Gabrielu Kajtárovú (36) nahor vystrelili nedávne predvolebné diskusie na Markíze, v ktorých príjemne prekvapila, a tak na ňu naša najsledovanejšia televízia stavila aj v rekordne sledovaných špeciáloch o koronavíruse.
Koronavírus je nová téma a vy ste sa s ňou museli oboznámiť ešte o kus viac než bežný smrteľník. Koľko hodín s touto pliagou takpovediac denne strávite?
- Ak mám povedať pravdu, tak od rána do večera. Je to odborná téma, musím byť zorientovaná aj vo vedeckých poznatkoch, aj v aktuálnych informáciách z krízového štábu. Ako novinári sme našťastie zvyknutí študovať si rôznorodé veci – raz to je Istanbulský dohovor, inokedy voľba ústavných sudcov, teraz koronavírus a zajtra to bude niečo úplne iné. Informácií o pandémii je teraz tak veľa, že ich skoro nestíhame vysielať - tak výrazne koronavírus ovplyvnil naše životy.
Berú vás ľudia ako odborníčku na koronavírus práve preto, že na túto tému moderujete relácie? Volajú vám, píšu?
- Kolegom aj mne píše veľmi veľa ľudí – cez instagram, facebook, cez známych. Najmä počas prvých dní boli mnohí zmätení z opatrení, situácia ich zaskočila, zľakli sa. Písali nám predavačky, ktoré nevedeli zohnať rúška, ľudia z fabrík, tehotné ženy, turisti a študenti, ktorí uviazli v zahraničí. Veľakrát chceli počuť radu, nevedeli sa dovolať pomoci od štátu, alebo sa stratili v množstve informácií.
Informáciám o koronavíruse sa nedá vyhnúť a je úplne jedno, či človek zapne rádio, televíziu, alebo si otvorí internet. Markíza rozšírila spravodajstvo, večer sa namiesto zábavy riešia vážne témy. Nemyslíte, že je toho už priveľa? Že ľudia by sa pred spaním mali skôr zasmiať, alebo sa zapozerať do fiktívnych príbehov v seriáloch a filmoch?
- Absolútne rozumiem tejto otázke. Viem si predstaviť, že koronavírus bude o chvíľu najviac nenávideným slovom. Aktuálne sme však v situácii, ktorá zasiahla život azda každého z nás alebo našich blízkych. Ľuďom pomáhajú aj kvalitné informácie a našou úlohou je ich divákom pripraviť. Mnohí sú v karanténe alebo izolácii, boja sa o prácu, deti nemajú školu a hlavne ide o zdravie a životy mnohých ľudí. Naše skúsenosti ukazujú, že diváci majú o informácie obrovský záujem. Verím, že si stihnú oddýchnuť, alebo sa zasmiať aj po skončení relácie či v dni, keď sa nevysiela. Verím, že keď táto kríza prehrmí, všetci sa vrátime k našim reálnym životom a večerné diskusie vymeníme za ľahší žáner.
Jednu z relácií ste moderovali v srdiečkovom rúšku. Vlastná výroba? Je to veľmi nepraktické, keďže medzi vami a mikrofónom je prekážka?
- Takmer každý z nás si už rúško vyskúšal, takže si asi viete predstaviť, že je dosť nepohodlné podať v ňom moderátorský výkon na 45 minút. Neberiem to však tragicky. Nosenie rúška sme zaviedli už veľmi skoro v spravodajstve – aj takto sme chceli ukázať ľuďom, že to nie je hanba a treba sa chrániť. Na chodbách teraz stretávam kolegyne a kolegov, ktorí to zobrali skoro ako módnu súťaž. Najviac ma pobavilo rúško kolegu z medvedíkovej obliečky na detský vankúš, naša esbéeskárka zase využila tričko s logom Markízy, a nájdu sa aj takí, ktorí ladia medicínske rúško ku kravate. V ťažkých časoch sa treba trochu zasmiať. Aj preto som si dala na prvú reláciu srdiečkový vzor, ktorý by bol za normálnych okolností v spravodajstve neprípustný. Našťastie som ho nemusela šiť sama. Keďže som šijací stroj držala v ruke naposledy v štrnástich, rúško vlastnej výroby by sa mi asi počas vysielania rozpadlo. V každom prípade najviac to šetrí čas maskérkam, lebo teraz nám stačí namaľovať len polovicu tváre.
Veľký moderátorský krst na Markíze ste absolvovali nedávno v predvolebných diskusiách. V rozhlase ste už moderovali, no toto bolo zrejme niečo iné. Ako ste sa vyrovnali s tlakom?
- Stres som mala pred vysielaním veľký, nebudem klamať. Jedna vec je spraviť pred kamerou krátky živý vstup, alebo natočiť reportáž – na to som už zvyknutá, ale stáť takmer hodinu a pol v živom predvolebnom prenose je naozaj iná káva. Čo veľmi pomáha mne, je príprava. Ak si tému stihnem poriadne naštudovať, moderujem s oveľa väčšou pohodou. Tiež mi pomáha, keď prídem do štúdia o čosi skôr, psychicky si zvyknem na priestor, nacvičím si zopár otázok len tak nanečisto. Stres a tlak netreba považovať za nepriateľov, často nás totiž vyprovokujú k najlepším výkonom. Vždy hovorím, že ak už moderátor necíti pred živým vysielaním aspoň trochu napätia, niečo nie je v poriadku. Môj televízny moderátorský krst mi nakoniec rýchlo ubehol, veľmi ma to bavilo a hlavne ma potešilo veľké množstvo pozitívnych reakcií.
Aké to je vymeniť redaktorské nasadenie v teréne za moderovanie v štúdiu?
- Zatiaľ som ho úplne nevymenila, redaktorku chcem robiť aj naďalej. Určite by mi totiž chýbal „terén”, ako tomu hovoríme – t. j. tlačovky, parlamentné zákulisné klebety aj naháňanie utekajúcich politikov. Má to svoje čaro a hlavne pomáha to zorientovať sa v reálnom dianí. Redaktori sa väčšinou sústredia na jednu konkrétnu oblasť, ktorej najlepšie rozumejú. U mňa je to politika. Ako moderátorka sa však musím vedieť pýtať v podstate na hocičo – veci, ktoré neviem, si musím doštudovať, či už to je školstvo, alebo sociálne veci. Jediné, čo by som asi nedala, je šport. Televízne štúdio je tak trochu iný svet. Keď sa zatvoria dvere a zapnú kamery, zrazu ste izolovaní od vonkajšieho chaosu – len vy a váš hosť, veľmi dobre sa mi tam sústredí.
Pre moderovanie a obrazovku ste zmenili imidž a doslova aj spodnú bielizeň. Toto vám išlo jednoduchšie, ako preorientovať sa na televízne štúdio?
- Vedela som približne, čo mám čakať, keď ide o novinársku prípravu. Koľko práce však bude s mojou vizážou, som netušila. Našťastie sa o to postaral tím štylistov, ktorí mi poradili, aké pravidlá platia pod svetlami v štúdiu - vidno každý šev, každý vlások nakrivo, inak fungujú farby. Prirodzené kučery som vymenila za vlny, lebo voľby sú výnimočnou udalosťou, takže som načas zmenila imidž aj ja. Naučila som sa tiež, že sa nemám báť žiarivých farieb, takže tie chcem postupne do šatníka dopĺňať.
Budú to dva roky, čo ste ako prvá či jedna z prvých odišli z RTVS pre nové vedenie a atmosféru, ktorá tam vládla... Neoľutovali ste ani na chvíľu?
- Najprv mi to bolo ľúto, lebo verejnoprávna služba pre mňa bola dôležitá hodnota. Odišla som, lebo som musela. Tento odchod som však nikdy neoľutovala. V Markíze je to pre mňa veľká skúsenosť. Nasadenie, tempo práce aj požiadavky na kvalitu sú tu vyššie. Je tu aj príjemný kolektív. Pred nástupom som počúvala fámy o tom, aká je medzi kolegami rivalita, no ja mám úplne inú skúsenosť.
Istý čas ste pôsobili ako korešpondentka RTVS v Bruseli. Niečo také by vás ešte lákalo? Žiť vonku, pracovať v medzinárodnom prostredí?
- Žiť v zahraničí a vidieť pri práci štáby svetových televízií je užitočná skúsenosť. Do Bruselu som odchádzala na rok a po roku som sa aj rozhodla vrátiť. Chcem venovať svoje úsilie a skúsenosti radšej práci doma na Slovensku. Cestovanie však bolo mimoriadne zaujímavé. Ako novinárka som často zažila miesta a situácie, ktoré by sa mi inak vidieť nepodarilo – bola som v utečeneckom tábore vo francúzskom Calais, robila som rozhovor s pozostalými zo zostreleného letu MH17, zažila som brexitové referendum priamo v Londýne, v Bruseli, bohužiaľ, aj teroristický útok. Asi najväčším zážitkom však pre mňa bola návšteva v Bielom dome – už ako reportérka Markízy. Položiť otázku americkému prezidentovi je predsa len niečo, čo nerobíte každý deň.
Na webe robíte reláciu InOut. Tá bude mať teraz pauzu, keďže kvôli nej treba dosť chodiť do terénu?
- V InOut sa venujem kontroverzným témam. Jednu som našťastie stihla natočiť ešte predtým, ako vypukla karanténa. Vybrala som sa medzi ľudí, ktorí praktizujú tzv. shibari. Ide o umenie zväzovania ľudí, vizuálne veľmi provokatívne a so sexuálnym podtónom. V týchto dňoch by už mal byť na našom webe. Bohužiaľ, s ďalšími časťami môže byť problém. Veľmi som sa tešila na nakrúcanie obradov mágie Wicca. Aj čarodejnícka škola je však aktuálne zatvorená.
Všetci sme teraz, najmä pokiaľ ide o súkromie, drasticky obmedzili svoje aktivity. Čoho ste sa museli vzdať vy z toho, čo máte najradšej?
- Veľmi rada sa stretávam s priateľmi, zájdem do kina, divadla, do kaviarne či reštaurácie. Už mi to naozaj chýba, hoci s ľuďmi komunikujem veľa aj cez sociálne siete. Teraz mám navyše mimoriadne veľa práce, takže aj s voľným časom je to horšie.
A ešte inak... Aký ste človek, keď práve nepracujete?
- Myslím, že by na mňa najviac sedelo slovo vorkoholik – aj keď ho veľa ľudí vníma negatívne. Ja si myslím, že mám skôr veľké šťastie, že ma práca baví a napĺňa. Je pestrá, slobodná, stále sa mení, takže do veľkej miery je to aj hobby. Inak robím z každého rožka trošku – rada čítam, cestujem, varím. Niekedy potrebujem chvíľku pre seba, byť sama, ale dlho to nevydržím a stretávam sa s rodinou a priateľmi.
Prezradíte nám niečo aj zo svojho súkromia? Máte po svojom boku niekoho? Odkiaľ pochádzate?
Vážnu známosť aktuálne nemám. Určite raz stretnem človeka, ktorý bude dopĺňať mňa a ja jeho. Pochádzam z milujúcej rodiny, mamina je učiteľka, ocino je už na dôchodku, ale celý život pracoval s deťmi – či už v detskom domove, alebo v špeciálnej škole. Mám dve sestry, sú to moje najlepšie kamarátky. Najmladšia Lenka je záhradná architektka, má zmysel pre humor, veľa sa smejeme. Barborka je zase najslobodnejšia povaha – odcestovala už počas vysokej, teraz žije v Dubaji, robí marketingovú analytiku. Do Dubaja za ňou chodím aspoň raz do roka – mám tam aj jedno malé neposlušné krstniatko. Väčšinu života som prežila v Hlohovci, no v Bratislave som už vyše 10 rokov. Rodičia ma naučili tvrdo pracovať, necúvnuť pred žiadnou výzvou a nepošliapať pritom po hlave iným.
