Jedna z najznámejších pizzerií na sídlisku v Poprade funguje už 20 rokov. Jej priestory boli vyhľadávaným miestom príjemného posedenia a chutnej stravy. Mnoho ľudí si tu objednávalo pizzu, ktorú si brali so sebou. Kolotoč ľudí sa tu dvanásť hodín denn nezastavil. Dnes je parkovisko prázdne, stoličky vyložené a len pri okienku v chodbe vás jednotlivo obslúžia.
"V takejto situácií sme ešte nikdy neboli. Zavreté sme mali len pár dni v roku, kvôli sanitárnym opatreniam, nie však dlhšie ako jeden deň. Nájsť voľný stôl bol vždy problém. Dnes je pizzeria prázdna, pustá. Smutný pohľad," trpko konštatuje majiteľ Michal Kollár a dodáva: "Začali sme predávať aspoň cez okno a ľudia prišli. Tržby z toho nám nepokryjú ani tretinu mzdových a režijných nákladov. Je to skôr o tom, urobiť im radosť a nejakú službu.
Čo bude ďalej nikto nevie. Veľmi populárne bolo u nás tankové čapované pivo, ktoré má veľmi obmedzenú dobu spotreby. Keď sme podnik zavreli, ostalo nám ho cez tristo litrov. Obvolal som kamarátov a známych a oni obvolali svojich a rozdali som ho do donesených fliaš. Neviem ako by som to zvládol, vyliať ho do kanála. Bohužiaľ vyhodiť sme museli aj množstvo zeleniny a iných rýchlo kaziacich sa potravín, i keď sme ich tiež veľa rozdali. Dnes predáme ani nie stovku jedál a sme radi, že k nám ľudia vôbec prídu a že im môžeme takto trošíčka spríjemniť život.“
Nový Hotel Reziort Hrebienok v centre Smokovca je prázdny s neistou perspektívou. Investícia za viac ako 12 miliónov euro s dobre nadstaveným biznis plánom je zrazu v ohrození. „ Máme 74 apartmánov a viac ako tridsať zamestnancov. Ich výber a zaškolenie bol veľmi náročný proces. Chceli sme na každej pozícií dobrých profesionálov. Dnes ich môžeme rýchlo stratiť, lebo nevieme, či ich uživíme," zamýšľa sa nad budúcnosťou riaditeľka hotela Lucia Pivovarníková.
"Nevieme im dať prácu a zaplatiť ju. Hotel je prázdny, bez príjmov, bez života. To som nepredpokladala ani v najhoršom sne. Pár zamestnancov chodí do práce kvôli dezinfekcií a čisteniu hotela, nejakej údržbe. No čo ďalej? Po skončení týchto opatrení budú chcieť ľudia prísť opäť do Tatier? Bude nejaký turistický ruch? Pomôže nám štát, alebo to bude na každom jednom ako sa dokáže s tým vysporiadať? Mnoho zamestnancov má hypotéky, pôžičky a iné záväzky, budú ich stíhať platiť z príspevkov úradu práce, keď ich budeme nútení prepustiť?“
Marika (43) z Trenčína má kadernícky salón otvorený 5 rokov. Pracuje v ňom spolu s kolegyňou, ktorá je tiež živnostníčka. „Keď sa objavili správy z Číny, nejako som to nevnímala, bolo to od nás ďaleko. Vedela som že sa to deje, bolo mi ľúto tých ľudí, ale nemala som vôbec predstavu, že by sa to mohlo takto zvrhnúť,“ začala svoje rozprávanie sympatická kaderníčka.
To, že niečo nie je v poriadku, si začala uvedomovať po prvých správach o koronavíruse na Slovensku. „Zákazníčky mi začali rušiť termíny, z desiatich prišlo päť a už to išlo dole vodou. Išlo to hromadne, ľudia sa báli už od samého začiatku, o polovicu mi klesla klientela,“ pokračuje smutno Marika. „Ako matka troch nezaopatrených detí som postupne zostala zo dňa na deň bez akéhokoľvek príjmu. Manžel síce pracuje, ale hypotéka, splátky, poistky, nájom, materiál, je to dosť peňazí, ktoré treba zaplatiť a z jedného platu to nie je jednoduché. Vieme si pomôcť z rezerv, ktoré máme, to ale dlho nevydrží,“ skonštatovala mamina štyroch synov Adama (24), Tomáša (17), Edka (7) a Marka (6).
„Všetko nasvedčuje tomu, že budem musieť zrušiť živnosť. Premýšľam aj nad úplným uzavretím kaderníctva. Myslím si že veľa ľudí skrachuje. Vidím to veľmi čierno. Pokúsim sa ešte dohodnúť s majiteľom budovy, kde mám kadernícky salón, či by nebolo možné nájom rozrátať nejako do budúcna. Uvažujem, že pôjdem robiť do skladu, dokladať tovar alebo niečo, takto sa to nebude dať dlho ťahať,“ neveselo dodala Trenčanka.
Majiteľ autoservisu LMcar v Novom Meste nad Váhom Ľubomír (39) prezradil, že momentálne si ľudia svoje autá dávajú opravovať len v neodkladných prípadoch. „Akonáhle začala pandémia, vedel som, že my podnikatelia to ani náhodou nebudeme mať jednoduché. Už vtedy som premýšľal ako ďalej, pretože odvádzať dane ako aj platiť všetky povinné platby i výplaty zamestnancom musím naďalej,“ hovorí Ľubomír.
Jeho autoservis patril k tým, ktoré mali týždne dopredu plné zákaziek luxusných áut. Parkovisko pred autoservisom praskalo vo švíkoch. Dnes je úplne prázdne. „Napriek tomu, že sme mohli mať otorené, zatvoril som. Mám päť zamestnancov, ktorí majú svoje rodiny i deti. Nechcel som ich ohrozovať, keďže sme v podstate v priamom kontakte s ľuďmi a do tých áut si musíme nasadať. Taktiež opravujeme okrem iného aj sanitky a tie sú zrejme tiež vysoko rizikové,“ dodáva majiteľ autoservisu.
Podľa neho je situácia pre podnikateľov veľmi vážna a štát zatiaľ pre nich urobil minimum. „Presne toto je ten problém, že my musíme stále všetko platiť. Ja som na dva týždne zatvoril aj preto, že zákazníkov mám momentálne veľmi málo. Od budúceho týždňa už chcem mať otvorené, no zatiaľ si neviem predstaviť, ako sa budeme rozbiehať. Stále je veľmi vysoké riziko nákazy. Zvažujem skrátiť pracovnú dobu, no v žiadnom prípade nechcem prepustiť zametnancov. Budem sa snažiť udržať firmu i ľudí a verím, že sa mi to podarí,“ vyhlásil odhodlane Ľubomír.
Mladý zubár zo Štúrova Zoltán Alex Szabó (27) pacientov nenechal v štichu. Vo svojej ambulancii je každý deň od siedmej hodiny rannej a ošetrí každého, kto mu zavolá. Tvrdí, že je to jeho povinnosť a nevedel by konať ináč, keďže je lekár. Zároveň však priznáva, že keby ordináciu zatvoril ako niektorí jeho kolegovia, mal by finančné problémy.
„Keby som zavrel, určite by som mal ekonomické problémy, takže budem robiť dokiaľ budem môcť. Kým neochoriem, alebo sestrička, alebo nám neprikáže zavrieť hygiena, alebo sa mi neminú dezinfekčné prostriedky, čo tiež hrozí. Ale dovtedy som tu pre každého,“ hovorí odhodlane mladý zubár, ktorý si vlastnú ambulanciu v Gbelciach (okr. Nové Zámky) otvoril len tento rok v januári. Nezľakol sa ani situácie, ktorá nastala a každý deň od skorého rána ošetruje nielen svojich pacientov.
„Mám trochu strach, samozrejme, sme v prvej línii, veď robíme zákroky priamo v ústach. Ale cítim to ako svoju povinnosť, raz som sa stal lekárom, tak sa predsa nemôžem zľaknúť a odskočiť,“ úprimne priznáva sympatický mladík. Dokonca si zaobstaral aj ochranné oblečenie a masku. „Doteraz som používal len obyčajné rúško, teraz mám už taký lepší respirátor, no investoval som do toho asi 300 eur. Ale zase lepšie, ak tu budem aj o pár mesiacov pre pacientov, ako riskovať nákazu,“ vysvetľuje Alex
