každé ráno si poviem, že sme opäť o deň bližšie k víťazstvu. Teším sa, keď si budem môcť znova vychutnať kávu s croissantom v mojej obľúbenej kaviarni, či ísť s kamoškou na dobrý obed. Alebo si len tak posedieť vonku na slniečku v príjemnej atmosfére talianskej architektúry. Pocit voľnosti je skutočne neopísateľný a človek si to uvedomí najmä vtedy, keď o ňu príde.
Ako reagujú ľudia? Majú strach, alebo v meste vládne rozvážna nálada?
Taliani sú súdržný národ, všetci sa navzájom podporujú, aby zostali silní. Cez sociálne siete zorganizovali napríklad po celom Taliansku akciu, keď si o 18. hodine všetky domácnosti pustia národnú hymnu a ľudia z balkónov tlieskajú. Hoci napríklad v našom okolí, kde bývam, to až také markantné nebolo. Mnohí dobrovoľníci pomáhajú ľuďom, ktorí nie sú schopní samostatne čeliť týmto problémom. Napríklad starším osobám pomáhajú s nákupmi, aby nemuseli vyjsť z bytu von. Doktori, sestričky, ale aj iný personál nemocníc pracujú nadčasy až do úplného vyčerpania, aby zachránili životy infikovaných. V mnohých mestách sa na pomoc nemocniciam vytvorilo viacero finančných zbierok.
Ako to vyzerá v týchto dňoch v uliciach Milána?
Ulice sú prázdne, obchody sú zavreté, z mesta módy sa stalo mesto duchov. Mesto, ktoré bolo jedným z turistických cieľov Európy, je dnes prázdne. Môžete stretnúť len zopár jedincov, ktorí idú práve nakúpiť, či musia ísť do práce.
Nepodľahli ľudia panike?
Myslím si, že ľudia sa na začiatku určite veľmi zľakli, no nechápali, či nemali dostatok informácií o celej situácii. Napokon však pravda vyšla najavo, koronavírus nie je len obyčajná chrípka. Talianske zdravotníctvo je skutočne na vysokej úrovni, no uvedomili si, že nemocnice nemajú dostatočné množstvo lôžok, pretože počet nových infikovaných začal prudko rásť. Tí, ktorí boli vo vážnom stave, potrebovali prístroje, ktorých počet bol zrazu taktiež nedostačujúci. Tieto prístroje totiž potrebujú mnohokrát aj inak chorí pacienti. Tak sa v každom meste začali zriaďovať finančné zbierky, kde sa vyzbieralo niekoľko miliónov eur na pomoc nemocniciam. Vláde sa našťastie podarilo nájsť aj niekoľko externých miest, kde bolo možné umiestniť ďalších chorých pacientov. Doktori a sestričky robia nadčasy a často „odpadávajú“ od únavy. V niektorých mestách im reštaurácie darovali jedlo. Týmto spôsobom im chceli prejaviť vďaku za prácu, ktorú odvádzajú. Po meste sa objavujú malé nálepky s nadpisom, „andra tutto bene“, čo v preklade znamená „všetko bude v poriadku“. Ľudia si naozaj veľa pomáhajú.
Poznáte niekoho, kto sa nakazil koronavírusom?
Našťastie nie a každé ráno ďakujem, že sa nám to zatiaľ vyhýba.
Zásobili ste sa dostatočne, alebo sa spoliehate na to, že potraviny v obchodoch budú k dispozícii? Nebojíte sa, že by ste časom nemali čo jesť?
Určite nie, potraviny tu fungujú normálne. Veľa z nás využíva možnosť tzv. online nákupu, keď objednané potraviny privezie predajca priamo pred váš vchod bez toho, aby ste boli v kontakte s niekým z personálu. Ľudia musia dodržiavať v potravinách odstup jeden meter od seba a dnu púšťajú iba obmedzený počet osôb. Pri vstupe sú pre zákazníkov nachystané dezinfekčné gély a jednorazové rukavice, ktoré musíme mať na rukách po celý čas nákupu. Aj čakajúci zákazníci pred vchodom však musia dodržiavať medzi sebou odstupy.
Taliani sú spoločenský národ, ako zvládajú povinnú karanténu?
Počujeme sa cez telefón, alebo sa aj vidíme cez videohovor. Takto momentálne fungujeme. Zostali sme len v tomto neosobnom kontakte. Je to veľmi zvláštny pocit, keď nemôžete niekoho objať.
Ako to vnímajú vaši blízki na Slovensku, že sa nachádzate v európskom epicentre epidémie?
Všetci sa obávajú, ale myslím si, že moje rozhodnutie zostať tu v karanténe bolo zodpovedné. I keď si neviem predstaviť, ako dlho ich ešte neuvidím.
Aký je to pocit, keď je človek bezmocný? Kto je pre vás v týchto chvíľach najväčšou oporou?
Bezmocnosť je skutočne nepríjemný pocit. Nemôcť vyjsť von, nemôcť vidieť rodinu, nemôcť pomôcť chorému. Samozrejme, je to ťažké, ale treba myslieť pozitívne. Čím zodpovednejšie a disciplinovanejšie sa k tomu postavíme, tým rýchlejšie sa celá táto pliaga skončí. Vláda sprístupnila veľa vecí online, ako napríklad virtuálna návšteva múzea, rôzne kurzy, filmy, recepty. Tie dni naozaj celkom rýchlo prejdú. Ja mám to šťastie, že som doma s priateľom, tak vo dvojici ide všetko ľahšie.
Nájdu sa medzi ľuďmi aj takí, ktorí situáciu berú na ľahkú váhu?
Nemyslela som si, že Taliani budú takí zodpovední, ale skutočne sa snažia rešpektovať všetky pravidlá. Samozrejme, nájdu sa aj niektorí, čo na tú disciplínu dbajú menej, no leďže sa tu všade po uliciach pohybuje polícia, ktorá mimochodom tiež dodržiava metrové odstupy a má rúška, nedostatky sa rýchlo pominú. Výsledok tohto úsilia však uvidíme až o pár týždňov.
Prehodnocujete v týchto časoch niektoré životné názory?
Myslím si, že veľa z nás si v posledných dňoch viac uvedomilo skutočné hodnoty života. Pokiaľ je človek zdravý, dá sa všetko zvládnuť. Až tie najťažšie chvíle ukážu skutočnú silu človeka. Mne napríklad veľmi chýbajú rodina a domov. Som veľmi spätá so svojou rodnou krajinou a myslím, že aj keď ma osud kamkoľvek zavedie, mojím domovom bude navždy Slovensko. Toto je na tom celom asi to najťažšie. Byť izolovaná od rodiny a svojej rodnej krajiny.
O koho máte najväčší strach vy osobne?
Nechcem sa báť, chcem len, aby boli silní a statoční moji starí rodičia. Mám to šťastie, že väčšiu časť z nich ešte mám. A aj preto som sa rozhodla zostať tu v Taliansku v karanténe. No už sa neviem dočkať dňa, keď ich budem môcť všetkých objať. Moja mamina žije v Anglicku, kde nedávno vyhlásili, že proti vírusu bojovať nebudú. Ja len verím, že tam sa to tak nerozšíri.
Čo by ste odkázali Slovákom s prihliadnutím na to, čo sa deje u vás v Taliansku?
Momentálne sme všetci na jednej lodi, a preto je to veľmi jednoduché - čím rýchlejšie sa všetci naučíme konať zodpovedne, tým rýchlejšie to prejde.
